Slovenská autobusová doprava Lučenec, akciová spoločnosť


Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/35/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6619203908
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6619203908.2

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Miroslavy Púchovskej, členov senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a JUDr. Mariána Blahu v právnej
veci žalobcu Banskobystrický samosprávny kraj, so sídlom Námestie SNP 23, 947 01 Banská Bystrica,
IČO: 37 828 100, zastúpeného TaylorWessing e/n/w/c advokáti s.r.o., so sídlom Panenská 6, 811
03 Bratislava, IČO: 35 905 832, proti žalovanému Slovenská autobusová doprava Lučenec, akciová
spoločnosť, so sídlom Mikušovská cesta 17, 984 01 Lučenec, IČO:36 054 259, zastúpenému advokátom
JUDr. Róbertom Gombalom, so sídlom ulica P. Rádayho č. 14/A, 984 01 Lučenec, IČO:42 010 608,
o vydanie bezdôvodného obohatenia 641.001,--Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
uzneseniu Okresného súdu Lučenec, č.k. 13Cb/73/2019-558 zo dňa 24. marca 2022 takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Okresného súdu Lučenec, č.k. 13Cb/73/2019-558 zo dňa 24. marca 2022 potvrdzuje.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec napadnutým uznesením prvou výrokovou vetou konanie o zaplatenie sumy
641.001,--Eur s príslušenstvom zastavil. Druhou výrokovou vetou rozhodol, že žalobca je povinný
nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% vo výške, ako bude rozhodnuté osobitným
uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 28.08.2019 sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia od žalovaného vo výške 641.001,--Eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dôvodu
nenaplnenia podmienok predĺženia trvania zmluvy o výkone vo verejnom záujme a z toho vyplývajúcej
neplatnosti dodatku, ktorým sa takáto zmluva predĺžila, čo podľa jeho tvrdenia založilo právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia plnenia, ktoré na základe takejto neplatnej zmluvy bolo zo strany žalobcu
žalovanému poskytnuté.

3. Písomným podaním zo dňa 02.03.2022 vzal žalobca žalobu v celom rozsahu späť s odôvodnením, že
nakoľko Civilný sporový poriadok neumožňoval podať žalobu o neplatnosť Dodatku, bol žalobca nútený
v súlade s v tom čase prevládajúcim právnym názorom uvádzaným v právnej teórii žalovať na okresnom
súde jednak vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorým súd určí, že neexistuje právo žalovaného voči
žalobcovi na finančné plnenia podľa zmluvy v znení Dodatku za obdobie po 31.12.2018 a zároveň vydal
rozsudok, ktorým uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 593.437,--Eur
s príslušenstvom a sumu 47.564,--Eur s príslušenstvom.

4. V späťvzatí poukázal na konštatovanie odvolacieho súdu, v zmysle ktorého prvostupňový súd
postupoval nesprávne pokiaľ v petite žaloby nie je vyjadrený synalagmatický záväzok a rozhodol
medzitýmnym rozsudkom o neexistencii práva žalovaného voči žalobcovi na finančné plnenie podľa
zmluvy v znení Dodatku č. 9, postupoval prvostupňový súd nesprávne s tým, že s týmto názorom



sa žalobca nestotožnil a má za to, že uznesenie odvolacieho súdu ho núti najskôr vyčísliť peňažný
nárok žalovanému voči žalobcovi na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy ako podmienku na to, aby
sa prvostupňový súd mohol zaoberať otázkou platnosti alebo neplatnosti zmluvy, čo sa javí žalobcovi
v konkrétnom prípade neúčelné a s ohľadom na procesnú hospodárnosť a efektivitu vynakladania
verejných prostriedkov daňových poplatníkov na vedenie predmetného sporu. Uviedol, že jeho zámerom
nebolo pri podaní žaloby získanie vrátenia peňažného plnenia za vykonané služby vo verejnom záujme,
to znamená, že žalobca ani nikdy primárne nevyčísľoval hodnotu prijatých služieb vo verejnom záujme
za účelom ich zápočtu. Súdne konanie inicioval z dôvodu, aby súd nastolil medzi sporovými stranami
právnu istotu v otázke, na základe akého právneho titulu vykonával žalovaný dopravné služby u
žalobcu po 31.12.2018. V závislosti od tohto meritórneho rozhodnutia mali žalobca a žalovaný v
úmysle zahájiť mimosúdne rokovania, ktoré by smerovali buď k podradeniu vykonaných prepravných
služieb pod platne predĺženú Zmluvu alebo vyporiadaniu žalobcom prijatých dopravných služieb z titulu
bezdôvodného obohatenia. Právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom uznesení žalobcovi
fakticky neumožňuje bez neprimeraných nákladov z verejných zdrojov v konaní ďalej pokračovať.
Žalobca tiež uviedol, že tým, že bez vyslovenia právneho názoru v merite sporu odvolací súd spor z
procesných dôvodov vrátil okresnému súdu, nemožno podľa názoru žalobcu v dohľadnej dobe očakávať
rozhodnutie, ktoré by medzi stranami definitívne vyriešilo otázku platnosti alebo neplatnosti Zmluvy.
Žalobca chcel chrániť verejné zdroje, t. j. potreboval poznať zákonnosť predĺženia zmluvného vzťahu
so žalovaným, nakoľko mal dôvodné pochybnosti, či predĺženie bolo v súlade s predpismi o verejnom
obstarávaní, prípadne inými verejnoprávnymi predpismi o nakladaní s verejnými zdrojmi. Ďalej uviedol,
že predmetný spor úzko súvisí so súdnym konaním, ktoré je vedené na Okresnom súde Banská Bystrica
pod sp. zn. 67Cb/30/2020, v ktorom sa žalovaný domáha zaplatenia 3.923.283,42 Eur s príslušenstvom
voči žalobcovi. Žalobca poukázal na to, že vzal žalobu späť aj v obdobnej veci, v ktorej žaluje spoločnosť
Slovenská autobusová doprava Zvolen, a.s. o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu neplatnosti
predĺženia Zmluvy o výkone vo verejnom záujme v prímestskej pravidelnej autobusovej doprave
uzavretej medzi žalobcom a SAD Zvolen, ktoré konanie bolo uznesením z 15.12.2021 zastavené. SAD
Zvolen sa proti uzneseniu o zastavení konania odvolal, pričom o odvolaní zatiaľ nebolo rozhodnuté. Z
uvedených dôvodov žalobca navrhol konanie z dôvodu späťvzatia v celom rozsahu zastaviť a o trovách
konania rozhodnúť v zmysle § 256 CSP, keď má za to, že nezavinil zastavenie konania, žalobu berie
späť z objektívnych dôvodov, a preto navrhol, aby súd žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov
konania. V prípade, ak žalovaný nebude súhlasiť so späťvzatím žaloby z dôvodov, ktoré súd vyhodnotí
ako vážne a konanie nezastaví, žalobca bude nútený v konaní v spore pokračovať v zmysle právneho
názoru vysloveného Krajským súdom v Banskej Bystrici.

5. Žalovaný so späťvzatím žaloby nesúhlasil. Poukázal na to, že od začiatku sporu sa k
postupu a žalobe žalobcu vyjadroval tak, že spor vyvolaný žalobcom o zaplatenie 641.001,--Eur
titulom bezdôvodného obohatenia v spojitosti s tým, že žalobca neuznal predĺženie zmluvného vzťahu
so žalovaným po 01.01.2019 nemá žiadny zmysel, pretože žalovaný aj po 01.01.2019 pre žalobcu
poskytoval služby vo verejnom záujme a za tieto služby mu musí byť zo strany žalobcu zaplatené.
Uviedol, že aj sám žalobca nakoniec v späťvzatí žaloby uznal, že jeho zámerom pri podaní žaloby
nebolo získanie vrátenia peňažného plnenia za vykonané služby vo verejnom záujme. Podaním žaloby
a zotrvaním na žalobe medzi stranami sporu navodil otázku neistoty, v akom právnom vzťahu je
žalovaný so žalobcom po dni 01.01.2019 a zároveň vyvolal týmto sporom aj otázku právnej neistoty
ohľadne ďalších právnych vzťahov medzi stranami sporu upravených Dodatkom č. 9 aj za obdobie pred
01.01.2019, pretože Dodatok č. 9 uzavretý dňa 14.11.2017 upravoval aj právne vzťahy medzi stranami
sporu od roku 2017, čo vyvolalo spor momentálne vedený na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.
zn. 67 Cb 30/2020.

6. Ďalej uviedol, že z argumentácie žalobcu je zrejmé, že aj v súčasnosti žalobca neuznáva zákonnosť
predĺženia zmluvného vzťahu s tým, že momentálne mu tento stav „vyhovuje“ a tak podľa neho v záujme
efektívneho vynakladania verejných zdrojov aktuálne tvrdí, že nevidí dôvod na pokračovanie sporu. Pri
takomto vysvetľovaní svojho momentálneho postupu žalobca stále udržiava otázku neistoty, v akom
právnom vzťahu je žalovaný so žalobcom a koná aj v rozpore s jeho odôvodňovaním vedenia tohto sporu.
Uviedol, že žalobcovi nič nebráni, že sa bude v budúcnosti domáhať vydania bezdôvodného obohatenia
možno aj za celé Zmluvou „nepokryté“ obdobie, a to už takou žalobou, ako by bol „nútený“ pokračovať
aj v tomto spore, a to v zmysle právneho názoru vyplývajúceho zo zrušovacieho uznesenia Krajského
súdu v Banskej Bystrici. Z uvedených dôvodov je podľa žalovaného jeho oprávneným záujmom mať
jednoznačnú právnu istotu, či je so žalobcom v zmluvnom alebo v bezzmluvnom vzťahu a musí trvať



na tom, aby v tomto spore o zaplatenie z titulu bezdôvodného obohatenia súd meritórne rozhodol, a
preto so zastavením nesúhlasí. Je presvedčený, že uvedený dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby je
dostatočne vážny podľa ust. § 146 ods. 1 CSP a vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré v rámci konania
vyšli najavo, dôvodne predpokladá, že tento dôvod ako vážny vyhodnotí aj konajúci súd.

7. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalobca nie je
povinný uviesť dôvod späťvzatia žaloby a zákon späťvzatie žaloby uvedením žiadneho konkrétneho
dôvodu ani nepodmieňuje s tým, že z hľadiska komplexného vnímania sporového konania je samotná
príčina, ktorá by viedla žalobcu k späťvzatiu žaloby do značnej miery relevantná. Žalobca vzal žalobu
späť v celom rozsahu s poukazom na hospodárnosť vedenia konania z jeho strany a snahu šetriť
verejné zdroje v súvislosti s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom, napriek tomu, že žalobca
naďalej zotrváva na argumentácii spornosti platnosti dodatku zmluvy o výkone vo verejnom záujme,
ktorá podľa jeho názoru je kľúčovou pre posúdenie vzťahov medzi žalobcom a žalovaným a čoho sa
fakticky aj žalobou pôvodne chcel domôcť. Uviedol, že kvalifikovaný nesúhlas žalovaného môže viesť
k rozhodnutiu súdu o nepripustení späťvzatia žaloby, pričom konania podľa § 146 ods. 2 CSP môžu byť
zastavené iba so súhlasom žalovaného. Žalovaný vo svojom podaní právne relevantným spôsobom
vyslovil nesúhlas so späťvzatím žaloby, pričom však podľa názoru súdu sa nejedná o prípad § 146
ods. 2 CSP, pretože predmetom sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným žalobcovi za
určité časové obdobie a nejedná sa o spor, z ktorého by spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýval z osobitného predpisu (ide najmä o konania v zmysle § 149, 142, 139 ods. 2, § 105 Občianskeho
zákonníka a podobne). V prejednávanom prípade je teda podľa názoru súdu prvej inštancie nesúhlas
žalovaného so späťvzatím žaloby potrebné posudzovať v zmysle § 146 ods. 1 CSP a takto aj vážnosť
dôvodov žalovaného vyhodnotiť.

8. Súd uviedol, že pri posudzovaní vážnych dôvodov nesúhlasu na strane žalovaného so späťvzatím
žaloby je v prvom rade potrebné vychádzať zo samotného predmetu sporu, ktorý vymedzil žalobca
petitom žaloby (doteraz nezmenený),v zmysle ktorého sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia
od žalovaného s tým, že prejudiciálne v konaní je potreba posúdenia platnosti právneho titulu, na základe
ktorého plnenie malo, resp. nemalo byť poskytnuté. V zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu
vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným sa jedná o vzájomné plnenia (synalagmatické), z čoho vyplýva,
že oproti plneniu žalovaného titulom bezdôvodného obohatenia je potrebné, aby bolo špecifikované
a uplatnené aj plnenie žalobcu, ktoré eventuálne od žalovaného rovnakým titulom bezdôvodného
obohatenia obdržal. Za stávajúceho stavu žalobca doteraz v intenciách vysloveného právneho názoru
odvolacieho súdu petit neupravil, teda procesné dôvody pre zamietnutie žaloby naďalej trvajú a za tohto
stavu sa rozhodol z dôvodu hospodárnosti a nevynakladania ďalších trov žalobu vziať späť. Súd ani
žalovaný žalobcu nemôžu nútiť k tomu, aby petit akýmkoľvek spôsobom upravil a zosúladil s vysloveným
právnym názorom odvolacieho súdu. V prípade, že tak žalobca neučiní, dôsledkom takéhoto správania
pri riadnom prejednaní veci je zamietnutie žaloby, teda procesný úspech žalovaného, avšak opätovne
len z procesných dôvodov, nakoľko v súlade s vysloveným názorom odvolacieho súdu nie je dôvod pre
posudzovanie platnosti predmetnej Zmluvy o výkone vo verejnom záujme za predpokladu, že nie sú
odstránené formálne nedostatky tejto žaloby. Uviedol, že súd by rozhodnutím nerozhodoval priamo o
platnosti, resp. neplatnosti, za týmto účelom by musela byť podaná osobitná žaloba, ak by strany sporu
sa chceli domôcť meritórneho rozhodnutia vo vzťahu, či práva a povinnosti z takejto zmluvy im vznikli
alebo nevznikli. Na základe uvedeného podľa názoru súdu prvej inštancie je potrebné si položiť otázku,
čo sa zmení na strane žalovaného, ak bude spor prejednaný súdom a konanie by nebolo zastavené
napriek tomu, že žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť. V prípade, že by vec bola prejednaná
v intenciách podanej žaloby a eventuálne by žaloba bola zamietnutá v intenciách právneho názoru
vysloveného odvolacím súdom, žalovaný by mal rozhodnutie, ktoré by vo vzťahu k povinnosti vydať
bezdôvodné obohatenie nič nemenilo, rovnako ako uznesenie o zastavení konania, pretože žiadna
povinnosť by mu nevznikla. Žalovaný by nedosiahol vyslovenie ani len predbežného právneho názoru
súdu vo vzťahu k platnosti, resp. neplatnosti zmluvy, keďže žaloba by bola z tohto dôvodu zamietnutá. Iná
situácia by bola v konaní, ak by žalobca upravil petit žaloby v intenciách vysloveného právneho názoru
a prejavil synalagmatickosť vzájomných právnych vzťahov a následne by eventuálne takúto žalobu bral
späť, potom by bolo možné dôvody, ktoré uvádza žalovaný vyhodnotiť ako dôvody vážne, pretože nič
by v konaní nebránilo ďalej pokračovať, prípadne aj vyriešením prejudiciálnej otázky platnosti, resp.
neplatnosti predbežnej zmluvy, ktorá by však mala význam len z hľadiska tohto konkrétneho konania. Z
uvedených dôvodov súd preto dôvody, ktoré uvádza žalovaný nepovažuje za vážne dôvody nesúhlasu
a konanie zastavil.



9. Súd prvej inštancie uviedol, že zastavenie konania procesne zavinil žalobca tým, že žalobu berie späť,
osobitné dôvody, pre ktoré by žalovanému nemala byť priznaná náhrada trov konania súd v tvrdených
skutočnostiach žalobcu nevidel, a preto rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy
konania v rozsahu 100%.

10. Proti uzneseniu v časti zastavenia konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý uviedol,
že napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd prvej inštancie
pri rozhodovaní o zastavení konania nesprávnej aplikoval ustanovenia § 146 ods. 1, 2 CSP.

11. Zastáva názor, že predmet sporu od začiatku vymedzil žalobca s tým, že sa žalobou domáhal
vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu neplatnosti predĺženia zmluvného vzťahu, z ktorého
boli poskytované vzájomné plnenia, a teda bolo od počiatku konaním, z ktorého vyplýva „určitý
spôsob vysporiadania medzi účastníkmi“, hoci žalobca v tomto spore procesne správne nekonal. Podľa
žalovaného mal súd prvej inštancie za situácie, že žalovaný nesúhlasil so späťvzatím žaloby konať ďalej
a pokiaľ by žalobca jeho žalobu neupravil a v žalobnom petite nevyjadril vzájomnú viazanosť reštitučnej
povinnosti účastníkov neplatnej zmluvy podľa § 457 Občianskeho zákonníka, mal žalobu žalobcu
zamietnuť. Žalovaný ďalej tvrdí, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil aj vážnosť dôvodov, ktoré
žalovaného viedli k tomu, že nesúhlasil so zastavením konania na základe späťvzatia žaloby. Žalovaný
sa od začiatku konania bránil žalobe jednak z dôvodu, že nepovažoval Dodatok č. 9 za neplatný, jednak
sa bránil aj tým, on aj po 01.01.2019 poskytoval pre žalobcu služby v prímestskej autobusovej doprave
a teda žaloba žalobcu nemôže byť od počiatku úspešná len titulom vydania bezdôvodného obohatenia
zo strany žalovaného. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení posúdenie vážnosti dôvodov podľa
žalovaného neprimerane zúžil, keď pre jeho ďalšie konanie nevyhnutne vyžadoval aktivitu žalobcu
a bez tejto aktivity nevedel vec meritórne rozhodnúť, pričom ale opomenul, že predmetom konania
je požiadavka žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný v podaní zo dňa 14.03.2022
uviedol, že stav právnej neistoty sa prejavuje práve tým, že je neisté ako sa právne vyhodnotí plnenie
žalobcu žalovanému za obdobie 5 rokov (hodnota ktorého predstavuje za toto obdobie sumu niekoľko
desiatok miliónov Eur), a preto trvá na prejednaní veci a na jeho od začiatku prezentovanom návrhu
na zamietnutie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa za danej procesnej situácie môže
prejaviť jedine zamietnutím žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia. Pre žalovaného mal podstatný
zmysel aj taký rozsudok súdu, ktorého výrokom bude výrok o zamietnutí žaloby o vydanie bezdôvodného
obohatenia , pretože týmto sa situácia žalovaného zlepšuje, žalovaný má istotu „vyriešenia“ platieb
žalobcu žalovanému za obdobie január 2019 (čo je predmet žaloby) a vyššiu mieru istoty, že žalobca
nebude pri úvahách vysporiadania ďalšieho obdobia (od februára 2019 do decembra 2023) vychádzať
len z toho, že len žalobca má voči žalovanému nároky. Naproti tomu výrok o zastavení konania, ktoré ako
je žalovanému známe vysvetľuje žalobca ako uzná za vhodné, nijako žalobcovi nebráni hoc aj opätovne
sa so žalovaným sporiť ohľadne vydania bezdôvodného obohatenia, a to aj za rovnaké obdobie.

12. Podľa žalovaného nezanedbateľné z hľadiska hodnotenia vážnosti dôvodov nesúhlasu žalovaného
so späťvzatím žaloby je aj to, že práve žalobca spochybnil právny vzťah so žalovaným po 01.01.2019 a
tým už od 14.09.2018 nastolil stav právnej neistoty, ktorý vlastne trvá doteraz. Pritom žalovaný aj napriek
stavu právnej neistoty plnil aj po 01.01.2019 jeho povinnosti vyplývajúce z právneho vzťahu a žalobca
napriek tomu podal žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Následne žalobca opätovne verejne
počas priebehu tohto konania prezentoval jeho priebežný úspech v spore o vydanie bezdôvodného
obohatenia a až po zrušení medzitýmneho rozsudku začal uvažovať o späťvzatí žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia s odôvodnením, že mu to tak momentálne vyhovuje, žalobca nikdy nevyjadril
skutočnosť, že sa od žalovaného nebude domáhať vydania bezdôvodného obohatenia. Žalovaný
zastáva názor, že tento spor je „ukážkovým“ prípadom použitia súdom v rozhodnutí citovaných postupov
a použitia iných, ako právnych kritérií na vyhodnocovanie vážnosti dôvodov a žalovaný úplne v súlade
s týmito postupmi nesúhlasí so späťvzatím žaloby a následným zastavením konania, pretože práve
žalobca vyvolal spor a právnu neistotu medzi stranami sporu, pretože práve žalobca žaloval žalovaného
úplne bezdôvodne o vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože práve žalobca prezentoval v rámci
sporu, že bol úspešný, pretože práve žalobca až po zrušení medzitýmneho rozsudku začal uvažovať
o späťvzatí žaloby, pretože práve žalobca aj napriek tomu, že vie, ako má správne procesne žalovať
momentálne nekoná a tým právne spornú situáciu, ktorú vyvolal jedine on nechce doriešiť, pretože pre
žalovaného aj do budúcna hrozí obdobný spor medzi žalobcom a žalovaným, a preto je správne a



spravodlivé, aby bola žaloba žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia ako nedôvodná zamietnutá
a nedošlo len k zastaveniu konania.

13. S poukazom na uvedené skutočnosti a odvolacie dôvody žalovaný navrhol, aby Krajský súd v
Banskej Bystrici uznesenie Okresného súdu Lučenec zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že s tvrdením žalovaného, že sa v predmetnom
spore jedná o určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami sa nestotožňuje, nakoľko v zmysle
komentárovej literatúry za konanie , z ktorého vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi
účastníkmi možno považovať napr. konanie o vyporiadanie BSM, zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, o hospodárení so spoločnou vecou, alebo o zrušenie práva spoločného nájmu bytu a
s týmto súvisiacim nárokom na bytovú náhradu. Už samotný Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom
uznesení rozhodol, že sa medzi stranami o taký vzťah (t. j. o vzťah, ktorého určitý spôsob usporiadania
vyplýva z osobitného predpisu) nejedná. Ak by sa v predmetnom prípade jednalo o vzťah sporových
strán, ktorého usporiadanie vyplýva z osobitného predpisu, musel by Krajský súd v Banskej Bystrici
medzitýmny rozsudok potvrdiť a ponechať na okresnom súde vyjadrenie synalagmaticity vo výroku
rozhodnutia vo veci samej, a to aj bez jej výslovného vyjadrenia v petite žaloby. So skutočnosti, že
Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom uznesení rozhodol tak, že tento postup odmietol ako nesprávny,
vyplýva, že sa v predmetnom prípade nejedná o vzťah sporových strán, ktorého usporiadanie vyplýva
z osobitného predpisu.

15. Žalobca nesúhlasí ani s tvrdením žalovaného, že konajúci súd musí prihliadať na jeho nesúhlas so
späťvzatím žaloby v zmysle § 146 ods. 2 CSP, a to aj bez udania dôvodu, nakoľko aj s odkazom na
vyššie uvedené, v predmetnom prípade je potrebné postupovať podľa § 146 ods. 1 CSP, t. j. žalovaný
musí uviesť vážne dôvody svojho nesúhlasu so späťvzatím žaloby.

16. Žalovaný ako vážny dôvod nesúhlasu so späťvzatím uvádza potrebu rozhodnúť vo veci samej (t. j.
vyriešiť otázku platnosti/neplatnosti Zmluvy a následne rozhodnúť o nároku žalobcu na vrátenie platby
za mesiac január 2019 vo výške 641.001,--Eur). Predmetný argument žalovaného, ktorým odôvodňuje
svoj nesúhlas so späťvzatím žaloby, podľa názoru žalobcu nie je vážnym dôvodov v zmysle § 146 ods.
1 CSP. Právna istota alebo dôvera v zmluvný vzťah vyplývajúci zo Zmluvy objektívne nepredstavuje
dôvod nesúhlasu so zastavením konania o žalobe, ktorý by napĺňal požadovanú intenzitu vážnosti v
zmysle § 146 ods. 1 CSP. Otázka platnosti/neplatnosti Zmluvy môže byť vyriešená aj v súvisiacom
konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica č. k. 67Cb/30/2020, ktoré inicioval žalovaný a v
rámci ktorého konajúci súd túto otázku vyrieši ako prejudiciálnu otázku.

17. Žalobca ďalej uviedol, že podľa jeho názoru Okresný súd Lučenec v bode 12 uznesenia o zastavení
konania správne konštatuje, že v prípade, ak by v konaní pokračoval, bola by žaloba zamietnutá výlučne
z procesných dôvodov, a teda by nerozhodoval o platnosti/neplatnosti Zmluvy a ani o uplatnenom
nároku na vrátenie zálohovej platby za január 2019. Zamietnutím žaloby by teda v predmetnom prípade
nedošlo k vyriešeniu otázky platnosti Zmluvy, a ani k vyriešeniu právneho základu platieb za služby
autobusovej prepravy. Z tohto hľadiska argumentácia žalovaného, že nesúhlasí so späťvzatím žaloby
z dôvodu potreby rozhodnutia v merite veci neobstojí (keďže súd by v prípade pokračovania v konaní
o merite veci nerozhodoval).

18. Na základe uvedených skutočností má žalobca za to, že v predmetnej veci nie je možné aplikovať
ust. § 146 ods. 2 CSP a rovnako neexistujú ani žiadne vážne dôvody, na základe ktorých by bolo možné
aplikovať ust. § 146 ods. 1 CSP a navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil. Žalobca
si voči žalovanému uplatňuje nárok na náhradu trov konania.

19. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril a k bodu 1 vyjadrenia uviedol, že žalobca si sám na základe
právnych analýz, ktoré doteraz odmieta verejnosti sprístupniť ustálil, že predĺženie Zmluvy o výkone vo
verejnom záujme v prímestskej pravidelnej autobusovej doprave zo dňa 29.12.2008 (ďalej aj „Zmluva“)
Dodatkom č. 9 zo dňa 14.11.2017 (ďalej aj „Dodatok“) na obdobie po 31.12.2018 je neplatné, a toto ako
skutočnosť bez akéhokoľvek rozhodnutia súdu o neplatnosti predĺženia verejne deklaroval. Následne
sa sám rozhodol, že napriek jeho deklarácii, že bude dopravcom plniť, pokiaľ budú dopravcovia jazdiť
podal žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia na zaplatenie sumy 641.001,--Eur s príslušenstvom
a v rámci sporu vedeného na základe jeho žaloby nevylúčil, že sa bude domáhať vydania ďalších



platieb vyplatených žalovanému od januára 2019 v podstate doteraz. Žalobca tiež počas priebehu sporu
prezentoval jeho priebežný úspech v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré podľa neho
dosiahol určením, že nie je v právnom vzťahu so žalovaným po 31.12.2018. Nakoniec sa žalobca sám
rozhodol, že aj napriek spornej zákonnosti predlženia zmluvného vzťahu zoberie žalobu späť.

20. Z vyššie uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že žalobca je od septembra 2018 až doteraz
presvedčený, že jeho právny vzťah so žalovaným po 31.12.2018 predĺžený nie je z dôvodu neplatnosti
uzavretia Dodatku č. 9, a teda za obdobie po 01.01.2019 vzniká na strane žalovaného bezdôvodné
obohatenie na úkor žalobcu, pričom toto bezdôvodné obohatenie sa žalobca momentálne rozhodol, že
vymáhať nebude. Žalovaný chápe, že takéto momentálne rozhodnutie žalobcu je jeho právom, ktoré si
môže uplatniť v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, no vzhľadom na skutočnosť, že
žalobca už od roku 2018 vytvoril sporný právny stav a od roku 2019 na základe tohto stavu vedie spor,
si žalovaný myslí, že je tiež jeho právom, aby nesúhlasil so zastavením konania a trval na tom, aby súd
vecne rozhodol a žalobu žalobcu zamietol, pretože rozhodnutie o zamietnutí žaloby žalobcu privodí u
žalobcu jednak nemožnosť sporiť sa ohľadne vydania bezdôvodného obohatenia za rovnaké obdobie
a taktiež privodí potvrdenie názoru žalovaného, ktorý prezentoval od začiatku sporu, že žalovaný sa
na úkor žalobcu počnúc dňom 01.01.2019 bezdôvodne neobohacoval a ani neobohacuje, pretože aj
žalovaný poskytuje pre žalobcu plnenie.

21. K bodu 2 vyjadrenia žalobcu žalovaný uviedol, že predmet spor od počiatku vymedzil žalobca tým,
že žalobou sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu neplatnosti predĺženia zmluvného
vzťahu, z ktorého boli poskytované vzájomné plnenia a teda spor bol od počiatku konaním, z ktorého
vyplýva „určitý spôsob vysporiadania medzi účastníkmi“, ktorý vyplýva z hmotného práva a hoci žalobca
v tomto spore od počiatku procesne správne nekonal. na tejto skutočnosti podľa žalovaného nič nemení
argumentácia žalobcu uvádzaná v jeho doterajšom vyjadrení, ktorá nie je podľa žalovaného použiteľná,
pretože žalobca najskôr výslovne tvrdí, že neuznáva závery uznesenia Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 61/2020-473 zo dňa 29.09.2021 v bodoch 52 a 53 odôvodnenia a
následne vo vyjadrení podľa seba „modeluje“ ako Krajský súd v Banskej Bystrici v prípade rozhodnutia
o medzitýmnom rozsudku rozhodnúť mal.

22. K bodu 3 vyjadrenia žalobcu žalovaný uviedol, že nesúhlasí s jeho argumentáciou v tomto bode
vyjadrenia, keď žalobca podľa žalovaného nesprávne zvýrazňuje argumentáciu žalovaného o potrebe
rozhodnúť vo veci samej, no túto potrebu prioritne spája len s rozhodnutím súdu o otázke platnosti/
neplatnosti predĺženia Zmluvy po 31.12.2018, a to bez zohľadnenia toho, že predmetom sporu je vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktoré mal získať žalovaný od žalobcu. Žalovaný tiež uviedol, že je podľa
neho až zarážajúce, že žalobca, ktorý od počiatku spochybňoval platnosť uzavretia Dodatku č. 9 a
doteraz ho aj spochybňuje, teraz ponúka žalovanému, aby túto otázku platnosti/neplatnosti Dodatku č.
9 nakoniec riešil on v inom súdnom konaní, pričom je nepochybné, že výsledok tohto súdneho konania
paradoxne nemôže žalobcovi v prípade určenia neplatnosti Dodatku č. 9 priniesť finančnú stratu a u
žalobcu súdnym rozhodnutím zaviesť právnu neistou, na základe čoho boli od 01.01.2019 vynakladané
finančné prostriedky žalobcom v prospech žalovaného. S poukazom na uvedené žalovaný trvá na
svojom odvolaní zo dňa 19.04.2022.

23. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý k bodu 1 odvolacej repliky uviedol, že žalovaný
má právo nesúhlasiť so späťvzatím žaloby, avšak súd na tento súhlas prihliada iba v prípade, ak určitý
spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami sporu vyplýva z osobitného predpisu (§ 146 ods. 2 CSP)
alebo ak žalovaný so späťvzatím žaloby nesúhlasí z vážnych dôvodov (§ 146 ods. 1 CSP). Žalovaný
podľa názoru žalobcu nepreukázal existenciu ani jednej z vyššie uvedených skutočností.

24. K bodu 2 odvolacej repliky žalobca uviedol, že spory o vydanie bezdôvodného obohatenia nie
sú automaticky sporný, v ktorých „určitý spôsob vysporiadania vzťahu medzi účastníkmi vyplýva z
osobitného predpisu“ a z dôvodu hospodárnosti odkazuje v celom rozsahu na bod 2 svojho vyjadrenia
k odvolaniu zo dňa 27.04.2022.

25. K bodu 3 odvolacej repliky žalobca uviedol, že obe otázky (platnosť Zmluvy a bezdôvodné
obohatenie) spolu neoddeliteľne súvisia. Nie je možné hovoriť o bezdôvodnom obohatení v prípade,
ak by bola zmluva na základe ktorej sa plnilo platná (v takom prípade by sa nejednalo o bezdôvodné
obohatenie, ale o plnenie podľa Zmluvy).



26. V zmysle uvedených skutočností žalobca žiada odvolací súd, aby uznesenie Okresného súdu
Lučenec potvrdil a uplatňuje si voči žalovanému nárok na náhradu trov konania.

27. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP,
rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné, preto uznesenie okresného súdu podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správne potvrdil.

28. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti uznesenia okresného súdu,
ktorým konanie o zaplatenie sumy 641.001,--Eur s príslušenstvom zastavil.

29. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový
stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke, a to z dôvodov
uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom
rozsahu stotožnil a považuje za nehospodárne ich opätovne uvádzať, a preto rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

30. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že žalobca vzal žalobu o zaplatení sumy 641.001,--Eur s
príslušenstvom späť, pričom žalovaný so späťvzatím žaloby nesúhlasil, keď mal za to, že žalobca stále
udržiava otázku neistoty, v akom právnom vzťahu je žalovaný so žalobcom a koná aj v rozpore s jeho
odôvodňovaním vedenia sporu s tým, že žalobcovi nič nebráni, že sa bude v budúcnosti domáhať
vydania bezdôvodného obohatenia možno aj za celé zmluvou nepokryté obdobie, a to už takou žalobou,
akou by bol nútený pokračovať v tomto spore v zmysle právneho názoru vyplývajúceho zo zrušovacieho
uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici. Podľa žalovaného je jeho oprávneným záujmom mať
jednoznačnú právnu istotu, či je so žalobcom v zmluvnom, alebo bezzmluvnom vzťahu a musí trvať
na tom aby v tomto spore súd meritórne rozhodol. Žalovaný je tak presvedčený, že uvedený dôvod
nesúhlasu so späťvzatím žaloby je dostatočne vážny podľa ust. § 146 ods. 1 CSP.

31. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý sa s dôvodmi
pre ktoré nepovažoval nesúhlas žalovaného za dôvodný podrobne a zrozumiteľne vysporiadal v bode
11., 12., napadnutého uznesenia a na doplnenie uvádza že v tomto prípade nešlo o spor z ktorého by
spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýval z osobitného predpisu, preto nemohol súd prvej
inštancie aplikovať ust. § 146 ods. 2 CSP a pokiaľ žalovaný poukazoval na nesúhlas so späťvzatím
žaloby z vážnych dôvodov v súlade s ust. § 146 ods. 1 CSP odvolací súd konštatuje, že správne
uviedol súd prvej inštancie že nemôže ani súd, ani žalovaný žalobcu nútiť k tomu aby petit akýmkoľvek
spôsobom upravil a zosúladil, s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu a tiež sa stotožnil s
tvrdením okresného súdu, že by nerozhodoval priamo o platnosti resp. o neplatnosti zmluvy a žalovaný
by nedosiahol vyslovenie ani len predbežného právneho názoru vo vzťahu k platnosti, resp. neplatnosti
zmluvy keďže by bola žaloba zamietnutá z tohto dôvodu.

32. Odvolací súd konštatuje že nesúhlasí s dôvodmi odvolania uvádzanými žalovaným v podanom
odvolaní a poukazuje na to, že nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby musí byť realizovaný z
vážnych dôvodov. Či na strane žalovaného ide o vážne dôvody na nesúhlas so späťvzatím žaloby
posúdi súd ad hoc vždy podľa individuálnych okolností prípadu. Súd je pritom povinný zohľadniť nielen
skutkové a právne špecifiká, vrátane povahy žalobou uplatneného nároku, ale aj možné dôsledky
zastavenia konania na hmotno-právny vzťah medzi stranami sporu a na mieru závažnosti ohrozenia
práv a oprávnených záujmov žalovaného. Z hľadiska povahy predmetu konania síce nie sú a priori
vylúčené žiadne súdne spory, v ktorých by mohol žalovaný účinne uplatniť vážne dôvody na nesúhlas
so späťvzatím žaloby alebo jej časti, avšak jeho posúdenie vyžaduje náležitú mieru objektivizácie
zo strany súdu a zohľadnenie hypotézy, či by ktokoľvek v právnom postavení žalovaného mohol
opodstatnene považovať prezentovaný dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby za vážny. Samotné
subjektívne presvedčenie žalovaného o vážnosti ním uvedeného dôvodu bez ďalšieho na nepripustenie
späťvzatia nepostačuje.

33. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 4Obo81/2010, z
ktorého vyplýva, že: „Posúdenie dôvodnosti nesúhlasu so späťvzatím návrhu je výlučne vecou úvahy



súdu. Nemusí ísť len o dôvody a záujmy právne, ale aj závažné etické, morálne, ekonomické a iné
motívy závažného charakteru, pre ktoré súd konanie nezastaví“. Zároveň z rozhodnutia NS SR, sp. zn.
4Cdo136/2010 vyplýva, že: „Späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály
dispozičných oprávnení žalobcu ako účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pána sporu),
ktorý má právo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh
a smerovanie celého súdneho konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Vôľa
žalobcu dosiahnuť zastavenie konania prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je však limitovaná
dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením konania a existenciou
vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych
dôvodov potom v konaní nesie žalovaný. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto
otázku nerieši, preto treba vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej
úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti
dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku, a hodnotí
predovšetkým možné dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov
medzi účastníkmi a dopad na postavenie účastníkov, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru
ohrozenia jeho práv a právom chránených záujmov“.

34. Odvolací súd odvolávajúc sa na dôvody uvádzané súdom prvej inštancie, s ktorými sa v celom
rozsahu stotožňuje, ako aj na právne závery uvedených súdnych rozhodnutí v danej veci dopĺňa, že
Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní zrušil súdom prvej inštancie vydaný medzitýmny rozsudok
z dôvodu, že samotná žaloba nemôže byť úspešná, keďže žalobca v uplatnenej žalobe nevyjadril
synalagmatický vzťah zohľadňujúci vzájomnú povinnosť oboch účastníkov zmluvy vrátiť si poskytnuté
plnenia. Pokiaľ teda žalobca na základe vysloveného právneho názoru odvolacím súdom neupravil v
rámci svojho dispozičného oprávnenia nakladať so žalobou svoj žalobný návrh zohľadňujúci predmetnú
vzájomnosť povinnosti plnenia oboch účastníkov zmluvy vrátiť si poskytnuté plnenia, nemôže súd prvej
inštancie vykonávať dokazovanie ohľadne prejudiciálnej otázky platnosti zmluvy a musel by žalobu z
tohto dôvodu zamietnuť. Z uvedeného dôvodu žalovaným uvádzaný ako vážny dôvod nesúhlasu so
späťvzatím žaloby, vyriešenie otázky platnosti Dodatku č. 9 k uzatvorenej zmluve, by nemohlo byť zo
strany súdu prvej inštancie vôbec skúmané. Aj z tohto dôvodu odvolací súd má za to, že žalovaným
uvádzané dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby nie sú vážne.

35. Na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že námietky žalovaného uvedené v
odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré skutočnosti sú
v napadnutom uznesení podrobne uvedené a zdôvodnené.

36. Odvolací súd po preskúmaní veci prišiel k záveru, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými
aspektmi zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Z uvedených dôvodov
odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správne potvrdil.

37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
262 ods. 1 a 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

38. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).



Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).