Slovenská autobusová doprava Lučenec, akciová spoločnosť


Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/61/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6619203908
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6619203908.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Miroslavy Púchovskej a členiek senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a Mgr. Radoslavy Strhárskej,
v právnej veci žalobcu Banskobystrický samosprávny kraj, so sídlom Námestie SNP 23, 947 01 Banská
Bystrica, IČO: 37828100, zastúpeného TaylorWessing e/n/w/c advokáti s.r.o., so sídlom Panenská
6, 811 03 Bratislava, IČO: 35 905 832, proti žalovanému Slovenská autobusová doprava Zvolen,
akciová spoločnosť , so sídlom Mikušovská cesta 17, 984 01 Lučenec, IČO:36 054 259, zastúpenému
advokátom JUDr. Róbertom Gombalom, so sídlom ulica P. Rádayho č. 14/A, 984 01 Lučenec, IČO:42
010 608, o vydanie bezdôvodného obohatenia a vo výške 641.001,--eur s príslušenstvom a o vydanie
medzitýmneho rozsudku, o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu
Lučenec, č.k. 13Cb/73/2019-389 zo dňa 9.júla 2020 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Lučenec, č.k. 13Cb/73/2019-389 zo dňa 9.júla 2020 v spojení s opravným
uznesením č. k. 13Cb/73/2019-443 zo dňa 7.augusta 2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Lučenec napadnutým rozsudkom určil, že právo žalovaného voči žalobcovi na finančné
plnenie podľa Zmluvy o výkone vo verejnom záujme zo dňa 29.12.2008 evidovanej pod č. 1336/2008/
ODDDS v znení jej Dodatku č. 9 zo dňa 14.11.2017 za obdobie po 31. 12. 2018 neexistuje.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 28.8.2019 domáhal zaplatenia sumy 641.001,--
eur s príslušenstvom od žalovaného na tom skutkovom základe, že dňa 29.12.2008 bola v zmysle § 15 a
29b písm. c/ zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave v znení neskorších predpisov uzatvorená medzi
Banskobystrickým samosprávnym krajom (ďalej len „BBSK“ alebo „žalobca“) a Slovenskou autobusovou
dopravou Lučenec akciová spoločnosť (ďalej len „SAD“ alebo „žalovaný“) Zmluva o výkone vo verejnom
záujme prímestskej pravidelnej autobusovej doprave na území BBSK. Zmluva obsahuje okrem iného
náležitosti v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ( ES ) č.1370/2007 o službách vo
verejnom záujme železničnej a cestnej osobnej doprave, ktorým sa zrušujú Nariadenia Rady ( EHS )
1191/69 a ( EHS ) č. 1107/70 ( ďalej len „Nariadenie č. 1370/2007“ ). Dňa 14.11.2017 podpísali strany v
zmysle článku 4 ods. 4 Nariadenia č. 1370/2007 Dodatok č. 9, ktorým bol doplnený čl. V. ods. 10 Zmluvy
tak, že „u investícií dopravcu do vozidlového parku bude dopravca počnúc rokom 2017 uplatňovať
účtovné odpisy v trvaní 10 rokov“. Zároveň sa čl. X. ods. 1 Zmluvy zmenil tak, že „dobou plnenia
záväzku výkonu vo verejnom záujme (....) sa rozumie obdobie od 1.1.2009 do 31.12.2023“. Touto
časťou Dodatku č. 9 malo dôjsť k predĺženiu trvania zmluvy o ďalších päť rokov.

3. Ešte pred uplynutím platnosti pôvodne dojednanej zmluvy informoval žalobca žalovaného o existencii
prekážky plnenia zmluvnej povinnosti s odôvodnením, že Dodatok č. 9 v časti, ktorá predlžuje trvanie
zmluvy o 50 % je absolútne neplatný, keďže je v priamom rozpore s článok 4. ods. 4 Nariadenia č.
1370/2007. Platnosť dopravných licencií udelených SAD mala uplynúť 31.12.2018, dopravca SAD



preto podal na BBSK návrh na udelenie dopravnej licencie na jednotlivé autobusové linky vnútroštátnej
pravidelnej prímestskej dopravy v Banskobystrickom samosprávnom kraji. Vzhľadom na hroziacu
núdzovú situáciu v dopravnej obslužnosti po 1.1.2019 BBSK udelil žiadateľovi - SAD licencie na vybrané
linky na vymedzené obdobie. Udelenie dopravnej licencie nie je podmienené existenciou platnej zmluvy
o výkone vo verejnom záujme, dopravca však smie vykonávať pravidelnú autobusovú dopravu len na
základe udelenej dopravnej licencie a súčasne na základe uzatvorenej zmluvy o výkone vo verejnom
záujme. Listom zo dňa 25.01.2019 informoval BBSK dopravcu SAD, že bez toho, aby uznal trvanie
zmluvy aj po 31.12.2018 s cieľom predísť vzniku potenciálnych škôd a majúc na zreteli verejný záujem na
zabezpečení dopravnej obslužnosti, bude uhrádzať preukázanú stratu za dopravné výkony na mesačnej
báze formou zálohových platieb až do doby, kým sa nepreukáže opak. Dňa 24. 1.2019 BBSK uhradil SAD
sumu vo výške 593.437,--eur vo forme zálohovej platby za obdobie január 2019. Dňa 29.1.2019 ešte
žalobca doplatil SAD sumu vo výške 47.564,--eur. Listom zo dňa 20.2.2019 SAD predložila BBSK výkazy,
náklady a tržby z prevádzky prímestskej autobusovej dopravy za mesiac január 2019. Žalobca uviedol,
že žiada, aby súd rozhodol, že žalovaný nemá zmluvný nárok na toto poskytnuté finančné plnenie,
keďže právny titul, na ktorý sa žalovaný odvoláva neexistuje a na základe tohto má byť žalovaný povinný
vrátiť žalobcovi poskytnuté finančné plnenie za obdobie január 2019 v celkovej výške. Žalobca žalobou
žiada súd, aby rozhodol o tom, že neexistuje právo žalovaného voči žalobcovi na finančné plnenie podľa
zmluvy v znení Dodatku č. 9 za obdobie po 31.12.2018, ktoré mu bolo žalobcom poskytnuté na základe
mesačnej zálohovej platby a že žalovaný nemá zmluvný nárok na toto finančné plnenie, keďže právny
titul, na ktorý sa žalovaný odvoláva neexistuje, a preto je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi poskytnuté
finančné plnenie za toto obdobie (január 2019) v celej výške.

4. Žalobca ďalej poukázal na znenie článku 4 ods. 3, ako aj článku IV. ods. 4 Nariadenia č. 1370/2007 a
tiež na to, že z Oznámenia Komisie o výkladových usmerneniach týkajúcich sa Nariadenia č. 1370/2007,
pokiaľ ide o článok 4 ods. 4 predmetného Nariadenia, ktorý upravuje podmienky, za ktorých možno
povoliť predĺženie doby platnosti zmluvy o službách vo verejnom záujme o 50 %, „ zmluva o službách
vo verejnom záujme musí poskytovateľa zaväzovať, aby investoval do aktív, napr. do železničných
koľajových vozidiel, opravárenských zariadení alebo infraštruktúry, v prípadoch, v ktorých je doba
odpisovania mimoriadne dlhá“. Z uvedeného vyplýva, že na to, aby bolo možné v zmysle Nariadenia
č. 1370/2007 predĺžiť zmluvu o ďalších päť rokov, museli sa obe zmluvné strany záväzným spôsobom
zmluvne dohodnúť na preukázateľnom investovaní dopravcu do takých aktív, ktoré sú významné z
hľadiska celkových aktív a doba odpisovania musí byť objektívne mimoriadne dlhá. Tieto dve podmienky
by museli byť splnené súčasne. Žalobca tiež poukázal na to, že zo samotnej zmluvy vyplýva, že jedinými
významnými investíciami mali byť investície do obnovy vozidlového parku. Žalobca tvrdí, že zo strany
dopravcu musí sa jednať o vlastnú investíciu natoľko významnú, odlišujúcu sa od priebežnej obnovy
vozidlového parku, aby bola materiálne odôvodnená aplikácia výnimky z pravidla pre uzatváranie zmlúv
na maximálne stanovú dobu desať rokov.

5. Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ ide o samotný Dodatok č. 9, ani ním si zmluvné strany nedohodli
žiadnu investíciu do aktív, významných z hľadiska celkových aktív potrebných na výkon osobnej dopravy.
Jedinou novou investíciou v zmysle Dodatku malo byť vytvorenie on-line sledovania pohybu autobusov
v hodnote niekoľkotisíc eur, čo však nie je investícia nevyhnutná na realizáciu osobnej dopravy a
nepredstavuje ani aktíva, ktoré sú významné z hľadiska celkových aktív, potrebných na poskytovanie
služieb osobnej prepravy. Rovnako tak doba odpisovania pri tejto investícii nepredstavuje mimoriadne
dlhú dobu. Podstatnou je tiež skutočnosť, že tak, ako pri investíciách do obnovy vozidlového parku, aj
náklady spojené s touto investíciou si dopravca zahrnie do ekonomicky oprávnených nákladov, ktoré v
rámci úhrady preukázanej straty budú nepriamo financované zo strany BBSK. Preto ani investícia do tzv.
on-line sledovania pohybu autobusov nespĺňa žiadnu z materiálnych podmienok pre predĺženie zmluvy
o 50%. Mal za to, že zmluvné strany si nedohodli vlastné investície žalovaného do významných aktív,
s mimoriadne dlhou dobou odpisovania.

6. Keďže predĺženie trvania zmluvy je absolútne neplatné, nie je možné postupovať ani v zmysle
článku II. bod 2 Dodatku č. 9. Žalobca tiež poukázal na znenie § 377 Obchodného zákonníka s tým,
informoval žalovaného o výsledku právnej analýzy, podľa ktorej trvanie zmluvy skončí 31.12.2018 a
vyzval ho na uskutočnenie rokovania s cieľom predísť negatívnym dopadom na dopravnú obslužnosť v
banskobystrickom kraji z dôvodu uplynutia doby trvania Zmluvy. Žalovaný však trvá na platnosti zmluvy
aj po 31.12.2018 a vykonáva dopravné služby vo verejnom záujme v zmysle zmluvy s odvolaním sa na
platnosť časti Dodatku č. 9, ktorým sa mala predĺžiť zmluva o ďalších päť rokov. Žalobca v dobrej viere



predísť vzniku potencionálnej škody a bez toho, aby uznal platnosť predĺženia zmluvy, oznámil listom
z 25.01.2019 žalovanému, že plánuje mu platiť za dopravné výkony formou priebežných mesačných
zálohových platieb tak, ako keby doba trvania zmluvy bola platne predĺžená do času, kým sa nepreukáže
opak, keď zohľadnil aj postoj žalovaného k predĺženiu trvania zmluvy, ktorý deklaruje svoju viazanosť
zmluvou. Žalobca však neuznáva platnosť predĺženia zmluvy, len deklaroval svoj úmysel predchádzať
vzniku akejkoľvek potencionálnej škody na majetku strán dotknutých neplatným predĺžením zmluvy.

7. Žalobca mal za to, že vydanie medzitýmneho rozsudku je v predmetnej veci účelné, t. j. v súlade
so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania. Ak by súd vydal žalobcom navrhovaný medzitýmny
rozsudok, vyriešila by sa primárna otázka, či má žalovaný právo na plnenie v zmysle zmluvy v znení
Dodatku č. 9 alebo nie. V prípade vydania medzitýmneho rozsudku by sa už v ďalšom konaní dokazovala
len zvyšná časť nároku žalobcu (prípadne protinároku žalovaného na plnenie), teda primárne výška
uplatňovaného nároku alebo protinároku na plnenie. Týmto určením sa odstráni neistota medzi stranami,
nakoľko strany už budú vedieť, či súd považuje právny základ nároku žalovaného na plnenie podľa
zmluvy za platný alebo nie. Zároveň sa zrýchli a zefektívny konanie zameraním argumentácie strán na
prípadnú otázku výšky nároku žalobcu, resp. protinároku žalovaného na plnenie. Vyriešenie otázky, či
má žalovaný podľa zmluvy v znení Dodatku č. 9 právo na finančné plnenie by mohlo mať pozitívny
vplyv na hospodárnosť a rýchlosť aj ďalších potencionálnych, v budúcnosti začatých súdnych konaní
vedených proti iným dopravcom, v ktorých rozhodnutie súdu, by rovnako záviselo od posúdenia otázky
oprávnenosti nároku dopravcu na odmenu podľa zmluvy o výkone vo verejnom záujme.

8. Žalobca taktiež poukázal na ustanovenie § 457 a § 451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže
Obchodný zákonník neupravuje osobitnú úpravu bezdôvodného obohatenia. V prípade vyhlásenia časti
Dodatku č. 9, ktorou sa mení článok X. ods. 1 zmluvy súdom za neplatnú, by bol žalovaný povinný vydať
žalobcovi akékoľvek finančné plnenie prijaté na základe neexistujúcej zmluvy z titulu bezdôvodného
obohatenia, keďže by sa jednalo o plnenie z neplatného právneho úkon.

9. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Popiera skutkové tvrdenia o tom, že by sa
žalovaná strana akokoľvek bezdôvodne obohatila na úkor strany žalobcu, ktorý sám preukazuje dôvod
plnenia pri synalagmatickom záväzkovom vzťahu. Uviedol, že je pravdou, že dňa 29.12.2008 bol
uzavretý zmluvný vzťah, podľa ktorého je žalobca v zmluvnom vzťahu so žalovaným, a to podľa Zmluvy
o výkone dopravy vo verejnom záujme č.1336/2008/ODDDS aktuálne v znení Dodatku č. 9, ktorý bol
časovo obmedzený do 31.12.2023 ako vyplýva z textu Dodatku č. 9. Uviedol, že o uzavretí Dodatku
rozhodlo zastupiteľstvo BBSK uznesením č. 379/2017. Žalovaný dal do pozornosti, že vo vydaných
rozhodnutiach BBSK pri licenciách pre prímestskú dopravu nerieši správny orgán v podstate nič so
zmluvným vzťahom. Tvrdenie žalobcu o núdzovej situácii považuje za schizofrenické správanie žalobcu,
pretože na jednej strane celý stav vyvolal sám žalobca, ktorý odrazu začal verejne prezentovať tvrdenia
o absolútnej neplatnosti zmluvného vzťahu, ktorý bol na jeho vlastný popud uzavretý za ním nastavených
podmienok, takže práve správanie žalobcu viedlo k neistote žalovaného ako dopravcu ohľadne toho, čo
bude po 31.12.2018. Poukázal na uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 63Cb/141/2018-69
z 19.12.2018, voči ktorému podal odvolanie žalobca (tam v postavení žalovaného), kde v odvolaní
uvádza: „neprestal si plniť povinnosti vyplývajúce z predmetnej zmluvy a jej Dodatkov č. 1 až 9 a
naďalej si svoje povinnosti aj plní“. Podľa žalovaného toto tvrdenie v celom rozsahu popiera dôvodnosť
žaloby a preukazuje, že konanie žalobcu je tendenčné a účelové. Je nesporné, že dopravné licencie
žalobca žalovanému vydal na obdobie dvoch rokov, teda do 31.12.2020. Uviedol, že na kroky žalobcu,
ktoré koncom roka 2018 podnikol za účelom spochybnenia vlastného zmluvného vzťahu so žalovaným
a ďalším dopravcom SAD Zvolen, reagoval žalovaný a považoval zmluvný vzťah za platný; súčasne
žalovaný deklaroval pripravenosť ho naďalej riadne plniť. Uviedol, že za desať rokov v pôvodnej zmluve
sa zaviazal na obnovu 100% vozidiel. Investoval do výstavby autobusových staníc Lučenec, Rimavská
Sobota, Revúca a Fiľakovo. V dôsledku uzavretého zmluvného vzťahu má svoje vlastné fungovanie
materiálneho, finančného a personálneho zabezpečenia nastavené práve s ohľadom na plnenie takejto
náročnej zmluvy a rozsahu. Jedná sa nielen o mzdy vodičov, technickú základňu, vozový park, obnovy
autobusových staníc, ale aj ďalšie, ako napr. informačný a odbavovací systém a podobne. Z uvedeného
vyplýva, že v čase uzavretia Dodatku č. 9 žalovaný poskytoval aktíva pre prímestskú osobnú dopravu v
objeme cca 60% z celkového svojho majetku. Ďalej poukázal na samotné nariadenie, kde je potrebné
mať na pamäti, že žalovaný na základe podnetu žalobcu uzavrel predmetný Dodatok č. 9 k zmluve o
výkone dopravy vo verejnom záujme, ktorým sa predĺžila platnosť zmluvného vzťahu aj po 31.12.2018, a



to na obdobie 5 rokov, čo je plne v súlade s čl. 4 Nariadenia č. 1370/2007. Pre žalovaného je nevyhnutné
podmienky uzavretia Dodatku č. 9 vykladať v úzkom prepojení s textom čl. 4 bod 4 Nariadenia -
jestvovala tu objektívna potreba PAL daná zmluvným vzťahom a vzhľadom na podmienky podpisovania
aktív, a preto sa doba platnosti zmluvy o službách vo verejnom záujme mohla predĺžiť najviac o 50%,
ak poskytovateľ služieb vo verejnom záujme poskytuje aktíva významné z hľadiska celkových aktív
potrebných na výkon služieb osobnej dopravy, ktoré sú predmetom Zmluvy o službách vo verejnom
záujme a ak sú tieto aktíva spojené prevažne so službami osobnej dopravy, ktoré sú predmetom zmluvy.

10. Žalovaný ďalej uviedol, že právna stránka veci nezodpovedá ust. § 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka, pretože v danom prípade neobdržal žalovaný žiadne plnenie bez právneho dôvodu, a to ani
z dôvodu, ktorý odpadol, pretože žalobca plnil v zmysle zmluvného vzťahu, a teda sa jedná o plnenie
za vykonanú službu - PAL v území BBSK. Uvádza, že žalobca sa nijako nevysporiadal s tým, že riadne
vykonával a vykonáva pre žalobcu služby PAL a teda ako si predstavuje plniť za tieto služby inak, než
doteraz činí, a teda za prípadného stavu neexistencie platnej zmluvy, žalovanému plnenie patrí titulom
výkonu dopravy na úseku PAL. Pokiaľ ide o medzitýmny rozsudok, tento žalovaný vzhľadom na obsah
jeho vyjadrenia nepovažuje za dôvodný, pretože neexistuje žiadny právny záujem (nieto naliehavý) na
určení neplatnosti toho, čo sám žalobca plní, pretože absentuje preukázanie tohto naliehavého právneho
záujmu ako predpokladu pre konečné vyriešenie sporu; jedná sa o spor na plnenie, kedy je možné
meritórne vec vyriešiť rozhodnutím o žalobe ako celku. Žalovanému zjavne pasívna vecná legitimácia
ohľadne akéhokoľvek bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi nesvedčí, a preto nie je namieste, aby
akékoľvek finančné plnenie, ktoré mu bolo poskytnuté s jasným cieľom, na základe jasných pokladov,
právneho vzťahu a celkom zjavne a zreteľne úmyselne vracal.

11. K otázke vydania medzitýmneho rozsudku a preukázania naliehavého právneho záujmu súd prvej
inštancie uviedol, že žalobca si uplatnil právo na plnenie v zmysle § 137 písm. a/ CSP ako právo na
vydanie bezdôvodného obohatenie, ktoré malo vzniknúť plnením zo zmluvy, ktorú považuje žalobca v
znení jej Dodatku č. 9 uzatvoreného so žalovaným za neplatnú. Žalobca v rámci žaloby na plnenie podal
taktiež návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý je návrhom podľa § 214 ods. 2 CSP, t. j. tzv.
medzitýmneho rozsudku o prejudiciálne pôsobiacom práve. Uviedol, že žalobca konzistentne v konaní
zotrváva na právnej argumentácii neplatnosti právneho úkonu s tým, že žalovaná strana žalobcom
tvrdené skutočnosti, ako aj jeho právne posúdenie popiera. Za stavu, keď v prípade, ak by žaloba bola
platnou, je povinnosťou žalobcu na základe takéhoto právneho úkonu poskytovať plnenie, avšak sám
je presvedčený o tom, že úkon, na základe ktorého má poskytovať je neplatným, preto objektívne sa
nachádza v stave pochybnosti a jeho postavenie je vo vzťahu k plneniu na základe predmetnej zmluvy
neistým. V tejto skutočnosti vidí súd naliehavý právny záujem žalobcu na vyriešenie otázky platnosti,
resp. neplatnosti právneho úkonu, aby bolo zrejmé medzi stranami sporu, či práva a povinnosti z
takéhoto právneho úkonu zmluvným stranám náležia za predpokladu platnosti úkonu, resp., či zmluva je
neplatnou, a teda akékoľvek plnenie medzi zmluvnými stranami je plnením z neplatného právneho úkonu
a malo by sa vysporiadať. Otázka vyriešenia platnosti, resp. neplatnosti zmluvy je otázkou prejudiciálnou
vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti uplatneného práva žalobcu na plnenie vzniknuté z neplatného
právneho úkonu a vydanie medzitýmneho rozsudku je hospodárne, pretože vyriešenie otázky platnosti,
resp. neplatnosti právneho úkonu má vzťah na ďalšie dokazovanie najmä vzhľadom na skutočnosť,
že žalovaný avizuje existenciu vzájomných pohľadávok, žalobca nepopiera povinnosť podieľať sa na
nákladoch v súvislosti s vykonávaním dopravy na základe verejného záujmu, avšak za predpokladu
neplatnosti zmluvy jednotlivé plnenia a protiplnenia strán sporu budú v ďalšom konaní otázkou ďalšieho
dokazovania, ktoré za predpokladu, ak by v otázke platnosti zmluvy bol prijatý záver o tom, že zmluva je
platnou by nebolo potrebné vykonať, keďže jednalo by sa o plnenie nepochybne zo zmluvy. Súd mal za
to, že z procesného hľadiska je vydanie medzitýmneho rozsudku aj v konaní o žalobe o plnenie podľa §
214 ods. 2 CSP možné. Za účinnosti CSP, keď ako jednu z možností rozhodovania súdu zákon uvádza
medzitýmny rozsudok práve na vyriešenie prejudiciálnej otázky určovacím výrokom je takýto druh žaloby
a domáhanie sa vydania medzitýmneho rozsudku dôvodné. Naliehavý právny záujem v prejednávanej
veci podľa názoru súdu bol preukázaný, nakoľko bez takéhoto určenia je právne postavenie žalobcu
ako aj žalovaného napriek tomu, že obaja zotrvávajú na striktne diametrálne odlišných pohľadoch, na
platnosť predmetnej zmluvy, a najmä Dodatku č. 9 k nej, ktoré sú však spornými. Súd má za to, že
procesné rozhodovanie vo veci medzitýmnym rozsudkom v zmysle § 219 ods. 2 CSP o prejudiciálnej
otázke je v súlade so zásadou účelnosti a hospodárnosti konania, pričom žalobca preukázal naliehavý
právny záujem na takomto určení, síce podal negatívnu určovaciu žalobu, avšak dostatočne určitú vo
vzťahu k preskúmaniu platnosti, resp. neplatnosti predmetnej zmluvy.



12. Následne súd pristúpil k posúdeniu otázky platnosti, resp. neplatnosti Dodatku č. 9 zo dňa 14.11.2017
k Zmluve o výkone vo verejnom záujme zo dňa 29:12.2008 v časti týkajúcej sa predĺženia platnosti
predmetnej zmluvy o ďalších päť rokov, t.j. do 31.12.2023. Súd sa stotožnil s právnym názorom
žalobcu, že v čase uzavretia pôvodnej zmluvy uzatvorenej dňa 29.12.2008 platilo zákonné ustanovenie,
konkrétne § 15 ods. 2 Zákona č. 168/1006 Z.z. o cestnej doprave, ktorý umožňoval uzatvoriť túto
zmluvu maximálne na obdobie desať rokov, čo korešponduje aj s predmetným zmluvným ustanovením.
V čase uzatvárania Dodatku č. 9 k tejto zmluve, t.j. 14.11.2017 už bolo účinné predmetné Nariadenie
č. 1370/2007, ktorého účinnosť nastala dňa 03.12.2009 a zároveň v ten istý deň došlo aj k novelizácii
zákona č. 168/1996 Z.z. o cestnej doprave, keď konkrétne v § 15 ods. 8 tohto zákona bola pripustená
možnosť predĺženia takejto zmluvy s odkazom na osobitný predpis, ktorým bolo práve Nariadenie
č. 1370/2007, a to článok 4 ods. 3 tohto Nariadenia. Súd konštatoval, že okrem toho, že v čase
uzatvárania predmetného Dodatku č. 9 bolo účinné predmetné Nariadenie č. 1370/2007, ktoré bolo
priamo aplikovateľné aj na území SR, zároveň v tom čase bol platný a účinný zákon č. 56/2012 Z.z.
o cestnej doprave, ktorý tiež v § 21 ods. 6 odkazuje na povinnosť plnenia materiálnych podmienok
predĺženia zmluvy, upravený v článku 4 ods. 4 Nariadenia č. 1370/2007. Priebežná obnova vozového
parku podľa názoru súdu priamo vyplýva z účelu uzatvorenej zmluvy, aby mohlo dôjsť k plneniu si
povinností žalovaného poskytovať verejné služby v súlade s dojednaným predmetom zmluvy, a preto
takúto investíciu nie je možno považovať za investíciu významnú v zmysle čl. 4 ods. 4 Nariadenia.
Významnou investíciou by malo byť niečo nad rámec bežného plnenia si zmluvných povinností. Žiadnu
významnú investíciu do budúcna nezakotvuje ani Dodatok č. 9 k zmluve. Pri nenaplnení hmotnoprávnych
predpisov v zmysle čl. 4 ods. 4 Nariadenia je preto podľa názoru súdu potrebné konštatovať, že tento
dodatok v časti prolongácie právneho vzťahu podľa § 39 OZ pre rozpor s právnymi predpismi je absolútne
neplatným. Vzhľadom k uvedenému súd rozhodol, že na strane žalovaného neexistuje právo voči
žalobcovi na finančné plnenie podľa predmetnej zmluvy v znení jej Dodatku č. 9.

13. Vo vzťahu k námietkam ohľadom vzájomne podmieneným nárokom, ktoré vzniknú eventuálne
titulom bezdôvodného obohatenia pri deklarovanej absolútnej neplatnosti Zmluvy o výkone vo verejnom
záujme je nepochybným s poukazom na § 457 Občianskeho zákonníka, že sa jedná o synalagmatický
záväzok oboch účastníkov zmluvy. V konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia titulom neplatnosti
právneho úkonu by si strany mali vydať to, čo vzájomne plnili. Žalobca žiada vydať náhradu, ktorú
poskytol v príslušnom mesiaci z dôvodu, že žalovaný preukázateľne verejnú dopravu vykonával, poskytol
túto náhradu z hľadiska prevenčnej povinnosti predchádzania škodám, avšak domáha sa vydania
tejto náhrady titulom bezdôvodného obohatenia. Na druhej strane sa žalovaný bráni s poukazom na
skutočnosť, že poskytoval výkony (čo je medzi stranami sporu nesporné), s ktorými súvisia určité náklady
a tieto by nepochybne žalobca mal refundovať, teda plnenie za tieto výkony, aj pri absolútnej neplatnosti
zmluvy titulom bezdôvodného obohatenia zaplatiť, teda vydať. Súd mal za to, že otázka formulácie petitu
pre vydanie bezdôvodného obohatenia je postačujúcou, pretože v konečnom dôsledku dôvodnosť a
výška bude posudzovaná pri vzájomnom vysporiadaní týchto pohľadávok medzi žalobcom a žalovaným
s tým, že samotný žalobca v čase podania žaloby nemôže formulovať petit synalagmaticky vo vzťahu
k povinnosti žalovaného, keďže eventuálne o výške pohľadávky, ktorú by žalovaný voči nemu mal ani
nemôže mať vedomosť. Zdôraznil, že vec je v prvom rade z hľadiska základu riešená medzitýmnym
rozsudkom, pričom otázka vzájomného plnenia a vydania eventuálne bezdôvodného obohatenia kým
a v akej výške je otázka sekundárna, ktorá sa stane aktuálnou až v momente, keď medzitýmny
rozsudok nadobudne právoplatnosť, v prípade, ak medzitýmny rozsudok právoplatnosť nenadobudne,
pri konštatovaní platnosti Zmluvy a jej Dodatku č. 9, potom je vyriešená aj otázka uplatneného práva
na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, keďže takéto právo by titulom absolútnej neplatnosti
Zmluvy, resp. Dodatku nenáležalo.

14. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP). Uviedol,
že súd prvej inštancie sa v rámci rozhodovania o žalobe žalobcu zaoberal otázkou možnosti vydania
medzitýmneho rozsudku a preukázaniu naliehavého právneho záujmu na jeho vydaní, otázkou platnosti
Dodatku č. 9 zo dňa 14.11.2017 k Zmluve o výkone vo verejnom záujme zo dňa 29.12.2008 a otázkou
vzájomnosti podmienených nárokov, ktoré vzniknú eventuálne titulom bezdôvodného obohatenia pri
deklarovanej absolútnej neplatnosti a na základe vyriešenia týchto otázok aj rozhodol rozsudkom.



15. K prvej otázke žalovaný tvrdí, že v rámci sporu o vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako
žalobu postavil žalobca nie je možné rozhodnúť negatívnym určovacím medzitýmnym rozsudkom,
pretože za preukázaných okolností a vykonaného dokazovania vo veci samej ohľadne bezdôvodného
obohatenia nemá takéto určenie žiadny účel a od rozhodovania o určení neexistencie práva nezávisí ani
rozhodnutie vo veci samej. Súd prvej inštancie tak vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci,
pričom nesprávne vyhodnotil či už procesné ustanovenia, hlavne ust. § 214 CSP ako aj hmotnoprávne
ustanovenia, hlavne ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. V spore bolo nepochybne preukázané,
že žalobca sumou 641.001,--eur dobrovoľne v mesiaci január 2019 plnil žalovanému zálohu za mesiac
január 2019, a to za účelom, aby žalovaný zabezpečil pre žalobcu dopravu v Banskobystrickom
samosprávnom kraji a bolo tiež preukázané, že žalobca zabezpečenie dopravy v BBSK zo strany
žalovaného v mesiaci január 2019 v plnom rozsahu uznal a dňa 27.2.2020 žalovanému aj uhradil
doplatok vykázanej straty za obdobie mesiacov 1 - 11/2019 vo výške 652.456,76 eur, t. j. aj doplatok
za mesiac január 2019 v sume 8.454,95 eur. Výšku náhrady vykázanej straty mal pritom žalobca od
žalovaného preukázanú mesačnými výkazmi, ktoré žalobca nespochybnil (platil presne podľa súm vo
výkazoch uvedených). V spore tak bola jednoznačne dokázaná výška hodnoty preukázanej straty za
mesiac január 2019, ktorú mal žalobca žalovanému zaplatiť a ktorej výšku žalobca zaplatením zálohy
(v mesiaci január 2019) doplatením doplatku (v mesiaci február 2020) a aj vyjadrením štatutárneho
zástupcu na pojednávaní dňa 23.1.2020 nepochybne uznal. Súd prvej inštancie tak podľa žalovaného
v rozsudku konkrétne v bode 164, 165, 168 dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože v rámci
sporu bola medzi stranami od počiatku sporu nespochybniteľná výška hodnoty preukázanej straty za
mesiac január 2019 a súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že táto otázka má byť predmetom
ďalšieho dokazovania, resp., že o výške hodnoty preukázanej straty za mesiac január 2019 nemohol mať
žalobca vedomosť, naopak žalobca o hodnote preukázanej straty za mesiac január 2019 mal vedomosť
a nie je čo ďalej dokazovať. Z takto nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu následne súd prvej
inštancie nesprávne vyhodnotil to, že vydanie medzitýmneho rozsudku v tomto spore je hospodárne,
naopak podľa žalovaného sa akákoľvek hospodárnosť, resp. účelnosť vydania medzitýmneho rozsudku
v tomto konaní stráca, pretože za situácie, že žalobca dobrovoľne plnil, dôvodnosť tohto dobrovoľného
plnenia v spore uznáva, hoci z iného dôvodu ako žalovaný, je jeho žaloba o plnenie od počiatku
odsúdená na neúspech.

16. Žalovaný poukázal v tejto súvislosti aj na samotný určovací výrok, ktorý žalobca navrhol v
žalobe o plnenie vydať formou medzitýmneho rozsudku, pričom podľa žalovaného sa ani vydaním
tohto určovacieho výroku pozícia žalobcu vo vzťahu k žalovanému a ani vo vzťahu k tretím osobám
nezlepší, ani nestane istejšou, pretože žalobca aj po 1.1.2019v súvislosti so zabezpečovaním dopravy
v Banskobystrickom samosprávnom kraji žalobcovi plnil a plní finančné prostriedky za zabezpečovanie
dopravy, žalovaný dopravu riadne od 1.1.2019 zabezpečuje a len konštatovaním, že neexistuje právo
žalovaného na plnenie podľa zmluvy sa situácia žalobcu v rámci právnych vzťahov zo zmluvy so
žalovaným nijako nevyrieši. Žalobca sa podľa žalovaného nemôže domáhať vydania bezdôvodného
obohatenia v súvislosti s určením, že zmluva nebola predĺžená, pretože sám žalobca tvrdí, že na
základe zmluvy žalovanému neplní nič, žalobca tvrdí, že plní na základe toho, že chce predchádzať
škodám. Z uvedeného je jasné, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď sa dal zviesť
argumentáciou žalobcu, ktorý nesprávne vysvetlil aplikáciu ust. § 214 ods. 2 CSP na toto konanie. Žaloba
podaná žalobcom nie je vhodným prostriedkom ochrany jeho práv a súd prvej inštancie mal žalobu
žalobcu o plnenie bez vydávania medzitýmneho rozsudku ako nedôvodnú zamietnuť.

17. Ďalej uviedol, že nesprávne konal súd prvej inštancie aj pri posudzovaní otázky platnosti, resp.
neplatnosti Dodatku č. 9 a nesprávny právny záver prijal aj ohľadne ním konštatovanej absolútnej
neplatnosti Dodatku č. 9 v časti prolongácie právneho vzťahu pre rozpor s právnymi predpismi podľa
ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že súd prvej inštancie pri posudzovaní možnosti platného
uzavretia Dodatku č. 9 podľa žalovaného pochybil, keď sa nezaoberal aplikáciou intertemporálnych
ustanovení Nariadenia č. 1370/2007, konkrétne čl. 8 ods. 3 písm. c/ v spojení s v spore preukázanou
skutočnosťou, že Zmluva o výkone vo verejnom záujme v prímestskej pravidelnej autobusovej doprave
na území BBSK bola uzavretá medzi stranami sporu dňa 29.12.2008 na základe spravodlivej verejnej
súťaže. Žalovaný pritom v týchto súvislostiach v rámci sporu argumentoval a tvrdil, že právny vzťah
uzavretý v čase od 26.7.2000 do 3.12.2009 môže v zmysle čl. 8 ods. 3 písm. c/ Nariadenia pokračovať
do zániku doby a jeho platnosti, nie však dlhšie ako 30 rokov, pričom Dodatkom č. 9 uzavretým medzi
stranami sporu sa menil konkrétny čl. X. bod 1 Zmluvy, a to tak, že sa medzi zmluvnými stranami



dohodla zmena zmluvného obdobia až do roku 2023, pričom nedošlo k presiahnutiu maximálnej dĺžky
zmluvného obdobia stanoveného bližšie citovaným ustanovením nad 30 rokov. To, že súd prvej inštancie
na argumentáciu žalovaného o možnosti uzavretia Dodatku č. 9 v súlade s čl. 8 ods. 3 písm. c/
Nariadenia nijako v rozsudku nereagoval a ani sa s touto argumentáciou nevysporiadal, spôsobuje podľa
žalovaného to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a zároveň rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd mal aplikovať v
rámci právneho posúdenia veci čl. 8 ods. 3 písm. c/ Nariadenia. Ďalej uviedol, že súd nesprávne
právne vyhodnotil neplatnosť Dodatku č. 9 v časti predĺženia zmluvy do 31.12.2023 aj pokiaľ na právne
hodnotenie veci použil ustanovenia zákona č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave v znení platnom v čase
uzavretia Dodatku č. 9 a ustanovenia čl. 4 ods. 4 Nariadenia, ak v súvislosti s týmto hodnotením
súd skonštatoval nenaplnenie hmotnoprávnych/materiálnych podmienok definovaných v čl. 4 ods. 4
Nariadenia. Žalovaný tvrdí, že v rámci sporu preukázal splnenie všetkých vyššie uvedených podmienok
pre predĺženie zmluvy.

18. Potreba predĺženia zmluvy vzhľadom na podmienky odpisovania bola v spore preukázaná
žalovaným predložením dôkazných prostriedkov - prehľadu majetku žalovaného, pričom z týchto
dôkazných prostriedkov vyplynulo, že by v prípade skončenia platnosti zmluvy k 31.12.2018 ostal
“neodpísaný“ majetok používaný žalovaným na plnenie zmluvy v hodnote presahujúcej sumu 9,5 mil.
eur, pričom podstatnú časť tohto „neodpísaného majetku“ tvorili autobusy, ktoré žalovaný nadobudol od
roku 2013 do 2018 na základe dojednania v zmysle čl. V. Zmluvy, a ktoré boli a sú určite žalovaným
použiteľné na plnenie zmluvy aj po 31.12.2018.

19. Poskytnutie aktív významných z hľadiska celkových aktív potrebných na výkon služieb, ktoré sú
predmetom zmluvy boli v spore preukázané žalovaným predložením dôkazných prostriedkov - prehľadu
majetku žalovaného, pričom z tohto prehľadu vyplynulo, že v čase uzavretia Dodatku č. 9 žalovaný
poskytoval v zmysle zmluvy aktíva pre prímestskú osobnú dopravu vykonávanú v objeme cca 60%
z celkového svojho majetku (svojich aktív). V súlade s čl. 5 Zmluvy obnovil žalovaný počas trvania
zmluvy v podstate 100% jeho vozového autobusového parku a vykonal zásadnú obnovu jeho parku,
pričom len z tohto vozového autobusového parku by v prípade skončenia platnosti zmluvy do 31.12.2018
aj pri hornej hranici účtovných odpisov v trvaní šesť rokov zostal neodpísaný majetok v hodnote viac
ako 9,5 mil. eur. Prevažné spojenie aktív (autobusov, autobusových staníc) so službami, ktoré sú
predmetom zmluvy bolo v spore tiež preukázané žalovaným predložením dôkazných prostriedkov -
prehľadu majetku žalovaného, ktorý používania na plnenie zmluvy a žalobca túto skutočnosť nijako
nepoprel. Uviedol, že súd mal pri správnom právnym posudzovaní veci vychádzať z vyššie popísaných
podmienok ustanovených v čl. 4 ods. 4 Nariadenia a mal po správnosti posúdiť vec tak, že pri uzavieraní
Dodatku č. 9 k zmluve boli splnené všetky hmotnoprávne/ materiálne podmienky pre platné uzavretie
Dodatku č. 9, a to aj v časti predĺženia zmluvy v rozsahu 50% jej pôvodnej dĺžky trvania. Súd podľa
názoru žalovaného pri vyhodnocovaní podmienok predĺženia zmluvy nad rámec skúmal ustanovenia
čl. 4 bod 4 Nariadenia žalobcom nadnesenú argumentáciu o „refinancovaní“ investícií žalovaného do
priebežnej obnovy vozidlového parku žalovaného, z čoho potom súd prvej inštancie potom nesprávne
vyvodil, že obnova vozidlového parku podľa zmluvy sa nedá považovať za významnú investíciu v zmysle
čl. 4 bod 4 Nariadenia a žalovaným vykonanú 100% obnovu vozového parku v podstate znížil na
úroveň bežného plnenia zmluvy. Súd zároveň úplne nesprávne právne posúdil aj dojednanie strán sporu
o uplatňovaní odpisov ako súkromnoprávneho dojednania, ktoré nemá právnu relevanciu z hľadiska
posudzovania podmienok odpisovania podľa čl. 4 bod 4 Nariadenia. Žalovaný počas sporu preukázal,
že všetky autobusy - aktíva, ktoré poskytoval ako poskytovateľ služieb vo verejnom záujme na výkon
služieb osobnej dopravy tvorili aj tvoria vlastný majetok žalovaného. Súd preto nesprávne právne
vyhodnotil, že tieto autobusy sa nedali považovať za vlastnú investíciu žalovaného, pretože nemôžu
byť investíciou nikoho iného ako žalovaného, a teda sú jeho vlastnou investíciou, pričom žalovaný na
nadobudnutie tohto majetku musel vynaložiť svoj vlastný majetok a v spore nebolo preukázané, že by
čo i len jeden autobus bol nadobudnutý z finančných prostriedkov, ktoré žalobca poskytol priamo na
nadobudnutie autobusov, resp. nebolo preukázané, že by čo i len jeden autobus bol v majetku žalobcu.

20. Namietol, že pre právne posúdenie veci je nesprávne spájať nadobúdanie aktív potrebných pre
výkon služieb vo verejnom záujme s dojednaným spôsobom úhrady preukázanej straty, tak ako to na
základe argumentácie žalobcu urobil súd prvej inštancie a následne nesprávne dospel k záveru, že
obmeny vozidlového parku refinancoval žalobca. Žalovaný musel na nadobudnutie aktív vynaložiť jeho
vlastný majetok, naproti tomu žalobca bol zaviazaný uhrádzať žalovanému výlučne len preukázanú



stratu. Žalovaný má za to, že vykonanie obnovy vozového autobusového parku žalovaného vykonané v
súlade s čl. V. zmluvy určite nebolo len plnením si zmluvných povinností zo zmluvy, ktoré malo byť kryté
financovaním zo strany žalobcu, ale sa dá jednoznačne považovať na účely možného predĺženia zmluvy
podľa ust. čl. 4 bod 4 Nariadenia za poskytnutie významného aktíva zo strany žalovaného, pretože
žalovaný z vlastných prostriedkov významne obohatil jeho vozový autobusový park, ktorý bol výlučne
v jeho majetku a úhrada preukázanej straty zo strany žalobcu žalovanému na týchto skutočnostiach
nič po právnej stránke nemení. Teda pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil vykonanie obnovy vozového
autobusového parku žalovaného inak, vyhodnotil vec po právnej stránke nesprávne.

21. Žalovaný nesúhlasí ani s tým, ako súd prvej inštancie vyhodnotil dojednanie strán sporu o
uplatňovaní odpisov, keď toto dojednanie považoval len za súkromnoprávne dojednanie, ktoré nemá
právnu relevanciu z hľadiska posudzovania podmienok odpisovania podľa čl. 4 bod 4 Nariadenia.
Uviedol, že nové určenie hornej hranice účtovných odpisov na 10 rokov, ktoré bolo dojednané v Dodatku
č. 9, konkrétne v čl. III. písm. c/ určite nesmerovalo k splneniu podmienky odpisovania tak, ako sa to
snaží dezinterpretovať žalobca a aj k momentu pôvodného skončenia platnosti zmluvy, v ktorej bola
dojednaná horná hranica účtovných odpisov na šesť rokov, by ku skončeniu zmluvy ostal „neodpísaný“
majetok - aktíva žalovaného v hodnote viac ako 9,5 mil. eur. Už touto skutočnosťou bol naplnený hmotno-
právny/materiálny predpoklad použitia podmienky odpisovania v zmysle čl. 4 bod 4 Nariadenia. Súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal práve z hornej hranice účtovných odpisov dojednanej na 10 rokov a
nezaoberal sa hranicou účtovných odpisov na úrovni 6 rokov a s odpisovaním na 6 rokov sa nijako v
rozsudku nevysporiadal, čo spôsobuje, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, resp. toto môže byť spôsobené aj tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam keď sa zaoberal len hornou hranicou účtovných
odpisov dojednanej na 10 rokov.

22. Vzhľadom na argumentáciu žalovaného uvedenú v bode 7 odvolania tvrdí, že súd prvej inštancie
v rámci ním nastaveného vyhodnocovania splnenia podmienok ustanovených v čl. 4 bod 4 Nariadenia
mal vec po právnej stránke vyhodnotiť tak, že súdom prvej inštancie nastolené kritériá pre platné
predĺženie zmluvy boli splnené a Dodatok č. 9 bol uzavretý vo všetkých jeho častiach v súlade
s § 39 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že predĺženie zmluvy bolo schválené uznesením
zastupiteľstva Banskobystrického samosprávneho kraja č. 379/2017 zo dňa 16.10.2017, t. j. zástupcami
občanov celého Banskobystrického kraja, z čoho jednoznačne vyplýva, že sám žalobca pred predĺžením
platnosti zmluvy formou schválenia predĺženia zmluvy v zastupiteľstve prejavil spokojnosť zákazníkov s
dopravnými službami poskytovanými podľa zmluvy. Zároveň týmto schválením a následným uzavretím
Dodatku č. 9 bola aj potvrdená garancia zachovania kvality poskytovaných služieb, keď žalovaný mal
preukázateľne skoro na 100% obnovený vozový autobusový park, a ako sa v tomto spore aj preukázalo,
tento vozový autobusový park nebol v značnom rozsahu odpísaný a teda bol určite spôsobilý preukázať
zachovanie kvality poskytovaných služieb pre žalobcu zo strany žalovaného. Vzhľadom na uvedené
mal súd prvej inštancie správne právne vyhodnotiť, že Dodatok č. 9 bol uzavretý vo všetkých častiach
v súlade so všetkými právnymi predpismi a zásadami, ktoré stanovuje aj legislatíva Európskej únie pre
možnosť predĺženia zmluvy o službách a žalobu žalobcu aj z tohto dôvodu aj zamietnuť.

23. Pokiaľ sa týka záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k vzájomnej podmieneným nárokom, ktoré
vzniknú eventuálne titulom bezdôvodného obohatenia pri deklarovanej absolútnej neplatnosti Dodatku
č. 9, je podľa žalovaného nepochybné, že žaloba žalobcu na plnenie - o vydanie bezdôvodného
obohatenia nemôže byť úspešná a nemôže byť úspešná žiadna žaloba žalobcu o vydanie zaplatenej
sumy za mesiac január 2019 vzhľadom na synalagmatickosť plnení poskytnutých stranami sporu, a to
hlavne za situácie, keď žalobca už žalovanému zaplatil všetko za to, čo pre neho žalovaný vykonal.
Podľa žalovaného súd prvej inštancie skonštatoval v odôvodnení rozsudku nesprávne skutkové zistenie
(bod 168 odôvodnenia). Aj z tohto nesprávne skutkového zistenia, keďže žalobca určite vedel, koľko
má žalovanému za mesiac január 2019 zaplatiť, a toto mu aj zaplatil podľa žalovaného pramení
celková nesprávnosť a zmätočnosť rozsudku, ktorý v konečnom dôsledku nemôže byť akýmkoľvek
základom pre ďalšie konanie vo veci o žalobe na plnenie, pretože podľa žalovaného už v čase
vydávania medzitýmneho rozsudku mal súd prvej inštancie, žalobca aj žalovaný jednoznačne dokázané,
že žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia od žalovaného neprináleží žiadna suma, pretože v
spore bola do tohto momentu zároveň jednoznačne preukázaná hodnota, ktorá prináleží žalovanému
od žalobcu za mesiac január (konkrétne suma 649.455,95 eur - žalobcom žalovanému dobrovoľne
zaplatená), a to, či už plnením podľa zmluvy, plnením žalobcu žalovanému titulom predchádzania



škôd a nakoniec aj vydaním bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalobcu v prípade, že
by Dodatok č. 9 nepredĺžil platne zmluvu, a táto hodnota presahuje žalobcom žiadané bezdôvodné
obohatenie vo výške 641.001,--eur. Súd prvej inštancie mal teda žalobu žalobcu na plnenie - o
vydanie bezdôvodného obohatenia ako nedôvodnú zamietnuť a nemal vôbec rozhodovať medzitýmnym
rozsudkom , pričom pokiaľ medzitýmnym rozsudkom rozhodol, tak rozhodol v rozpore so skutkovým
stavom veci a aj v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku a Občianskeho zákonníka.

24. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici medzitýmny rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na rozhodnutie o veci, t. j. na rozhodnutie o uloženie povinnosti na vydanie
bezdôvodného obohatenia v sume 641.001,--eur s príslušenstvom.

25. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanému uviedol, že pokiaľ žalovaný poukazuje na údajnú
absurdnosť postupu žalobcu, ktorý žiada od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia za činnosti,
ktoré boli žalovaným riadne vykonané, pričom žalobca sám dobrovoľne plnil ním žalovanú sumu a
naďalej kontinuálne žalovanému platil mesačné zálohy za vykonávanie verejnej dopravy na území
Banskobystrického kraja, vyjadril sa k tomuto už niekoľkokrát v tomto konaní, a preto opakovane
uviedol, že informoval žalovaného listom z 25.1.2019, že žalobca bude žalovanému platiť zálohové
platby vo výške 641.001,--eur s cieľom predísť vzniku potencionálnej škody a majúc na zreteli verejný
záujem na zabezpečení dopravy obslužnosti dotknutého územia bez toho, aby uznal trvanie zmluvy aj
po 31.12.2018. Postup žalobcu nie je absurdný, ale je logický vzhľadom na to, že medzi stranami sporu
existuje spor o trvanie zmluvy po 31.12.2018. Žalobca má za to, že merito sporu nie je podľa súčasne
platného zákona - Civilného sporového poriadku možno žalovať inak ako žalovaním nároku na plnenie.
Z toho dôvodu pristúpil žalobca k žalobe na plnenie, (vrátanie platby za január 2019, o ktorej žalovaný
tvrdí, že je platbou podľa zmluvy, čo však žalobca rozporuje), v rámci ktorej je potrebné rozhodnúť o
otázke platnosti predĺženia zmluvy.

26. K nemožnosti rozhodnutia negatívnym určovacím medzitýmnym rozsudkom žalobca uviedol, že
nevidí dôvod, pre ktorý by nebolo možné rozhodnúť určovacím rozsudkom negatívne. V zmysle ust.
§ 214 ods. 2 CSP platí, že súd môže na návrh strany medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je
alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej. Konštatovaním
neexistencie práva žalovaného na finančné plnenie podľa zmluvy po 31.12.2018, teda prvostupňový
súd rozhodol o tom, že tu právo nie je, čo je v súlade s uvedeným ustanovením CSP. Konštatovanie
neexistencie predmetného práva žalovaného má pre rozhodnutie vo veci samej význam, keďže v
prípade nepredĺženia zmluvy nemal žalovaný nárok na plnenie podľa zmluvy a tým mu bolo plnené
bez právneho dôvodu. V prípade nadobudnutia právoplatnosti medzitýmneho rozsudku by bol žalovaný
povinný vydať žalobcovi finančné plnenie prijaté na základe neexistujúcej zmluvy z titulu bezdôvodného
obohatenia, keďže by sa jednalo o plnenie z neplatného právneho úkonu, a teda o naplnenie jednej
z osobitných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia uvedených v § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.

27. K údajnému uznaniu nároku žalovaného na platbu za január 2019, ktorú mal uznať štatutárny
zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 23.1.2020 žalobca uviedol, že pán Lunter vo svojej výpovedi
potvrdil, že žalobca neuznáva predĺženie zmluvy, avšak zálohové platby uhrádza z dôvodu, aby žalovaný
vykonával autobusovú prepravu za účelom zabezpečenia potrieb obyvateľov Banskobystrického
samosprávneho kraja. Z jeho výpovede nemožno usudzovať, že žalobca uznáva finančné nároky
žalovaného podľa zmluvy. Žalovaný má nárok na vykrytie straty, avšak túto stratu musí náležite
preukázať relevantnými dôkazmi (výkazy bez predloženia dokumentov, na základe ktorých boli
vypracované, nie sú relevantným dôkazom). Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že doterajším
konaním bola jednoznačne preukázaná hodnota, ktorá prináleží žalovanému od žalobcu za poskytnutie
prepravných výkonov za mesiac január 2019. V predmetnom sporom konaní nedošlo k vykonaniu
dokazovania ohľadne výšky sumy, na ktorú by mal mať žalovaný nárok za vykonanie služieb autobusovej
prepravy. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca mal vedomosť o hodnote preukázanej straty za január
2019, t. j. o pohľadávke žalovaného, a nie je ďalej čo dokazovať, žalobca uviedol, že nemohol mať
vedomosť o pohľadávke žalovaného, nakoľko si ju žalovaný v spore nikdy neuplatnil, pričom vo svojom
podaní z 5.5.2020 uviedol, že sumu 649.455,95 eur uviedol ako sumu v rámci obrany, t. j. žalovaný
v konaní nežiadal a nenavrhoval, aby súd žalobcu zaviazal na zaplatenie vyššie uvedenej sumy v
prospech žalovaného. Žalobca nemôže suplovať procesnú aktivitu žalovaného a nemôže za žalovaného
uplatňovať jeho nároky.



28. K aplikácii prechodných ustanovení Nariadenia č. 1370/2007 žalobca uviedol, že podľa ust. § 365
ods. 1 písm. d/ a h/ CSP možno odvolanie odôvodniť tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie o veci alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. K prvému menovanému odvolaciemu dôvodu (iná vada konania) žalobca
uviedol, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že takáto vada vznikla tým, že súd v odôvodnení medzitýmneho
rozsudku nereagoval, resp. nevysporiadal sa s argumentom žalovaného o možnosti uzavretia Dodatku
č. 9 v súlade s čl. 8 ods. 3 písm. c/ Nariadenia č. 1370/2007, žalobca pripúšťa, že iná vada konania môže
za určitých okolností v zmysle príslušnej judikatúry súdov spočívať aj v nepreskúmateľnosti rozsudku,
avšak nakoľko z medzitýmneho rozsudku jasne vyplýva, akými argumentmi sa súd zaoberal, ktoré
dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, ako aj to, ako súd vec právne posúdil, nie je možné hovoriť o tom, že
medzitýmny rozsudok je nepreskúmateľný. Samotný fakt, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv žalovaného, nemožno považovať za procesnú vadu konania.

29. Navyše žalobca v nasledujúcich odsekoch tohto vyjadrenia preukáže, že ustanovenie čl. 8 ods. 3
písm. c/ Nariadenia nebolo vzhľadom na záver súdu o nesplnení podmienok na predĺženie zmluvy podľa
čl. 4 ods. 4 Nariadenia vôbec aplikovateľné. V tejto súvislosti tým nie je splnená podmienka pre
podanie odvolania na základe odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP.

30. K druhému odvolaciemu dôvodu (nesprávne právne posúdenie veci) žalobca uviedol, že nesprávnym
právnym posúdením veci sa rozumie prípad, kedy na zistený skutkový stav súd neaplikoval
príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu normu, obsah správnej právnej normy nesprávne
interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
Argumentácia žalovaného, že nesprávne právne posúdenie spočíva v tom, že súd neaplikoval na tento
prípad čl. 8 ods. 3 písm. c/ Nariadenia nemôže podľa žalobcu obstáť, nakoľko predmetný článok nie je
v tomto prípade aplikovateľný. Keďže doba platnosti zmluvy zanikla, nebolo potrebné ďalej skúmať, či
by prípadné predloženie doby jej platnosti stále spadalo do maximálne povolenej dĺžky doby platnosti
pre zmluvy o službách vo verejnom záujme zadané medzi 26.7.2000 - 3.12.2009 v zmysle čl. 8 ods.
3 písm. c/ Nariadenia (teda maximálne 30 rokov), keďže takáto analýza by bola v čisto hypotetickej
rovine. Predmetný článok nehovorí nič o tom, že zmluvy o službách o verejnom záujme uzavreté medzi
26.7.2000 - 3.12.2009 mohli byť predlžované bez dodržiavania ustanovení Nariadenia č. 1370/2007.
Vzhľadom na uvedené je žalobca toho názoru, že prvostupňový súd postupoval správne, keď na tento
prípad neaplikoval čl. 8 ods. 3 písm. c/ Nariadenia č. 1370/2007.

31. K predĺženiu zmluvy podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia č. 1370/2007 žalobca uviedol, že argumentácia
žalobcu na uvedené body odvolania žalovaného len opakovane uvádza, že kumulatívne podmienky
podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia neboli splnené, t. j. dobu platnosti zmluvy o službách vo verejnom záujme
možno predĺžiť najviac o 50%, ak postupovateľ služieb vo verejnom záujme poskytuje aktíva významné
z hľadiska celkových aktív potrebných na výkon služieb osobnej dopravy, ktoré sú predmetom zmluvy o
službách vo verejnom záujme a ak sú tieto aktíva spojené prevažne so službami osobnej dopravy, ktoré
sú predmetom zmluvy. V prípade investície sa musí jednať o vlastnú investíciu žalovaného. Z čl. II. ods.
3 v spojení s č. V. ods. 1 a čl. V ods. 4 Zmluvy vyplýva, že obnovu vozového parku žalovaného financoval
samotný žalobca, a to nepriamo cez odpisy a úroky úverov, resp. leasingu podľa zasielaných výkazov v
zmysle príloh k zmluve, najskôr mesačne, potom na základe vyúčtovania. Z uvedeného vyplýva, že aj
keď boli autobusy fakticky v majetku žalovaného, ekonomické náklady na ich obstaranie znášal žalobca,
t.j. žalovanému tým pádom nepatrí ochrana investície vo forme predĺženia zmluvy. Priebežná obnova
vozového parku nie je takou investíciou, ktorá by spadala pod definíciu významnej investície v zmysle
Nariadenia č. 1370/2007 a odôvodňovala by tak predĺženie zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že v prípade
priebežnej obnovy vozidlového parku sa nejednalo ani o vlastnú investíciu žalovaného, ani o významnú
investíciu.

32. K synalagmatickosti plnenia strán podľa zmluvy žalobca uviedol, že k uvedenej argumentácii
žalovaného sa v rámci konania vyjadroval, preto odkazuje na svoje predchádzajúce podania. Otázku
synalagmatickosti pritom riešil aj prvostupňový súd v bode 168 odôvodnenia rozhodnutia, s ktorým
sa žalobca stotožňuje. Opätovne zdôraznil, že jeho povinnosťou je uplatniť si vydanie bezdôvodného
obohatenia z neplatného právneho úkonu, pričom otázka protiplnenia môže byť vyriešená až následne.
Avšak otázka protiplnenia si predovšetkým vyžaduje prejav vôle poskytovateľa služieb (žalovaného)
uplatniť si takýto nárok, čo nemôže nahradiť svojou vôľou žalobca a tiež jeho vlastné a úplné



identifikovanie plnenia, ktoré by si chcel nárokovať voči žalobcovi. Túto fázu riešenia vzájomného vzťahu
žalobca nespochybňuje, ale podotýka, že môže byť logicky realizovaná až potom, ako súd rozhodne ku
nároku žalobcu. Nestotožňuje sa ani s tvrdením žalovaného, že v doterajšom konaní bola jednoznačne
preukázaná hodnota, ktorá prináleží žalovanému od žalobcu za poskytnutie prepravných výkonov za
mesiac január 2019, keďže dokazovanie o výške plnenia nebolo predmetom prvostupňového konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd medzitýmny rozsudok potvrdil.

33. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril a k bodu 2 vyjadrenia žalobcu uviedol, že naďalej trvá na
jeho vyjadrení o absurdnosti postupu žalobcu, keď žalobca žaluje žalovaného o vrátenie platby, ktorú
sám žalobca dobrovoľne a na základe ním uvedených dôvodov (predchádzanie škode) žalovanému
plnil, pričom zároveň žalobca tvrdí, že žalovaný má nárok na vykrytie straty, ktorú musí len náležite
preukázať relevantnými dokumentmi, tento nárok si musí riadne procesne uplatniť a zároveň musí
prebehnúť dokazovanie o výške tohto nároku v procesnom konaní. Žalovaný opakuje, že žalobca
nemá nárok na vrátenie ním doteraz plnených platieb, teda ani platby za mesiac január 2019, ktorá je
predmetom žaloby, ktoré dobrovoľne plnil žalovanému podľa určenia žalobcu z dôvodu predchádzania
škodám a majúc na zreteli verejný záujem na zabezpečení dopravnej obslužnosti dotknutého územia,
a to ani v súvislosti s tým, že žalobca má záujem so žalovaným vyvolať spor, v ktorom by sa domáhal
akéhokoľvek určenia týkajúceho sa zmluvy. Podľa žalovaného je pre tento spor podstatné, že žalobca
žalovanému dobrovoľne platí na základe ním tvrdeného titulu a zároveň, uznávajúc svoj záujem na
zabezpečení dopravnej obslužnosti dotknutého územia a len tvrdením, že žalovaný považuje túto platbu
za platbu podľa zmluvy nie je možné od žalovaného požadovať s úspechom vydanie tejto platby titulom
vrátenia bezdôvodného obohatenia na základe zmluvy, ktorú žalobca považuje za neexistentnú v čase
po 31.12.2018.

34. K bodu 3 vyjadrenia žalobcu žalovaný uviedol, že aj z argumentácie štatutárneho zástupcu
žalobcu, ktorou žalobca vysvetľuje jeho vyjadrenie jednoznačne vyplýva, že žalovaný má právny
nárok na platbu za mesiac január 2019 a žalobca od žalovaného nemôže titulom bezdôvodného
obohatenia vysúdiť nič, pretože súd musí za danej situácie vyhodnotiť, že žalovanému od žalobcu
patrí toto dobrovoľné plnenie, ktorého výšku žalobca sám určil a právne toto plnenie určil za zálohovú
platbu za to, že žalovaný vykonáva autobusovú prepravu za účelom zabezpečenia potrieb obyvateľov
Banskobystrického samosprávneho kraja. Žalovaný opakuje, že určenie, ktorého sa domáha žalobca
vydaním negatívneho určovacieho rozsudku je neúčelné a žaloba podaná žalobcom nie je vhodným
prostriedkom ochrany jeho práv a súd prvej inštancie mal žalobu žalobcu o plnenie bez vydávania
medzitýmneho rozsudku ako nedôvodnú zamietnuť.

35. K bodu 4 vyjadrenia žalobcu žalovaný uviedol, že trvá na jeho tvrdení, že súd prvej inštancie sa pri
rozhodovaní nevysporiadal s argumentáciou žalovaného o možnosti uzavretia Dodatku č. 9 v súlade s
čl. 8 ods. 3 písm. c/ Nariadenia, čo podľa žalovaného spôsobuje to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci.

36. K bodu 5 vyjadrenia žalobcu žalovaný uviedol, že trvá na jeho argumentácii, ktorú uviedol v
bodoch 6 - 8 odvolania s tým, že ku predĺženiu platnosti zmluvy došlo na základe rozhodnutia žalobcu
a bolo schválené aj zastupiteľstvom Banskobystrického samosprávneho kraja. Zároveň žalovaný v
odvolaní uviedol, z akých dôvodov došlo k splneniu všetkých hmotnoprávnych/materiálnych podmienok
definovaných v čl. 4 ods. 4 Nariadenia, ktoré by umožňovali žalobcovi, aby prijal rozhodnutie o predĺžení
zmluvy a následne so žalovaným uzavrel Dodatok č. 9 a na tejto jeho argumentácii z odvolania žalovaný
trvá.

37. K bodu 6 vyjadrenia žalobcu žalovaný uviedol, že žaloba žalobcu na plnenie - o vydanie
bezdôvodného obohatenia nemôže byť úspešná, pretože sám žalobca určil za čo, a prečo žalovanému
zaplatil, v akej výške a zároveň uznal, že žalovaný má nárok na vykrytie preukázanej straty. S poukazom
na vyššie uvedené vyjadrenie žalovaný trvá na jeho odvolaní zo dňa 14.9.2020.

38. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného zo dňa 14.9.2020 uviedol, konkrétne k bodu 2 vyjadrenia,
že postup žalobcu nie je absurdný, ale naopak, je súladný s platnou právnou úpravou, nakoľko medzi
stranami v súčasnosti existuje spor o tom, či zmluva trvá aj po 31.12.2018 alebo nie.



39. K bodu 3 vyjadrenia uviedol, že tvrdenia žalovaného sa opätovne týkajú synalagmatickej povahy
petitu formulovaného žalobcom v ním podanej žalobe, ku ktorému sa v dostatočnom rozsahu vyjadroval
jednak súd v odôvodnení rozsudku, ako aj žalobca vo svojich predchádzajúcich podaniach v tomto
konaní.

40. K bodu 4 vyjadrenia ohľadne tvrdení žalovaného, že súd sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal s
argumentáciou žalovaného o možnosti uzavretia Dodatku č. 9 v súlade s čl. 8 ods. 3 písm. c/ Nariadenia
č. 1370/2007, čo malo spôsobiť inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
žalobca uviedol, že tým, že prvostupňový súd vyhodnotil podmienky na predĺženie zmluvy podľa čl. 4 ods.
4 Nariadenia ako nesplnené, nebolo potrebné vysporiadať sa s argumentáciou žalovaného týkajúcou
sa čl. 8 ods. 3 písm. c/ Nariadenia, keďže k tejto by bolo potrebné sa vyjadriť len za predpokladu, keby
prvostupňový súd vyhodnotil predĺženie zmluvy Dodatkom č. 9 za platné.

41. K bodu 5 vyjadrenia, v ktorom žalovaný podľa jeho vlastných tvrdení v podstate tiež len odkazuje na
body 6 až 8 odvolania, žalobca z hľadiska hospodárnosti odkazuje na svoje predchádzajúce podania,
predovšetkým bod 7 vyjadrenia žalobcu zo dňa 28.4.2020 a bod 5 vyjadrenia žalobcu zo dňa 17.8.2020,
v ktorých sa tejto problematike podrobne venoval a ako aj na odôvodnenie medzitýmneho rozsudku, v
ktorom sa touto otázkou zaoberal prvostupňový súd.

42. K bodu 6 vyjadrenia žalobca uviedol, že k týmto tvrdeniam žalovaného sa už vyjadroval vo svojich
predchádzajúcich podaniach, na ktoré odkazuje s tým, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že
žalobca uznal nárok žalovaného na úhradu preukázanej straty za mesiac január 2019 čo do rozsahu,
keďže žalobca pristúpil k úhradám zálohových platieb vo výške 641.001,--eur po 31.12.2018 s cieľom
predísť vzniku potenciálnej škody, avšak bez uznania trvania zmluvy a tým pádom nároku na úhradu
preukázanej straty na základe spôsobu jej výpočtu podľa príslušných ustanovení zmluvy. Vzhľadom
na uvedené navrhol, aby odvolací súd medzitýmny rozsudok vydaný 9.7.2020 súdom prvej inštancie
potvrdil ako vecne správny.

43. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 Zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok ( ďalej len CSP“ ) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379
CSP, rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP, nenariadil
pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( § 385 ods. 1
CSP ), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) CSP a v zmysle ustanovenia § 391 ods.
1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

44. Predmetom odvolania žalovaného je preskúmanie vecnej správnosti medzitýmneho rozsudku
okresného súdu, ktorým súd určil, že právo žalovaného voči žalobcovi na finančné plnenie podľa Zmluvy
o výkone vo verejnom záujme zo dňa 29.12.2008 evidovanej pod č. 1336/2008/ODDDS v znení jej
Dodatku č. 9 zo dňa 14.11.2017 za obdobie po 31.12.2018 neexistuje.

45. Z obsahu spisu má odvolací súd za preukázané, že žalobca sa žalobou na plnenie domáha od
žalovaného zaplatenia bezdôvodného obohatenia vo výške 593.437,--eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9% p.a. odo dňa 25.1.2019 do zaplatenia a sumu 47.564,--eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9% p.a. odo dňa 30.1.2019, ako vrátenie poskytnutého finančného plnenia za obdobie
január 2019, keďže žalobca považuje Zmluvu o výkone vo verejnom záujme v prímestskej pravidelnej
autobusovej doprave uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 29. 12.2008 v znení jej Dodatku č.
9 zo dňa 14.11.2017 za obdobie po 31.12.2018 za neplatnú. Zároveň v žalobe žalobca navrhol vydať
medzitýmny rozsudok o tom, že neexistuje právo žalovaného voči žalobcovi na finančné plnenie podľa
zmluvy v znení Dodatku č. 9 za obdobie po 31.12.2018, ktoré mu bolo žalobcom poskytnuté na základe
mesačnej zálohovej platby a že žalovaný nemá zmluvný nárok na toto plnenie, keďže právny titul, na
ktorý sa žalovaný odvoláva neexistuje, preto je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi poskytnuté finančné
plnenie za toto obdobie (január 2019) v celej výške.

46. Z obsahu žaloby teda vyplýva, že žalobca sa domáha vrátenia zaplatenej zálohy za január 2019
na základe tvrdenej neplatnosti uzatvorenej zmluvy v znení Dodatkom s č. 9, pričom je nesporné,
že žalovaný dopravu vo verejnom záujme vykonával a vykonáva až doposiaľ, následkom čoho
poskytuje verejnú dopravu podľa podmienok uzatvorenej zmluvy v znení príslušných dodatkov, teda



poskytuje plnenia v prospech žalobcu tak, akoby predmetná zmluva s príslušnými dodatkami bola platná.
Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade
žalobcom uplatňované bezdôvodné obohatenie na základe tvrdenej neplatnosti zmluvy a jej Dodatku
č. 9 je synalagmatickej povahy, obsahom ktorej je vzájomná povinnosť strán konania vrátiť druhému
všetko, čo podľa zmluvy dostal.

47. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ( ďalej len „OZ“ ), ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená,
je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

48. V tomto ustanovení sú upravené dôsledky vyplývajúce z bezdôvodného obohatenia v prípadoch,
kde jeho vznik má pôvod v občianskoprávnej zmluve, a to buď neplatnej alebo zrušenej. S ohľadom na
skutočnosť, že nároky vyplývajúce z tohto ustanovenia majú vzájomnú reštitučnú povahu, treba vyvodiť,
že jeho prostredníctvom zákonodarca sleduje obnovenie predchádzajúceho stavu. Ak je základom
občianskoprávneho vzťahu dvojstranne zaväzujúci záväzok, účastníkom zmluvy vzniká povinnosť vrátiť
si vzájomné plnenia. Žiaden z účastníkov sa totiž nemôže domáhať vrátenia poskytnutého plnenia bez
toho, aby sám vrátil plnenie, ktoré prijal. Tejto zákonnej konštrukcii musí zodpovedať tak žalobný petit
ako aj výrok rozsudku, ktorým súd návrhu vyhovuje.

49. Súd prvej inštancie v napadnutom medzitýmnom rozsudku tvrdí, že práve za stavu, keď otázka
platnosti Dodatku č. 9 je sporná a z toho vyplýva taktiež spornosť výšky uplatneného práva žalobcu,
preto ak sa žalovaný bráni touto protipohľadávkou, otázka petitu na vydanie bezdôvodného obohatenia
je postačujúcou, pretože v konečnom dôsledku dôvodnosť a výška bude posudzovaná pri vzájomnom
vysporiadaní týchto pohľadávok medzi žalobcom a žalovaným. Súd prvej inštancie má za to, že
samotný žalobca v čase podania žaloby nemôže formulovať petit synalagmaticky vo vzťahu k povinnosti
žalovaného, keďže o eventuálnej výške pohľadávky, ktorú by žalovaný voči nemu mal, nemôže mať
vedomosť. Opätovne poukázal na skutočnosť, že vec je v prvom rade z hľadiska základu riešená
medzitýmnym rozsudkom, pričom otázka vzájomného plnenia a vydania eventuálne bezdôvodného
obohatenia kým a v akej výške je otázka sekundárna, ktorá sa stane aktuálnou až v momente, keď
medzitýmny rozsudok nadobudne právoplatnosť.

50. Žalovaný nesúhlasí s takto vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie keď v odvolaní
uviedol, že podľa jeho názoru je nepochybné, že žaloba žalobcu na plnenie - vydanie bezdôvodného
obohatenia nemôže byť úspešná a nemôže byť úspešná žiadna žaloba žalobcu o vydanie zaplatenej
sumy za mesiac január 2019 vzhľadom na synalagmatickosť plnení poskytnutých stranami sporu, a to
hlavne za situácie, keď žalobca už žalovanému zaplatil všetko za to, čo pre neho žalovaný vykonal.
Tiež namietol právny názor súdu prvej inštancie vyslovený v bode 168 odôvodnenia napadnutého
rozsudku, ktorý spočíva v tom, že „samotný žalobca nemôže formulovať petit synalagmaticky vo vzťahu
k povinnosti žalovaného, keďže eventuálne vo výške pohľadávky, ktorú by žalovaný voči mal ani nemôže
mať vedomosť“. Aj z tohto nesprávneho skutkového zistenia, keďže žalobca určite vedel, koľko má
žalovanému za mesiac január 2019 zaplatiť a toto mu aj zaplatil, potom podľa žalovaného pramení
celková nesprávnosť a zmätočnosť rozsudku, ktorý v konečnom dôsledku nemôže byť akýmkoľvek
základom pre ďalšie konanie vo veci o žalobe na plnenie - o vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože
už v čase vydávania medzitýmneho rozsudku mal súd prvej inštancie, žalobca aj žalovaný jednoznačne
dokázané, že žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia od žalovaného neprináleží žiadna suma,
pretože v spore bola do tohto momentu jednoznačne preukázaná hodnota, ktorá prináleží žalovanému
od žalobcu za mesiac január 2019 (konkrétne suma 649.455,95 eur - žalobcom žalovanému dobrovoľne
zaplatená), a to, či už plnením podľa zmluvy, plnením žalobcu žalovanému titulom predchádzania škôd
alebo na koniec aj vydaním bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalobcu v prípade, že
by Dodatok č. 9 nepredĺžil platne zmluvu a táto hodnota presahuje žalobcom žiadané bezdôvodného
obohatenie vo výške 641.001,--eur. Posúdenie správnosti petitu žaloby má zásadný vplyv na skutočnosť,
či súd prvej inštancie mohol na návrh žalobcu rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o neexistencii práva
žalovaného.

51. K otázke synalagmatických záväzkov odvolací súd konštatuje, že v Zmluve o výkone vo verejnom
záujme v prímestskej pravidelnej autobusovej doprave zo dňa 29.12.2008 v znení jej Dodatku č. 9 zo dňa
14.11.2017 si účastníci zmluvy dojednali odplatu za žalovaným poskytnuté plnenie vo verejnej doprave,
teda neobstojí právny názor okresného súdu, že otázka formulácie petitu na vydanie bezdôvodného
obohatenia je postačujúcou, pretože dôvodnosť a výška bude posudzovaná pri vzájomnom vysporiadaní



týchto pohľadávok medzi žalobcom a žalovaným. Uviedol, že samotný žalobca v čase podania
žaloby nemôže formulovať petit synalagmaticky vo vzťahu k povinnosti žalovaného, keďže o výške
pohľadávky, ktorú by mal voči nemu žalovaný nemôže mať vedomosť. V dôsledku vzájomnej viazanosti
a podmienenosti práv a povinností účastníkov z neplatnej zmluvy ( § 457 OZ ) je aj procesné uplatnenie a
uspokojenie práva jednej zmluvnej strany ( na vrátenie zaplateného preddavku ) viazané na uspokojenie
obdobného práva druhej zmluvnej strany ( na zaplatenie už poskytnutých služieb vo verejnej doprave )
a že povinnosť jednej z nich plniť je viazaná na rovnakú povinnosť druhej. Žiadna zo strán teda nemôže
samostatne uplatniť svoje právo na plnenie poskytnuté podľa neplatnej zmluvy, lebo § 457 Občianskeho
zákonníka upravuje nielen spôsob, ale aj rozsah vzájomného plnenia. So zreteľom na uvedené sa
žalobca v prejednávanej veci môže domáhať na súde vrátenia svojho plnenia len vtedy, ak by v žalobe
vyjadril podmienenosť tohto plnenia nárokom druhej strany, alebo len ak by nebol povinný vrátiť plnenie
žalovanému. Zo spisu však vyplýva, že o tento prípad v danej veci nejde. Vzhľadom na to žalobca
sa nemohol domáhať samostatného plnenia, ale mal vyššie uvedenú vzájomnosť a podmienenosť
práv a povinností strán konania primerane vyjadriť v petite žaloby. Keďže žalobca v petite žaloby
túto vzájomnú viazanosť reštitučných povinností strán konania nevyjadril a súd je viazaný žalobným
návrhom, nemôže byť žaloba z tohto dôvodu úspešná. Uvedený právny názor vyplýva z rozhodnutia NS
SR sp.zn. 3Cdo/115/2008 zo dňa 26.02.2009, ktorý tiež konštatoval, že za daného skutkového stavu
(vyššie uvedeného) nebolo možné vyhovieť žalobe, ktorá nezodpovedala § 457 Občianskeho zákonníka
a ani prekročiť žalobný návrh a rozhodnúť o vzájomnej povinnosti oboch účastníkov vrátiť si poskytnuté
plnenie. Obdobne uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2014.

52. Ustanovenie § 457 OZ teda vychádza zo vzájomnej viazanosti práv a povinností účastníkov neplatnej
zmluvy. Právo jednej zmluvnej strany na vydanie poskytnutého plnenia je podmienené povinnosťou
druhej zmluvnej strany vrátiť druhému všetko, čo podľa zmluvy dostal. K vzájomnej podmienenosti
nárokov dochádza priamo zo zákona a túto vzájomnú viazanosť plnení treba rešpektovať aj pri formulácii
žalobného petitu. Pokiaľ žalobný petit nevyjadruje vzájomnú ( synalagmatickú ) viazanosť reštitučnej
povinnosti účastníkov neplatnej zmluvy podľa § 457 OZ, t.j. povinnosť v tomto prípade žalobcu plniť
oproti splneniu povinnosti žalovaného voči nemu, takejto žalobe nemožno vyhovieť. Súd v tomto smere
nemá poučovaciu povinnosť, pretože by išlo o poučenie hmotnoprávne.

53. S poukazom na uvedené odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne,
pokiaľ v petite žaloby nie je vyjadrený synalagmatický záväzok a rozhodol medzitýmnym rozsudkom
o neexistencii práva žalovaného voči žalobcovi na finančné plnenie podľa zmluvy v znení Dodatku č.
9. Zároveň postupoval nesprávne, pokiaľ skúmal v merite veci otázku neplatnosti uvedenej zmluvy s
dodatkom, keďže vzhľadom na vyššie uvedený skutkový stav žaloba nespĺňa formálne náležitosti pre
úspešné uplatnenie žaloby na súde.

54. Odvolací súd sa preto nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami žalovaného, nakoľko vzhľadom
na vyššie uvedené je skúmanie akýchkoľvek ďalších skutočností v danom štádiu konania právne
irelevantné.

55. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm.c) CSP zrušil a
podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci.

56. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí.
Odvolací súd tiež dopĺňa, že vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd rozhodol medzitýmnym
rozsudkom, ktorým nesprávne právne posúdil synalagmatický záväzkový vzťah strán konania, ktorý
nebol vyjadrený v petite žaloby vo veci samej, odvolací súd musel napadnutý medzitýmny rozsudok
zrušiť s tým, že súd prvej inštancie rozhodne vo veci samej na základe vysloveného právneho názoru
odvolacieho súdu v tomto rozhodnutí.

57. O náhrade trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 396 ods. 3 CSP.

58. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:



Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).