Slovenská autobusová doprava Zvolen, akciová spoločnosť


Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/76/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717208167
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6717208167.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a
členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jána Auxta, v právnej veci žalobcov: 1/ E. H., nar. XX. XX.
XXXX, bytom A. L. 3, XXX XX I., 2/ I. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. rad XX, XXX XX U., obaja zastúpení
JUDr. Jánom Krnáčom, advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie Nám. SNP 70/36, 960 01 Zvolen,
IČO: 37 894 692, proti žalovanému: II/ Slovenská autobusová doprava Zvolen, akciová spoločnosť, so
sídlom Balkán 53, 960 95 Zvolen, IČO: 36 054 666, zastúpený Advokátskou kanceláriou GABE-BB, s.
r. o., so sídlom Profesora Sáru 3873/44, Banská Bystrica, IČO: 36 855 936, o náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 30.000,- Eur, o odvolaní žalovaného II/ proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k.
12C/17/2017 - 395 zo dňa 24. 07. 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/17/2017 - 395 zo dňa 24. 07. 2020 vo výroku I. m e n
í tak, že žalovaný II/ j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
7.000,- Eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/17/2017 - 395 zo dňa 24. 07. 2020 vo výroku II. m e
n í tak, že žalovaný II/ j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
7.000,- Eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalovaný II/ j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcom 1/, 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote
15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanému II/ Slovenská autobusová
doprava Zvolen, akciová spoločnosť, povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 15.000,- Eur od právoplatnosti rozhodnutia (výrok I.). Ďalej uložil žalovanému II/ povinnosť
zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia (výrok II.). Žalobcom 1/ a 2/ priznal právo na náhradu trov konania proti žalovanému II/ v
rozsahu 100 % (výrok III.). Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodoval o žalobe
žalobcov 1/ a 2/ v poradí druhým rozsudkom, keď rozsudkom č. k. 12C/17/217-242 zo dňa 26. 10.
2018 konanie voči žalovanému I/, ktorým bol SAD Zvolen, a. s., so sídlom Balkán 53, Zvolen, zastavil
výrokom I. a žalovanému II/ Slovenská autobusová doprava Zvolen, a. s., so sídlom Balkán, Zvolen, uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur (výrok II.) a výrokom
III. uložil žalovanému II/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,-
Eur, výrokom IV. rozhodol, že žalovanému I/ náhradu trov konania voči žalobcom 1/ a 2/ nepriznáva a
výrokom V. priznal žalobcom 1/ a 2/ právo na náhradu trov konania voči žalovanému II/ v rozsahu 100
%, ktorý rozsudok súdu prvej inštancie bol uznesením odvolacieho súdu, a to Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 14Co/39/2019-333 zo dňa 31. 03. 2020 v napadnutom výroku II., III. a V. zrušený a v tomto



rozsahu vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že v trestnom konaní Okresného súdu Zvolen 3T/48/2017
bolo preukázané zavinené porušenie právnej povinnosti žalovaným II/. Súd vychádzal z objektívnej
zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla (§ 427 Občianskeho zákonníka). Žalovaný II/ bol
objektívne zodpovedný. Okresný súd zistil, že v konaní 3T/48/2017 Andrej Šulc spôsobil dopravnú
nehodu čím došlo k závažnému zásahu do práva žalobcov 1/, 2/ na ochranu v zmysle § 11 a
nasledujúce Občianskeho zákonníka, teda do emocionálnej sféry pozostalých žalobcov a ujma, ktorá
im týmto zásahom bola spôsobená je nenapraviteľná, neodstrániteľná a trvalá. Konanie, ktorým bola
zapríčinená smrť matky žalobcu 1/, 2/ je neodstrániteľná v dôsledku smrteľnej dopravnej nehody, je
zásahom, ktorý odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vodič žalovaného II/
je osobou, ktorá priamo svojím konaním zasiahla do osobnostných práv pozostalých žalobcov 1/, 2/
a zodpovedá za spôsobenú nemajetkovú ujmu. Motorové vozidlo, ktoré v čase dopravnej nehody
viedol N. J. spôsobilo dopravnú nehodu. Okresný súd v konaní zistil, že žalobcovia 1/, 2/ boli deti
zomrelej. Zomrelá vychovala dve deti, dve jej zomreli. Spolu trávili voľný čas. Zomrelá sa starala
o žalobcu 2/ po tom čo mu zlyhali vzťahy. Zomrelá záhradníčila, pomáhala jednak dopestovaním
zeleniny a ovocia žalobcom ako aj pri zabíjačke ošípanej. Medzi žalobcami a zomrelou existovali silné
sociálne, morálne a citové vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života. Žalobcovia,
synovia nebohej, mali usporiadaný a blízky vzťah s nebohou. Predpokladom pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je skutočnosť, že poskytnutie len morálnej satisfakcie je nepostačujúce
(ľútosť zo dňa 10.02.2017 na č.l. 137), vzhľadom na závažnosť zásahu do osobnostných práv žalobcov.
V danom prípade odstránenie následkov zásahov a obnovenie pôvodného stavu je nemožné vzhľadom
na fatálnosť následkov. Následky vyvolané smrťou blízkej osoby nemožno nijakým spôsobom zvrátiť a
odstrániť. Trestné konanie, uloženie trestu odňatia slobody N. J., vodičovi žalovaného II/, jeho priznanie
viny, ľútosť nad konaním a jeho verbálne ospravedlnenie je pre žalobcov síce morálnou satisfakciou,
avšak nepostačujúcou vzhľadom na závažnosť zásahu. Súd preto finančné zadosťučinenie, náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch zo strany žalobcov považoval v plnom rozsahu za dôvodné. Pokiaľ ide o
určenie výšky peňažnej náhrady, táto je predmetom voľnej úvahy súdu, vychádza z kritérií v § 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka, a teda zo závažnosti vzniknutej ujmy, z okolností, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Stanoviť všeobecne aplikovateľné kritériá na určenie výšky peňažnej náhrady v prípade smrti
blízkej osoby ako následku protiprávneho konania škodcu nie je objektívne možné, pretože ľudský život
nie je obchodovateľný tovar a jeho hodnota je v podstate v peniazoch nevyčísliteľná, možno iba zmierniť
ťažkú citovú ujmu a neoprávnený zásah do práva na ochranu poškodeného a pozostalých blízkych osôb
formou právnych prostriedkov upravených v Občianskom zákonníku. Je nutné vcítiť sa do prežívania
pozostalých blízkych osôb akú ujmu a traumu predstavuje pre nich smrť matky, osoby blízkej, ktorú
stratili v dôsledku protiprávneho zavineného konania inej osoby. Zákon nestanovuje ani rámcové čiastky
pre odškodnenie nemajetkovej ujmy, preto súd musí prihliadnuť, okrem závažnosti vzniknutej ujmy a
okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo aj k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku
na neprípustné obohacovanie. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia
súd považuje atribút primeranosti, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie pri zvažovaní individuálnych
okolností prípadu. Pre výšku náhrady je kvalita vzájomného vzťahu kľúčová, psychická bolesť zo straty
blízkeho človeka je vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého,
veľakrát prerastajúca až do duševného ochorenia. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je dôležitým aspektom aj to, aby jej výška odrážala všeobecné, zdieľané predstavy o
spravodlivosti, preto je nutné použiť aj princíp proporcionality s tým, že súdy porovnávajú čiastky náhrady
prisúdené v iných prípadoch. Súdna prax však v tomto smere nie je ustálená. Okresný súd však
pri rozhodovaní prihliadal na všetky uvedené predpoklady zodpovednosti, zvažoval aj prípadnú mieru
spoluzavinenia poškodenej a nemajetkovú ujmu vo výške 15.000,- EUR v prospech žalobcu 1/ a 15.000,-
EUR v prospech žalobcu 2/ považoval za primeranú. Zodpovednosť žalovaného II/ bola ustálená v
súlade s § 427 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka ako subjektu vykonávajúceho dopravu, prevádzkou
ktorej bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcov. Pasívne legitimovaným je prevádzkovateľ.
Dopravná nehoda bola spôsobená zamestnancom žalovaného II/ pri plnení jeho pracovných povinností,
v dôsledku toho žalovaný II/ analogicky, podľa § 853 a § 427 Občianskeho zákonníka zodpovedá za
zásah do osobnostných práv žalobcu. Ujmu žalobcov nie je možné nikdy nahradiť, je možné zmierniť
aspoň čiastočnou kompenzáciou prostredníctvom peňažnej náhrady. Vodič autobusu síce išiel nízkou
rýchlosťou a nebol pod vplyvom alkoholických nápojov, nevedel však odôvodniť prečo došlo k dopravnej
nehode. Súd mal za to, že ľútosť z 10.02.2017 na č.l. 137 spisu poslal žalobcom iba formálne. Súd mal
za to, že vek matky žalobcov 88 rokov nehral žiadnu rolu v tom, že bola obetavá, pracovitá žena, ktorá
sa starala o rodinu. Starala sa nielen o potraviny, zeleninu, ale aj o ostatné čo bolo nevyhnutné. Bola



nápomocná hlavne žijúcim v meste. Chodila autobusom, chodila na mlieko, vrátila sa späť autobusom,
pohybovala sa, všetko vedela vybaviť aj čo sa týka úradov a nehnuteľností. Bola pekná, veselá,
zhovorčivá, ľudia ju mali radi, starala sa o seba, napriek tomu na rodinu nezabúdala. Dokázala z
dôchodku našetriť pre svoje deti, keď peniaze odmietli, dávala ich na vkladné knižky. Z výsluchu žalobcov
ako strán sporu a výsluchom svedkyne V. Y. mal súd za preukázané, že vzťah žalobcu v I. rade s nebohou
matkou bol veľmi blízky. Zostali v každodennom kontakte, navzájom si pomáhali a medzi nimi existovalo
silné citové puto. Vzájomný rodinný vzťah medzi nebohou D. H. a žalobcom v I. rade ako matkou a
synom možno zhodnotiť až ako nadštandardný. Uvedené je zrejmé aj zo skutočnosti, že išlo o zomknutú
rodinu, v čase tragickej udalosti býval žalobca v dome zosnulej matky, pričom rodiny sa nestretávali len
na občasných návštevách, ale boli v dennodennom kontakte, zosnulá D. H. synovi intenzívne pomáhala.
Žalobcovia tragickú udalosť, pri ktorej zomrela ich matka, stále prežíva veľmi negatívne. Z výsluchu
žalobcov ako strán sporu a výsluchom svedkyne V. Y. a svedkyne N. B. mal súd za preukázané, že vzťah
žalobcov 1/, 2/ s nebohou matkou bol veľmi blízky, často ich navštevovala, pomáhala im a bola čiperná.
Vzájomný vzťah medzi nebohou D. H. a žalobcami 1/, 2/ možno zhodnotiť až ako nadštandardný, ktorý
pretrval do času tragického úmrtia D. H.. Išlo o harmonickú rodinu, zosnulá D. H. poskytovala synom
značnú psychickú podporu v neľahkom čase, s jedným aj bývala. Žalobcovia tragické úmrtie matky D.
H. prežívali veľmi ťažko. Súd má za to, že zavinenie vodiča N. J. má opodstatnenie v trestnom konaní
Okresného súdu Zvolen 3T/48/2017 v prílohách 6 - 18, 34 - 39. Právna zástupkyňa žalovaného sa na
pojednávaní nevyjadrila k majetkovým a zárobkovým pomerom N. J.. Súd opravil procesné pochybenia
z predchádzajúceho konania, doručil právnej zástupkyni žalovaného II/ prílohy k žalobe, návrh na
pripustenie žalovaného II/ do konania a uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté o pripustení žalovaného II/
do konania na č.l. 93, prílohy z č.l. 84 - 93, 6 - 18 a opakovane po odstránení procesných chýb a doplnení
dokazovania vo veci rozhodol tak, že žalovaný II/ je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu nemajetkovej
ujmy 15.000,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, žalovaný II/ je povinný zaplatiť žalobcovi 2/
náhradu nemajetkovej ujmy 15.000,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a úspešným žalobcom 1/ a 2/ priznal právo
na náhradu trov konania proti žalovanému II. v rozsahu 100 %.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný II/ v
celom rozsahu s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, g/ Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“). Žalovaný 2/ namietal, že celé súdne konanie je zaťažené procesnou vadou, ktorá by mala mať
za následok zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku a zastavenie odvolacieho konania s poukazom
na to, že žalobcovia pôvodne nárok uplatnili proti žalovanému I/ (SAD Zvolen, a. s.), následne navrhli
súdu, aby pripustil vstup ďalšieho subjektu do konania - žalovaného II/ (Slovenská autobusová doprava
Zvolen, a. s.). Na pojednávaní dňa 26. 10. 2018 žalobcovia vzali žalobu proti žalovanému I/ v celom
rozsahu späť, pričom o uvedenom späťvzatí bolo rozhodnuté rozsudkom (výrok I.) okresného súdu
dňa 26. 10. 2018 tak, že konanie voči žalovanému I/ zastavil v celom rozsahu, ktorý rozsudok bol
doručený žalobcom dňa 10. 12. 2018 a žalovanému I/ dňa 26. 11. 2018 a nakoľko žiadna zo strán
nepodala voči výroku č. I. rozsudku odvolanie, nadobudol výrok č. I. rozsudku právoplatnosť. Počnúc
dňom 27. 12. 2018 bolo konanie vo vzťahu k žalovanému I/ právoplatne zastavené. Vzhľadom na
uvedené, ak do dátumu 27. 12. 2018 nebol subjektom na strane žalovaného žiadny ďalší subjekt,
zastavením konania proti žalovanému I/ bolo konanie ako celok zastavené a akékoľvek ďalšie úkony
súdu voči komukoľvek by boli v celom rozsahu právne neúčinné. Žalovaný II/ preukázateľne do dňa
27. 12. 2018 nebol stranou sporu a z uvedeného dôvodu akékoľvek úkony súdu voči žalovanému
II/ realizované po dátume 27. 12. 2018, kedy konanie bolo právoplatne zastavené, boli v rozpore so
zákonom, nakoľko súd konal so žalovaným II/ aj napriek tomu, že nebol stranou sporu. Od dátumu 27.
12. 2018 neexistoval žiaden subjekt na strane žalovaného, ktorý by sa procesne stal stranou sporu,
proti ktorému by mohlo byť vedené súdne konanie, keďže do dátumu 27. 12. 2018 nebolo právoplatne
rozhodnuté o pristúpení ďalšieho subjektu - žalovaného II/ do konania. O pristúpení žalovaného II/, ako
strany sporu, bolo síce rozhodnuté uznesením Okresného súdu Zvolen zo dňa 28. 05. 2018, avšak toto
uznesenie nadobudlo právoplatnosť až dňa 24. 07. 2020, kedy konajúci súd doručil „krátkou cestou“
predmetné uznesenie žalovanému II/. V tomto smere namieta údaje uvedené na vyznačenej doložke
právoplatnosti na predmetnom uznesení, ktorá je vyznačená na deň 31. 05. 2018, keďže v uvedený
deň toto uznesenie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, keďže žalovanému II/ bolo doručené až dňa
24. 07. 2020. A teda až dňa 24. 07. 2020, t. j. až v deň vyhlásenia v poradí druhého rozhodnutia vo
veci samej, by sa žalovaný II/ mohol teoreticky stať stranou sporu, čo by samo o sebe predstavovalo
zásadné porušenie práva žalovaného II/ na spravodlivý proces, keďže celé doterajšie konanie by bolo
vedené bez toho, aby bol žalovaný II/ stranou sporu. K uvedenému však podľa názoru žalovaného II/



nedošlo a ani nemohlo dôjsť, nakoľko žalovaný II/ sa nikdy nestal a ani nemohol stať stranou tohto
sporu z dôvodu, že v čase, kedy súd doručoval uznesenie zo dňa 28. 05. 2018 o pristúpení žalovaného
II/ do konania ako strany sporu na strane žalovaného na pojednávaní dňa 24. 07. 2020, neexistoval
iný subjekt, ktorý by bol v procesnom postavení žalovaného, keďže od 27. 12. 2018 bolo konanie voči
žalovanému I/ právoplatne zastavené, a iný žalovaný nebol do konania právoplatne pripustený. Procesný
inštitút pristúpenia ďalšej strany sporu je vylúčený, ak po právoplatnosti uznesenia súdu o pripustení
vstupu ďalšieho subjektu do konania by v procesnej pozícii žalovaného vystupoval len pristúpivší subjekt
(vzhľadom na zastavenie konania voči doterajšiemu žalovanému), čo je pri pristúpení ďalšieho subjektu
pojmovo vylúčené (poukázal na uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 101/2016 zo dňa 24. 02. 2016).
Uznesením o zastavení konania vo vzťahu k žalovanému I/ tak bolo konanie ako celok zastavené. Keďže
do právoplatnosti uznesenia o zastavení konania proti žalovanému I/ nenadobudlo ešte právoplatnosť
uznesenie o pripustení ďalšieho subjektu do konania na strane žalovaného, nie je právne prípustné,
aby od dátumu 27. 12. 2018 (zastavenie konania voči žalovanému I/) do 24. 07. 2020 (doručenie
uznesenia o pristúpení žalovanému II/) neexistoval v konaní na strane žalovaného žiaden subjekt
(keďže konanie proti žalovanému I/ bolo právoplatne zastavené), a aby následne bolo „vytvorené“
účastníctvo voči žalovanému II/ doručením uznesenia o pripustení ďalšieho subjektu do v tom čase už
právoplatne zastaveného súdneho konania. Zastavené konanie teda nie je možné obnoviť tým, že 2
roky po právoplatnom zastavení konania bude komukoľvek doručené uznesenie o pristúpení do konania
na strane žalovaného. Od dátumu 27. 12. 2018 trpí konanie neodstrániteľnou procesnou podmienkou, a
to neexistencie žalovaného subjektu v konaní. Uvedenú procesnú podmienku v prejednávanom prípade
nie je možné odstrániť, keďže konanie bolo právoplatne zastavené. Žalovaný II/ navrhol, aby odvolací
súd zrušil uznesenie Okresného súdu Zvolen zo dňa 28. 05. 2018, ako aj odvolaním napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v celom rozsahu a aby odvolacie konanie zastavil. Pre prípad, že by odvolací
súd námietky žalovaného II/ vyššie uvedené nepovažoval za dôvodné, žalovaný II/ ďalej poukázal na
to, že na pojednávaní dňa 26. 10. 2018 konajúci súd pripustil zmenu petitu tak, že žalovaní I/ a II/
sú povinní uhradiť s poločne a nerozdielne žalobcovi 1/ sumu vo výške 15.000,- Eur a žalobcovi 2/
sumu vo výške 15.000,- Eur. Následne právny zástupca žalobcu vzal žalobu späť voči žalovanému I/ a
navrhol, aby k náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur každý žalobca zvlášť bol zaviazaný
žalovaný II/. O čiastočnom späťvzatí žaloby súd rozhodol v rozsudku vo veci samej tak, že konanie voči
žalovanému I/ v celom rozsahu zastavil. O pripustení zmeny petitu však konajúci súd žiadnym spôsobom
nerozhodol. Samotným späťvzatím žaloby, a samotným zastavením konania vo vzťahu k žalovanému
I/ sa automaticky nemení a ani nemôže meniť žalobný petit v prejednávanom prípade. Podľa názoru
žalovaného II/ samotným späťvzatím žaloby vo vzťahu k jednej zo strán sporu a tým aj ak automatickej
zmene petitu žaloby by mohlo dôjsť len a výlučne v prípade, ak by existoval samostatný žalobný petit vo
vzťahu medzi žalobcami a žalovaným I/ a druhý samostatný petit medzi žalobcami a žalovaným II/ (kedy
v prípade späťvzatia žaloby zo strany žalobcov vo vzťahu k žalovanému I/ by žalobný petit č. 1 stratil
opodstatnenie a „v platnosti“ by zostal len žalobný petit č. 2). O uvedený prípad však v prejednávanom
prípade nejde. Nakoľko konajúci súd nerozhodol o pripustení zmeny žalobného petitu predmetom sporu
tak zostal pôvodný žalobný petit, t. j. petit, ktorým sa domáhali žalobcovia, aby žalovaný I/ a žalovaný
II/ uhradili spoločne a nerozdielne žalobcovi 1/ sumu vo výške 15.000,- Eur, žalovaný I/ a žalovaný II/
uhradili spoločne a nerozdielne žalobcovi 2/ sumu vo výške 15.000,- Eur. Bolo povinnosťou konajúceho
súdu o takomto žalobnom petite aj rozhodnúť. Nakoľko konajúci súd nerozhodoval o takomto petite,
ale rozhodol o povinnosti žalovaného II/, aby uhradil žalobcovi 1/ sumu 15.000,- Eur, a o povinnosti
žalovaného II/ aby uhradil žalobcovi 2/ sumu 15.000,- Eur, je konanie zaťažené závažnou procesnou
vadou, keďže je nepochybné, že konajúci súd rozhodoval ultra petit, t.j. o niečom, čo netvorilo predmet
konania. Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a súčasne má
konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Má za to, že je tu
daný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP. Žalovaný II/ v ďalšom namietal pasívnu
legitimáciu žalovaného II/ majúc za to, že nie je subjektom, ktorý by zodpovedal za neoprávnený zásah
do žalobcami uplatňovaných osobnostných práv podľa § 11 a 13 Občianskeho zákonníka s poukazom
na to, že zo samotného trestného rozsudku Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 3T/48/2017 vyplýva, že
práve N. J., ako vodič autobusu, zodpovedá za akýkoľvek zásah do osobnostných práv pozostalých
žalobcov, čo podľa žalovaného II/ platí bez ohľadu na skutočnosť, či bol N. J. v pracovnoprávnom
vzťahu k tretej osobe, alebo nie. Predmetom sporu nie je právo na náhradu škody, ale právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom poukázal na právny názor vyplývajúci z rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/296/2011, Krajského súdu v Prešove zo dňa 15. 06. 2015 sp. zn.
2Co/135/2014, s ktorými právnymi názormi sa konajúci súd žiadnym spôsobom nevysporiadal. Ďalej



poukázal na to, že vlastníkom motorového vozidla je spoločnosť UniCredit Leasing Slovakia, a. s., pričom
žalovaný II/ je leasingovým nájomcom predmetu leasingovej zmluvy, prevádzkovateľom motorového
vozidla nie je žalovaný II/ ako držiteľ a leasingový nájomca motorového vozidla, ale je ním vlastník
motorového vozidla - spoločnosť UniCredit Leasing Slovakia, a.s., a to s poukazom na to, že žalovaný
II/ je právne a fakticky obmedzený s dispozíciou s motorovým vozidlom - ktoré skutočnosti vyplývajú
priamo z leasingovej zmluvy, pričom poukázal na článok 2 bod 6, bod 11, článok 3 bod 1, bod 5, článok
4 bod 2, článok 7 bod 4, 7 Všeobecných zmluvných podmienok s poukazom na to, že žalovaný II/
nie je oprávnený samostatne disponovať s predmetom leasingu, jeho právna dispozícia s predmetom
leasingu je v celom rosazhu obmedzená, nie je oprávnený samostatne fakticky disponovať s predmetom
leasingu, t. j. vykonávať technické úpravy na predmete leasingu, nárok z vád predmetu leasingu zo
záručných a servisných podmienok si nemôže uplatniť sám žalovaný, ale tieto musí uplatňovať vždy
v mene leasingového prenajímateľa, poistné plnenie z uzatvorenej poistnej zmluvy plní poisťovateľ v
súlade s vinkuláciou poistného plnenia v prospech UniCredit, z čoho je podľa názoru žalovaného II/
zrejmé, že v prípade vzniku škody je poistné plnenie v súlade s vinkuláciou poistného plnenia uhradené
priamo UniCredit ako vlastníkovi a prevádzkovateľovi motorového vozidla, z článku 7 bod 7 VOP je
zrejmé, že za škody zodpovedá priamo samotný leasingový prenajímateľ. S uvedenými skutočnosťami
sa konajúci súd v odvolaním napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal. Pokiaľ súd prvej
inštancie uvádzal, že podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka za škodu vyvolanú osobitnou povahou
prevádzky zodpovedajú osoby, ktoré vykonávajú dopravu, teda nie vlastník dopravného prostriedku,
ale osoba, ktorá použitím dopravného prostriedku vykonáva dopravu s poukazom na to, že UniCredit
Leasing Slovakia, a. s. dopravu nevykonáva, ani nevykonával, žalovaný II/ poukazoval na ust. § 427
ods. 2 OZ, že s tým, že podľa tohto ustanovenia zodpovedá rovnako aj iný prevádzkovateľ motorového
vozidla (t. j. nielen ten, ktorý vykonáva dopravu), pričom neexistuje žiadny dôvod, prečo by za takúto
osobu nemohol byť považovaný leasingový prenajímateľ, t. j. v tomto prípade UniCredit. Vo vzťahu k
výške priznaného nároku žalovaný II/ uviedol, že žalobcami uplatňovanú náhradu nemajetkovej ujmu
v celkovej výške 30.000,- Eur považuje za neprimeranú, to najmä s prihliadnutím na okolnosti, za
ktorých došlo k neoprávnenému zásahu, ako aj okolnosti na strane pôvodcu zásahu do osobnostných
práv žalobcov, s poukazom na to, že k protiprávnemu konaniu zo strany zamestnanca žalovaného II/
N. J. došlo z nedbanlivosti, nie úmyselne. V konaní pána J. absentuje akékoľvek úmyselné konanie,
alebo hrubé porušenie, či zanedbanie svojich povinností, keď reálne možno konštatovať chvíľkovú
nepozornosť, či nedostatočné zistenie stavu na vozovke predtým, ako začal odbočovať doľava, išiel po
ceste rýchlosťou 20,00 km za hodinu, vodič neporušil žiadne predpisy týkajúce sa obmedzenia najvyššej
rýchlosti, ktorá bola v danom mieste stanovená na 90km/hod., nebol pod vplyvom alkoholu, sám pán J.
utrpel pri dopravnej nehode ťažké zradenia, po udalosti pán J. navštívil všetkých poškodených, a týmto
sa opätovne ospravedlnil, ako to vyplýva z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 25. 10. 2017, sp. zn. 3To/117/2017, pán J. pred súdom svoju vinu uznal, opätovne vyjadril ľútosť
nad celým skutkom a poprosil všetkých poškodených a pozostalých o odpustenie. Žalovaný II/ zaslal
žalobcom sústrastný list, v ktorom vyjadril hlbokú ľútosť a ospravedlnenie, rovnako tak učinil aj v rámci
pojednávania. S uvedenými skutočnosťami sa konajúci súd žiadnym spôsobom nevysporiadal, hoci ide
o okolnosti významné pre rozhodovanie a stanovenie výšky nemajetkovej ujmy. Súd vzal do úvahy
len a výlučne intenzitu vzťahu medzi žalobcami a ich nebohou matkou. Nedostatočne prihliadal, resp.
neprihliadal vôbec na ostatné okolnosti prípadu, a to na strane poškodených najmä na vek zomrelej, vek
pozostalých, otázku hmotnej závislosti pozostalých a na strane osoby zodpovednej ako pôvodcu zásahu
najmä na postoj osoby zodpovednej k udalosti, na mieru zavinenia, skutkové okolnosti vzniku škodovej
udalosti a podobne. Navrhol, aby odvolací súd zrušil uznesenie okresného súdu zo dňa 28. 05. 2018,
ako aj odvolaním napadnutý rozsudok v celom rozsahu a aby odvolacie konanie zastavil. V prípade, ak
podľa názoru odvolacieho súdu nebude daný dôvod pre zrušenie uvedených rozhodnutí a zastavenie
odvolacieho konania, navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh žalobcu 1/ v celom
rozsahu zamietne, návrh žalobcu 2/ v celom rozsahu zamietne, a aby zaviazal žalobcov na náhradu trov
prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.

3. Žalobcovia 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že žalovaný II/
v zásade opätovne reprodukoval šablónovité tvrdenia, ktoré mechanicky a paušálne používa vo
všetkých konaniach týkajúcich sa náhrady škody vrátane nemajetkovej ujmy uplatňovaných voči
nemu poškodenými subjektmi v civilných sporových konaniach. K odvolacím námietkam vo vzťahu k
procesnému pochybeniu a porušeniu práva na spravodlivý proces uviedli, že v posudzovanej veci boli
splnené všetky hmotnoprávne a procesnoprávne podmienky a predpoklady pre uplatňovanie nárokov
žalobcov a vedenie konania voči žalovanému II. Podaním zo dňa 24. 05. 2018 žalobcovia navrhli



pristúpenie žalovaného II/ do konania na strane žalovaných, nadväzne upravili žalobný petit smerujúci
aj voči subjektu Slovenská autobusová doprava Zvolen, akciová spoločnosť, so sídlom Balkán, Zvolen,
ako žalovanému II/, pričom konajúci súd uznesením zo dňa 28.05.2018 pripustil vstup žalovaného do
konania. O dispozičných úkonoch žalobcov rozhodol konajúci súd uznesením zo dňa 28. 05. 2018 a
uznesením zo dňa 26. 10. 2018 vyhlásením priamo na pojednávaní konanom dňa 26. 10. 2018. V
súvislosti s doručením uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 28. 05. 2018 sp. zn. 12C/17/2017-93
okresný súd postupoval v súlade s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v uznesení zo
dňa 31. 03. 2020 sp. zn. 14Co/39/2019. Zo strany žalovaného II/ bol na pojednávaní dňa 26. 10. 2018
produkovaný jediný návrh na doplnenie dokazovania a to vypočutie susedov nebohej D. H., ktorému
súd nevyhovel a dokazovanie vyhlásil za skončené. Z prednesov právneho zástupcu žalovaného II/ na
pojednávaní dňa 26. 10. 2018 je zrejmé, že tento bol v náležitom procesnom rozsahu oboznámený s
celým predmetom konania, a dôkazmi, o ktoré sa žalobný návrh opieral. Na pojednávaní konanom dňa
24. 07. 2020, po vrátení veci odvolacím súdom, prvostupňový súd doručil právnej zástupkyni žalovaného
II/ rozhodnutie a listiny postupujúc v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu. Právna zástupkyňa
žalovaného II/ nevzniesla žiadne procesné výhrady a pripomienky voči uvedenému postupu okresného
súdu na pojednávaní dňa 24. 07. 2020, nemala ani žiadne otázky v rámci výsluchov žalobcov I/ a II/
na tomto pojednávaní, neprodukovala k nim ani žiadne vyjadrenie k týmto výsluchom a procesnému
postupu súdu. Obdobne nemala žiadne otázky na vypočutú svedkyňu A. B., nevyslovila žiadne výhrady
voči obsahu výpovede tejto svedkyne. Žalovaný II/ cestou právnej zástupkyne nepredniesol žiadny
dôkazný návrh na doplnenie dokazovania. Právna zástupkyňa žalovaného II/ na pojednávaní dňa 24.
07. 2020 neprodukovala žiadne tvrdenie o akomkoľvek nesprávnom postupe súdu, znemožňujúcom
uskutočňovanie procesných práv žalovanému II/, ani sa nedomáhala žiadnych procesných práv, ktoré
by mali byť upreté žalovanému II. Odvolacie námietky produkované žalovaným II. nie sú kompatibilné
s jednotlivými ustanoveniami CSP a priečia sa aj základným princípom, na ktorých táto procesná
norma je založená, pričom poukázal na článok 2 ods. 1, 2, článok 3 ods. 1, 2, článok 16 ods. 1
CSP. Vo viacerých častiach vykazuje posudzované odvolanie žalovaného II/ skôr znaky obštrukcie než
regulárneho opravného prostriedku. V posudzovanom rozsudku a konaní mu predchádzajúcom nie sú
prítomné porušovania procesných práv a oprávnení žalovaného II/ spôsobom a rozsahom ako to tvrdí
odvolateľ. K otázke pasívnej legitimácie a výške nároku uviedli, že žalovaný v rámci odvolacích námietok
reprodukuje zhodné tvrdenia ako v pôvodnom odvolaní, pričom nerešpektuje právne názory vyslovené
odvolacím súdom v uznesení zo dňa 31. 03. 2020 sp. zn. 14Co/39/2019. Žalovaný II/ zodpovedá
za žalovanú ujmu spôsobenú žalobcom, pretože bol zamestnávateľom škodcu - vodiča zraňujúceho
autobusu a prevádzkovateľom zraňujúceho autobusu. Nárok na náhradu škody zahrňuje aj nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy, pričom tento nárok je daný tak pri zodpovednosti zamestnávateľa v zmysle
§ 420 ods. 2 OZ, ako aj pri zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla v zmysle § 427 ods. 1
OZ (jedná sa o eurokonformný výklad pojmu náhrada škody). Žalovaný II/ vo svojom vyjadrení potvrdil,
že v čase inkriminujúcej nehody bol zamestnávateľom vodiča zraňujúceho vozidla. Žalovaný II/ vo
svojom odvolaní, ignorujúc právny názor odvolacieho súdu, naďalej tvrdí, že nedostatok jeho pasívnej
vecnej legitimácie má vyplývať zo skutočnosti, že žalovaný II/ nebol prevádzkovateľom predmetného
dopravného prostriedku podľa § 427 OZ. Podľa názoru žalovaného II/ je vlastníkom predmetného
dopravného prostriedku UniCredit Leasing Slovakia, a. s. na základe leasingovej zmluvy a uvedená
leasingová spoločnosť ako vlastník motorového vozidla je podľa žalovaného II/ i jeho prevádzkovateľom.
Spoločnosť UniCredit Leasing Slovakia, a. s. nevykonáva a nevykonávala dopravu osôb, ani tovaru
a k takejto činnosti nemala a nemá ani oprávnenie. Túto skutočnosť preukazuje napr. aj článok 3
leasingovej zmluvy. Tvrdenie žalovaného II/, že prevádzkovateľom zraňujúceho autobusu mala byť
leasingová spoločnosť vylučuje jednak obsah leasingovej zmluvy, skutkové okolnosti a rovnako aj obsah
všeobecných podmienok užívania predmetu leasingu, ktoré v jednotlivých článkoch konkretizovaných
na pojednávaní dňa 16. 10. 2018 upravovali zodpovednosť a povinnosti žalovaného II/ ako leasingového
nájomcu vo vzťahu k prevádzke a údržbe predmetného autobusu. V trestnom konaní, v štádiu konania
pred súdom, si náhradu vecnej škody za poškodenie autobusu ako poškodený subjekt uplatnil žalovaný
II/ a nie leasingová spoločnosť. Žalovaný II/ ako prevádzkovateľ motorového vozidla - autobusu,
prevádzkou ktorého bola spôsobená dopravná nehoda, ku ktorej došlo dňa 30. 05. 2016, zodpovedá za
škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Žalovaný II/ v sústrastnom liste, ktorý bol vyhotovený
ako reakcia po mimosúdnej výzve poškodených žalobcov na predžalobné urovnanie nárokov, zo dňa
10. 02. 2017 sa sám označil za zamestnávateľa N. J. a prevádzkovateľa autobusu. Poukázal na
právnu úpravu ustanovenia § 427 a až § 431 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k zodpovednosti za
škodu spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov, ktorá je osobitným druhom občianskoprávnej
zodpovednosti za škodu, ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti. Prevádzkou motorového



vozidla sa rozumie predovšetkým doba chodu jeho motora, jeho jazda a manipulácia s motorovým
vozidlom. Prevádzkou motorového vozidla sú aj úkony vykonávané bezprostredne pred jazdou, po
jej skončení a úkony potrebné na údržbu motorového vozidla. Prevádzkovateľ vozidla zodpovedá za
technický stav, chod a údržbu vozidla, napríklad palivovú sústavu, chladiacu sústavu, olejovú sústavu,
brzdnú sústavu, za stav pneumatík a podobne. Aj s ohľadom na tieto súvislosti je evidentné, že žalovaný
II/ ako lízingový nájomca bol bez akýchkoľvek pochybností prevádzkovateľom zraňujúceho autobusu
v zmysle ust § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch súdom priznanej výške boli dané a preukázané, pretože pri predmetnej dopravnej nehode
zahynula osoba v blízkom príbuzenskom vzťahu k ich osobe. Jednalo sa o harmonický veľmi hlboký,
úzky a citový vzťah tragicky zosnulej matky a jej potomkov, ktorý však bol predčasne tragicky a náhle
nenávratne pretrhnutý zásahom zamestnanca žalovaného II/ a prevádzkou jeho autobusu. Pri určení
výšky a dôvodnosti nároku za spôsobenú nemajetkovú ujmu je namieste zohľadniť aj traumu, bolesť a
smútok žalobcov, hrubým a nenapraviteľným zásahom do ich práva na súkromný život, do ich práva mať,
udržiavať a rozvíjať vzťah so svojou matkou ako s najbližším človekom, ktorý im dal život, pričom túto
stratu nebolo možné reparovať ani žiadnym spôsobom obnoviť. Obsah vzťahu medzi rodičom a dieťaťom
nie je možné redukovať len na materiálu stránku, pretože tento vzťah má predovšetkým nehmotnú
hodnotu a množstvo nemateriálnych znakov a parametrov. Zosnulá D. H. bola vitálna a čiperná žena,
vo všetkých činnostiach bola samostatná a sebestačná. Na svoj vek bola vo výbornom zdravotnom
stave a kondícií, bola milej, láskavej, priateľskej povahy, pracovitá, húževnatá, pobožná, angažovala sa
v cirkevnom hnutí. S poškodenými synmi mala výborný vzťah, bola s nimi v úzkom kontakte, milovala
svoju rodinu, bola pre nich obrovským vzorom, príkladom a oporou. Žalobcovi II/ v ťažkej životnej
situácií (po rozchode s partnerkou, prišiel o bývanie) poskytla bývanie a starala sa mu aj o také veci
a činnosti ako pranie, varenie a pod. Jej náhla násilná smrť zasiahla a otriasla oboma žijúcimi synmi,
ktorí nemali ani možnosť sa s matkou rozlúčiť. Poukázali na výpoveď svedkyne N. B., ďalej poukázali
na pre porovnanie na výšku priznanej nemajetkovej ujmy v iných obdobných prípadoch (rozhodnutie
Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 12Co/465/2014, Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/423/2012,
NS SR sp. zn. 3Cdo/18/2016, NS SR sp.zn. 1Cdo/117/2017). Majú zato, že z uvedeného porovnania
vyplýva, že žalobcami uplatnená a súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy nebola ani nadsadená ani
neprimeraná. Naopak ide o výšku na spodnej hranici náhrad ustálených súdnou praxou. Ďalej poukázali
nato, že k úmrtiu matky žalobcov došlo v dôsledku zavineného hrubého porušenia pravidiel cestnej
premávky zo strany zamestnanca žalovaného II/ a to nedaním prednosti nákladnému vozidlu idúcemu
po hlavnej ceste. Konanie zamestnanca nebolo z hľadiska trestnoprávnej kvalifikácie posudzované len
ako trestný čin ublíženia na zdraví ale aj ako trestný čin všeobecného ohrozenia. Žalobcovia vyvrátili
tvrdenia žalovaného II/ o úprimnom a poctivom postoji vodiča a žalovaného II/ nad tragickým následkom
a poukázali na skutočnosti svedčiace o neúprimnom a farizejskom postoji týchto subjektov a v ich
snahe poskytovať nekorektné a zavádzajúce údaje. Vodič A. J. sa žalobcom nikdy úprimne a čestne
neospravedlnil, list ktorý adresoval so značným časovým odstupom od nehody zjavne koncipoval so
zámerom vytvoriť si výhodnejšiu pozíciu v trestnom konaní. Žalovaný II/ nereagoval na mimosúdne
žiadosti poškodených žalobcov o mimosúdne vyporiadanie ich nárokov, nepresné a zahmlievajúce
označenie dopravnej spoločnosti bolo uvedené aj v liste zo dňa 10. 02. 2017 adresovanom žalobcovi 1/,
z ktorého nebolo možné jednoznačne a spoľahlivo ustáliť pôvodcu listu a prevádzkovateľa zraňujúceho
vozidla (obchodné meno a označenie nezodpovedalo údajom z obchodného registra, absentoval údaj o
identifikačnom čísle a pod.). Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil a priznal žalobcom právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Žalovaný II/ v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov uviedol, že žalobcovia v podanom vyjadrení
uvádzajú, že navrhli pristúpenie žalovaného II/ do konania. Konajúci súd pripustil vstup žalovaného
II/ do konania uznesením zo dňa 28. 05. 2016, voči takému uzneseniu nie je prípustné odvolanie. O
dispozičnom úkone zo dňa 26. 10. 2018 (späťvzatie žaloby proti žalovanému I/) rozhodol konajúci súd
dňa 26. 10. 2018 priamo na pojednávaní. Uvedené skutočnosti žalovaný II/ v podanom odvolaní žiadnym
spôsobom nespochybňoval a ani nespochybňuje. Podstatou žalovaným II/ uplatnených námietok v
podaní je tvrdenie, že konanie voči žalovanému I/ bolo dňom 27. 12. 2018 právoplatne zastavené, a že
v uvedenom čase uznesenie zo dňa 28. 05. 2018 nenadobudlo právoplatnosť (keďže v uvedenom čase
nebolo žalovanému II/ doručené); na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že voči uzneseniu zo dňa
28. 05. 2018 nie je prípustné odvolanie, keďže takéto uznesenie by mohlo nadobudnúť právoplatnosť
až dňom doručenia žalovanému II/, za súčasného splnenia podmienky, že v čase takéhoto doručovania
by konanie nesmelo byť zastavené - ktorá podmienka však splnená v prejednávanom prípade nebola.
Od dátumu 27. 12. 2018 neexistoval žiaden subjekt na strane žalovaného, ktorý by sa procesne stal



stranou sporu, proti ktorému by mohlo byť vedené súdne konanie (keďže do dátumu 27. 12. 2018
nebolo právoplatne rozhodnuté o pristúpení ďalšieho subjektu - žalovaného II/ do konania), a teda
vydanie rozsudku vo veci samej v zastavenom konaní je nutné podľa názoru žalovaného II/ považovať za
nezákonný postup. K vyjadreniu žalobcov v podaní vyjadrení, že v súvislosti s doručovaním uznesenia
súdu prvej inštancie zo dňa 28. 05. 2018 sp. zn. 12C/17/2017 okresný súd postupoval v súlade s právnym
názorom vysloveným odvolacím súdom v uznesení zo dňa 31. 03. 2020 sp.zn.14Co/39/2019 uviedol,
že žalovaný II/ sa stotožňuje s názorom vysloveným odvolacím súdom a teda, že v prípade doručovania
uznesenia o pristúpení ďalšieho subjektu do konania ide o odstrániteľnú procesnú podmienku (vo
všeobecnosti), a teda že je potrebné zákonným spôsobom doručiť takéto uznesenie subjektu konania
do času rozhodnutia vo veci samej (vo všeobecnosti), avšak v prejednávanom prípade ide po dátume
27. 12. 2018 (kedy bolo konanie voči žalovanému I/ právoplatne zastavené a kedy od uvedeného
dátumu už v konaní žiaden iný subjekt nevystupuje) o neodstrániteľnú vadu konania, ktorú nie je možné
zhojiť doručením takéhoto uznesenia žalovanému II/ po dátume 27. 12. 2018. Až po právoplatnosti
výroku I/ v poradí prvého rozsudku vo veci samej, nadobudla vada konania - nedoručenie uznesenia
o pripustení žalovaného II/ do konania, neodstrániteľný charakter. Vzhľadom na uvedené bolo na
procesnej aktivite žalobcov aby zabránili tomu, že konanie bude právoplatne zastavené a súčasne v
tom čase ešte nie je uznesenie o pripustení žalovaného II/ právoplatné a teda žalobcovia mohli a mali
možnosť podať voči výroku 1/ (o zastavení konania proti žalovanému I/) v poradí prvého rozsudku
vo veci samej odvolanie s tým, že do rozhodnutia odvolacieho súdu o výroku o zastavení konania
proti žalovanému I/ mohlo dôjsť k doručeniu uznesenia zo dňa 28. 05. 2018 žalovanému II/ a teda do
času rozhodnutia odvolacieho súdu o zastavení konania by ešte stále išlo o odstrániteľnú procesnú
podmienku konania. K uvedenému však v konaní nedošlo, odvolanie proti výroku I/ podané nebolo
a teda konanie voči žalovanému I/ bolo právoplatne zastavené dňom 27.12.2018 a po uvedenom
dátume išlo vo vzťahu k žalovanému II/ o neodstrániteľnú vadu konania, ktorú nie je možné žiadnym
spôsobom zhojiť. Žalovaný II/ vyvinul dostatočnú procesnú aktivitu za účelom doručenia uznesenia,
keď opakovane žiadal o doručenie uznesenia (uznesenie o pripustení vstupu žalovaného II/ do konania
na strane žalobcu), uvedená neodstrániteľná vada konania ktorá v konaní vznikla, preto nemôže
byť „pričítaná žalovanému II/ na jeho ťarchu“. Pokiaľ žalobcovia vo svojom vyjadrení poukazujú na
priebeh doterajšieho konania, poukazujú na skutočnosť, že žalovaný II/ nevzniesol žiadne výhrady k
vykonanému dokazovaniu, nenavrhol ďalšie dôkazy, nevyjadril sa k výpovediam svedkov a že žalovaný
II/ neprodukoval žiadne tvrdenie o akomkoľvek nesprávnom postupe, nie je zrejmé akým spôsobom sa
žalobcom uvedené skutočnosti týkajú vyššie uvedeného nesprávneho procesného postupu súdu. Pokiaľ
žalobcovia uvádzajú, že odvolacie námietky nie sú kompatibilné s jednotlivými ustanoveniami Civilného
sporového poriadku a priečia sa aj základným princípom na ktorých je táto procesná norma založená,
nie je žalovanému II/ zrejmé, v čom by mala spočívať prípadná konkrétna „inkompatibilita“ odvolacích
námietok žalovaného II/ s jednotlivými ustanovenia CSP. Žalobcovia vo svojom vyjadrení nepredostreli
žiadnu svoju právnu argumentáciu, ktorá by čo i len v teoretickej rovine spochybňovala správnosť
vyššie uvedených právnych názorov žalovaného II/. Pokiaľ žalobcovia uvádzali, že v obdobných veciach
žalovaného II/ (napr. konanie vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 14Co/19/2017)
bola ustálená zodpovednosť žalovaného II/ z titulu nemajetkovej ujmy, a taktiež bolo ustálené, že
lízingový prenajímateľ nie je v konkrétnej súdenej veci prevádzkovateľom motorového vozidla, a teda,
že uvedené rozhodnutie je aplikovateľné na prejednávaný prípad, s týmto sa žalovaný II/ nestotožňuje,
najmä z dôvodu, že kým v konaní sp zn. 14Co/19/207 bol lízingovým prenajímateľom spoločnosť ČSOB
lízing (a jeho zmluvné podmienky) tak v tomto konaní je lízingovým prenajímateľom UniCredit Leasing
Slovakia, a. s. (a jeho zmluvné podmienky). Analogické použitie predmetného rozhodnutia preto na
prejednávaný prípad je neprípustne a nenáležité. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku
nevyplývajú žiadne úvahy súdu o tom, prečo lízingový prenajímateľ UniCredit Slovakia, a. s., nemôže
byť iným prevádzkovateľom motorového vozidla podľa ust. § 427 ods. 2 OZ. Súd sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal so žiadnym konkrétnym ustanovením VOP spoločnosti UniCredit Leasing Slovakia, a. s.,
na ktoré poukazoval v priebehu konania žalovaný II/. Podľa názoru žalovaného žalovaný II/ nemal nad
motorovým vozidlom takú právnu a faktickú dispozíciu, na základe ktorej by bolo možné žalovaného
II/ považovať za prevádzkovateľa motorového vozidla. Zo žalovaným II/ citovaným ustanovením VOP
spoločnosti UniCredit Leasing Slovakia, a. s., vyplýva, že žalovaný II/ bol významným spôsobom
obmedzený s dispozíciou s motorovým vozidlom a to tak po faktickej ako aj po právnej stránke. Má zato,
že prevádzkovateľom motorového vozidla v prejednávanom prípade je spoločnosť UniCredit Leasing
Slovakia, a. s,. a to v súlade s ust. § 427 ods. 2 OZ a nie žalovaný II/ podľa ust. § 427 ods. 1 OZ. Navrhol
rozhodnúť v súlade s návrhom uvedeným v podanom odvolaní.



5. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného II/ uviedli, že tento pokračuje v
konštruovaní deformačno-formalistických tvrdení a výkladu o existencii údajnej ne/odstrániteľnej
procesnej vady v súvislosti s vydaním rozsudku vo veci samej v zastavenom konaní. S uvedenými
tvrdeniami žalobcovia nesúhlasia, považujú ich za účelové a obštrukčné. V súvislosti s procesnou
aktivitou žalobcov uviedli, že boli vykonané riadne kompetentne a s náležitou starostlivosťou. Žalobcovia
si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému uplatnili riadne a včas a procesnoformálne
predpísaným spôsobom. V čase uplatnenia nároku voči žalovanému II/ návrhom zo dňa 24. 05. 2018
(jednalo sa o návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka strany do konania na strane žalovaného, nešlo
o zmenu ale o zámenu žalovaného subjektu) a počas nadväzujúceho konania nebola daná žiadna
prekážka alebo absencia procesnej podmienky pre konanie a rozhodovanie o tomto nároku voči
žalovanému II/ (takouto prekážkou nemôže byť zastavenie konania voči žalovanému I/ rozhodnutím zo
dňa 26. 10. 2018). Nie je úlohou žalobcov reparovať procesné omeškanie súdu pri doručení určitého
uznesenia, ani žalobcovia nenesú a nemôžu niesť zodpovednosť za takéto omeškanie. Žalobcovia
nemohli byť osobami disponujúcimi oprávnením napadnúť opravný prostriedok výrok rozsudku z 26.
10. 2018 o zastavení konania voči žalovanému I/, pretože zastavenie konania voči žalovanému I/
iniciovali samotní žalobcovia. Rozhodnutie o zastavení konania voči žalovanému I/ bolo na základe
výsledkov dokazovania na uvedenom pojednávaní plne dôvodné, opodstatnené a urobené aj na
prospech žalobcov, pričom účinky zastavenia sa viazali výlučne na osobu žalovaného I/. Rozhodujúcou
okolnosťou je, že ani v čase podania návrhu žalobcov z 28. 05. 2018 a či ani v čase rozhodovania súdu
prvého stupňa o pripustení žalovaného II/ do konania, to znamená, ku dňu 28. 05. 2018, neexistovala
žiadna taká prekážka v postupe (v civilnom konaní), ktorá by mala za následok zastavenie konania v
zmysle ust. § 161 CSP. Žalovaný II/ sa tak stal stranou sporu na strane žalovaných, takto v konaní aj
vystupoval a konal, uplatňoval si všetky práva a dispozície spojené s týmto procesným postavením a
nebolo mu odňaté žiadne (ani dielčie) právo na spravodlivý proces. Interpretácia procesných rozhodnutí
súdov v posudzovanej veci a výklad inštitútov pristúpenia ďalšieho účastníka/strany do konania v zmysle
ust. § 79 CSP, účinkov rozhodnutia o pristúpení ďalšieho účastníka do konania, či účinkov rozhodnutia o
zastavení konania voči niektorému z účastníkov/strán konania, ktoré zaujal žalovaný II/, ako odvolateľ,
sa prieči základným princípom a východiskám tvoriacich podstatu civilného sporového poriadku. Pokiaľ
ide o pasívnu legitimáciu žalovaného odvíjajúcu sa od jeho zodpovednosti ako zamestnávateľa v zmysle
ust. § 420 ods. 2 OZ, ako aj prevádzkovateľa motorového vozidla v zmysle ust. § 427 ods. 1 OZ,
žalobcovia zaujali k týmto otázkam a odvolacím námietkam žalovaného II/ podrobné stanovisko k obsahu
pôvodného odvolania z 21.12.2018, vyjadrenia z 28.12.2018 a v ostatnom vyjadrení zo dňa 25.09.2020,
pričom na obsahu týchto úkonov nemajú dôvod nič zmeniť a v celom rozsahu na ne odkazujú, vrátane
relevantných ustanovení lízingovej zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou UniCredit Leasing Slovakia a
žalovaným II/ ako lízingovým nájomcom. V ostatnom znení sa v zásade pridržiavali tvrdení uvedených
v ich vyjadrení k podanému odvolaniu.

6. Žalovaný II/ v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov v podstate uvádzal skutočnosti zhodné v
podanom odvolaní, ako aj vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov. Pokiaľ žalobcovia v písomnom vyjadrení
uvádzali, že nie je úlohou žalobcov reparovať procesné omeškanie súdu pri doručení uznesenia a ani
nemôžu niesť zodpovednosť za takéto omeškanie, žalovaný to netvrdí, avšak za akékoľvek doručovanie
akéhokoľvek uznesenia nemôže niesť zodpovednosť ani žalovaný II/, a to najmä za situácie, kedy
sú podľa jeho názoru v konaní porušované procesné práva žalovaného II/, tak ako na to žalovaný
poukazoval v doterajšom priebehu konania. Poukázal na to, že v čase kedy žalovaný II/ podával
odvolanie proti v poradí prvého rozsudku vo veci samej (a teda počas plynutia odvolacej lehoty, ktorá
plynula tak žalobcom ako žalovanému II/), nebol výrok rozsudku I/ o zastavení konania proti žalovanému
I/ právoplatný, a teda žalovaný nevedel, či tento výrok nadobudne alebo nenadobudne právoplatnosť
vzhľadom na prípadnú procesnú aktivitu žalobcov alebo žalovaného I/ - čoho následkom bolo, že v
pôvodnom odvolaní (v čase plynutia odvolacej lehoty) ešte žalovaný II/ nemohol uplatniť námietku o
neodstrániteľnej podmienke konania, keďže táto v tom čase ešte neexistovala. Aj z uvedeného dôvodu
sa s ňou odvolací súd nezaoberal (keďže takáto odvolacia námietka nebola uplatnená).

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, keď odvolací súd podľa § 219 ods.
3 CSP a za použitia ust. § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na
úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici v lehote najmenej 5 dní pred
jeho vyhlásením, pričom vo veci nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie v zmysle § 385 ods. 1 CSP



z dôvodu, že nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie postupom v zmysle § 384 ods. 1 a
2 CSP a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem, rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 CSP
zmenil tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku, keďže preskúmaním veci dospel k záveru,
že rozsudok súdu prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenie veci pri viazanosti
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, je potrebné v zmysle § 388 CSP zmeniť.

8. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

9. Odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne
právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy,
ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny predpis, ale ho
nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v súdenej veci síce správne zistil skutkový
stav veci, avšak vyvodil z neho nesprávne právne závery.

10. Odvolací súd uvádza, že pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného vychádzal zo súdom prvej inštancie
zisteného skutkového stavu, pričom neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie,
prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu s poukazom na ust. § 383, §
384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s ust. § 366 CSP. Zároveň neboli splnené ani predpoklady na aplikáciu ust.
§ 382 CSP vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci.

11. Odvolací súd k jednotlivým odvolacím námietkam uvádza:

12. K odvolacej námietke žalovaného v podanom odvolaní, v ktorej namietal, že celé súdne konanie je
zaťažené procesnou vadou, ktorá by mala mať za následok zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku
a zastavenie odvolacieho konania s poukazom na to, že hoci súd prvej inštancie pripustil vstup do
konania na strane žalovaného, ako žalovaného II/ - Slovenská autobusová doprava Zvolen, a. s.,
avšak toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť ku dňu, kedy konanie v dôsledku späťvzatia žaloby
žalobcami voči pôvodnému žalovanému - žalovanému I/ SAD Zvolen, a. s., bolo voči tomuto žalovanému
právoplatne zastavené, majúc za to, že túto procesnú podmienku v prejednávanom prípade nie je možné
odstrániť, odvolací súd uvádza, že s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci nemožno
túto odvolaciu námietku žalovaného považovať za dôvodnú. Odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu
je nepochybne zrejmé, že súd prvej inštancie uznesením č. k. 12C/17/2017 - 93 zo dňa 28. 05. 2018
na návrh žalobcov zo dňa 24. 05. 2018, ktorý sa domáhali pristúpenia ďalšieho subjektu na strane
žalovaného, a to žalovaného II/ Slovenská autobusová doprava Zvolen, a. s., so sídlom Balkán 53,
Zvolen, IČO: 36 054 666 a zároveň týmto podaním navrhli pripustiť zmenu petitu žaloby tak, že žalovaní
I/ a II/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1/ nemajetkovú ujmu vo výške 15.000,- Eur,
žalovaní I/ a II/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 15.000,- Eur. Súd vyššie uvedeným uznesením pripustil, aby do konania vstúpil ďalší subjekt
na strane žalovaného - spoločnosť Slovenská autobusová doprava Zvolen, a. s., so sídlom Balkán 53,
Zvolen, IČO: 36 054 666, ako žalovaný II/. Z obsahu spisu je nepochybné, že po písomnom vypracovaní
uznesenia bolo toto uznesenie doručené právnemu zástupcovi žalobcov dňa 31. 05. 2018 a pôvodne
označenému žalovanému - obchodnej spoločnosti SAD Zvolen, a. s., dňa 24. 05. 2018, v tom čase
súd nedoručoval toto uznesenie žalovanému II/ Slovenskej autobusovej doprave Zvolen, a. s., pričom
sa nepochybne jednalo o nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie. Z obsahu spisu taktiež
nepochybne vyplýva, že proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie (rozsudok č. k. 12C/17/2017 - 242
zo dňa 26. 10. 2018) podal odvolanie žalovaný II/, a to proti výrokom II. a III. rozsudku, ktorými súd uložil
žalovanému II/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur (výrok
II.) a ktorým súd uložil žalovanému II/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 15.000,- Eur (výrok III.), pričom súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie voči žalovanému
I/ (SAD Zvolen, a. s.). Výrokom IV. rozhodol, že žalovanému I/ náhradu trov konania voči žalobcom 1/
a 2/ nepriznáva a výrokom V. priznal žalobcom 1/ a 2/ právo na náhradu trov konania voči žalovanému
II/ vo výške 100 %. Odvolací súd, a to Krajský súd v Banskej Bystrici, uznesením č. k. 14Co/39/2019 -
333 zo dňa 31. 05. 2020 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II., III. a V. a v tomto
rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom už v tomto uznesení
odvolací súd konštatoval, že uznesenie o pripustení vstupu žalovaného II/ do konania nebolo doručené



žalovanému II/, ani jeho právnej zástupkyni, pričom bolo potrebné ho doručiť z dôvodu, že to bolo
potrebné pre vedenie konania a zároveň odvolací súd konštatoval, že konanie, aj samotné odvolaním
napadnuté rozhodnutie trpí vadou, konkrétne nedostatkom procesnej podmienky na strane subjektov
konania, ktorý je síce odstrániteľný, avšak do rozhodnutia vo veci samej k tomuto odstráneniu nesplnenej
procesnej podmienky nedošlo. Odvolací súd s prihliadnutím už aj na vyššie uvedené, k uvádzanej
odvolacej námietke žalovaného II/ uvádza, že rozhodnutie o pristúpení ďalšej strany do konania je
procesným rozhodnutím, ktoré vymedzuje okruh strán sporu, pričom súd prvej inštancie uznesením č. k.
12C/17/2017 - 93 zo dňa 28. 05. 2018 vymedzil okruh strán sporu na strane žalovaných tak, že týmito sú
okrem žalovaného I/ SAD Zvolen, a. s., aj žalovaný II/ Slovenská autobusová doprava Zvolen, a. s. Hoci
je pravdou, že konanie voči žalovanému I/ v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcami bolo právoplatne
zastavené v čase, keď ešte uznesenie o pripustení vstupu žalovaného II/ do konania nenadobudlo
právoplatnosť, a to nepochybne v dôsledku nesprávneho postupu súdu prvej inštancie, pričom žalovaný
II/ sa stal stranou sporu až právoplatnosťou tohto uznesenia, neznamená to, že tým (právoplatnosťou
uznesenia o zastavení konania voči žalovanému I/) došlo k zmene vymedzeného okruhu strán sporu aj
vo vzťahu k žalovanému II/, voči ktorému žalobcovia žalobu nevzali späť; v tejto súvislosti je významné,
že žalobcovia podaním zo dňa 24. 05. 2018 okrem návrhu na pripustenie ďalšieho subjektu do konania
na strane žalovaného navrhli pripustiť zmenu žaloby tak, ako je už uvedené vyššie, pričom súd prvej
inštancie o tomto návrhu rozhodol na pojednávaní dňa 26. 10. 2018 za prítomnosti všetkých strán sporu
vrátane žalovaného II/, ktorý bol v konaní zastúpený právnou zástupkyňou žalovaného II/. Vyhlásením
uznesenia o pripustení zmeny petitu na pojednávaní dňa 26. 10. 2018 (ktoré uznesenie vyhlásením
uznesenia nadobudlo právoplatnosť) došlo k vymedzeniu predmetu žalobného návrhu, pričom zároveň,
ako už odvolací súd vyššie uviedol, rozhodnutím súdu, ktorým súd pripustil vstup žalovaného II/ do
konania na strane žalovaného, bol vymedzený okruh účastníkov sporu na strane žalovaného tak,
že týmto okrem žalovaného I/ je aj žalovaný II/ - Slovenská autobusová doprava Zvolen, a. s. Je
potrebné mať za to, že hoci v čase, kedy rozhodnutie o zastavení konania voči žalovanému I/ nadobudlo
právoplatnosť, nebolo ešte právoplatné uznesenie, ktorým súd pripustil vstup žalovaného II/ do konania,
jedná sa o odstrániteľnú vadu na strane žalovaného II/, keďže je nepochybné, že žaloba smerovala
aj voči žalovanému II/, ktorý sa doručením uznesenia č. k. 12C/17/2017 - 93 zo dňa 28. 05. 2018 stal
stranou sporu na strane žalovaného. Práve z dôvodov, ktoré vo vedenej veci nastali spôsobom tak, ako
ich vyššie špecifikuje odvolací súd, potom nemožno považovať vyššie uvedenú námietku žalovaného za
dôvodnú a nemožno preto v súdenej veci ani aplikovať žalovaným II/ uvádzané rozhodnutie, konkrétne
5Cdo 248/2012, ani rozhodnutie ústavného súdu III.ÚS 101/2016. Rovnako odvolací súd nepovažuje za
dôvodnú ani námietku žalovaného, že súd prvej inštancie mal rozhodnúť o pripustení zmeny žaloby po
tom, čo žalobcovia zobrali žalobu voči žalovanému I/ späť; nepochybne späťvzatím žaloby žalobcami
1/ a 2/ proti žalovanému I/ predmetom konania zostal žalobcami uplatnený nárok proti žalovanému II/,
ktorým sa domáhali každý zo žalobcov zaplatenia z titulu nemajetkovej ujmy čiastky po 15.000,- Eur.

13. Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam žalovaného, týkajúcich sa námietky o nedostatku pasívnej
legitimácie žalovaného s poukazom na to, že pasívne legitimovaným v konaní má byť vodič autobusu,
ktorý v čase dopravnej nehody viedol toto motorové vozidlo, resp. leasingová spoločnosť, ktorá v
rozhodnom čase s prihliadnutím na uzavretú leasingovú zmluvu medzi spoločnosťou UniCredit Leasing
Slovakia, a. s. a žalovaným II/ bola vlastníkom motorového vozidla, namietajúc, že súd prvej inštancie
sa pasívnou legitimáciou - vlastník motorového vozidla nevysporiadal, odvolací súd uvádza, že ani
tieto odvolacie námietky žalovaného nemožno považovať za dôvodné, pričom zároveň zdôrazňuje,
že rovnaké odvolacie námietky žalovaný uviedol aj v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie č.
k. 12C/17/2017 - 242 zo dňa 26. 10. 2018 (prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci), pričom
odvolací súd sa aj s týmito námietkami už vysporiadal v uznesení č. k. 14Co/39/2019 - 331 zo dňa
31. 03. 2020, konkrétne v bodoch 33., 34., 35., 37. odôvodnenia rozhodnutia; tejto argumentácii sa
odvolací súd aj naďalej pridržiava a z dôvodu, aby duplicitne neuvádzal rovnaké skutočnosti, odvolací
súd k argumentácii žalovaného, že by subjektom zodpovedným za neoprávnený zásah do osobnostných
práv bol vodič autobusu a od tohto odvodzuje žalovaný II/, že nie je vo veci pasívne legitimovaným,
odvolací súd uvádza, že táto argumentácia žalovaného II/ neobstojí, keďže v konaní bolo preukázané,
že vodič autobusu bol zamestnancom žalovaného II/, a pokiaľ bezprostredným pôvodcom zásahu do
osobnostných práv je fyzická osoba určená na výkon činnosti právnickou osobou (tak ako v súdnej
veci), analógiou v zmysle § 853 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) pri aplikácii ust. § 420 a
nasl. OZ platí, že škoda je spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich
činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Je nepochybné, že vodič autobusu vykonával činnosť
pre žalovaného - vykonávanie prepravy osôb, pri ktorej činnosti došlo k zásahu do osobnostných práv,



teda je zrejmé, že žalovaný II/ je v konaní pasívne legitimovaným subjektom na strane žalovaného.
Pasívna subjektivita žalovaného II/ vyplýva aj z ust. § 427, keďže zásah do osobnostných práv bol
spôsobený prevádzkou dopravy, resp. prevádzkou dopravného prostriedku. Rovnako, pokiaľ žalovaný II/
namieta nedostatok vecnej pasívnej legitimácie, tvrdiac, že vozidlo v čase dopravnej nehody, kedy došlo
k usmrteniu matky žalobcov bolo vo vlastníctve leasingovej spoločnosti a žalovaný II/ bol len leasingovým
nájomcom, táto námietka neobstojí s poukazom na to, že v súdenej veci je predmetom konania nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej prevádzkou dopravného prostriedku, pričom pre účely ust.
§ 427 OZ je subjektom, ktorý má právnu a faktickú možnosť trvale disponovať daným dopravným
prostriedkom práve žalovaný II., čo v konaní na základe vykonaného dokazovania nepochybne bolo
zistené. V tomto smere odvolací súd opakovane poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo 12/2018 zo dňa 11. 12. 2019. Odvolací súd teda záver súdu prvej inštancie, že
prevádzkovateľom v zmysle § 427 OZ v danej veci je žalovaný II., ako prevádzkovateľ dopravy,
ktorý je dopravnou organizáciou s hlavnou hospodárskou činnosťou, okrem iného aj pravidelnou a
nepravidelnou autobusovou dopravou vnútroštátnou, medzinárodnou, mestskou, zodpovedá za škodu
spôsobenú osobitnou povahou prevádzky dopravy, teda je vo veci pasívne legitimovanou stranou na
strane žalovaného, pričom pasívna legitimácia nesvedčí leasingovej spoločnosti UniCredit Leasing
Slovakia, a. s. práve z dôvodu, že vo veci bolo namieste aplikovať ust. § 427 OZ. Odvolací súd
teda odvolacie námietky vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovaného považuje za nedôvodné, pričom
opakovane zdôrazňuje, že s týmito námietkami sa odvolací súd vysporiadal už v uznesení sp. zn.
14Co/39/2019.

14. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že súd pri právnom posúdení veci vzal do úvahy len a výlučne
len intenzitu vzťahu medzi žalobcami a ich nebohou matkou, pričom nedostatočne prihliadal, resp.
neprihliadal vôbec na ostatné okolnosti prípadu, a to na strane poškodených, najmä na vek zomrelej,
vek pozostalých, otázku hmotnej závislosti pozostalých a na strane osoby zodpovednej ako pôvodcu
zásahu najmä na postoj osoby zodpovednej k udalosti, na mieru zavinenia, skutkové okolnosti vzniku
škodovej udalosti poukazujúc na skutočnosť, že k protiprávnemu konania zo strany zamestnanca
žalovaného II. N. nedošlo úmyselne, ale z nedbanlivosti, jednalo sa u neho o chvíľkovú nepozornosť
či nedostatočné zistenie stavu na vozovke pred tým, ako začal odbočovať, neporušil žiadne predpisy
týkajúce sa obmedzenia najvyššej rýchlosti, nebol pod vplyvom alkoholu, sám pri dopravnej nehode
utrpel ťažké zranenia, po udalosti navštívil všetkých pozostalých, ktorým sa ospravedlnil a opätovne
sa ospravedlnil aj v konaní pred súdom, ako to vyplýva z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 3To/117/2017, pán J. pred súdom svoju vinu uznal, žalovaný II. zaslal
žalobcom sústrastný list, v ktorom vyjadril hlbokú ľútosť a ospravedlnenie, rovnako tak učinil aj v rámci
pojednávania, s ktorými skutočnosťami sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal. K tejto
odvolacej námietke žalovaného odvolací súd uvádza, že je nutné ju považovať za čiastočne dôvodnú.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nepochybne vyplýva zistený skutkový stav, pričom súd
prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil a aj konštatoval existenciu silných sociálnych,
morálnych a citových vzťahov vytvorených v rámci súkromného a rodinného života nebohej matky a
žalobcov. Zároveň konštatoval, že žalobcovia mali usporiadaný a blízky vzťah s nebohou. Z odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že mal za preukázané, že nebohá matka žalobcov bola
činorodou a pracovitou osobou, pričom aj z výpovedí samotných žalobcov vyplýva, že táto im bola
nápomocná predovšetkým zabezpečovaním produktov, ktoré sama dopestovala. Súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že vodič autobusu síce išiel nízkou rýchlosťou a
nebol pod vplyvom alkoholických nápojov, nevedel však odôvodniť, prečo došlo k dopravnej nehode;
súd mal za to, že ľútosť zo dňa 10. 02. 2017 na č. l. 137 spisu poslal žalobcom iba formálne, ďalej,
že má za to, že vek matky 88 rokov nehral žiadnu rolu v tom, že bola obetavá, pracovitá žena, ktorá
sa starala o rodinu, vedela vybaviť všetko aj čo sa týka iných záležitostí. Mal za preukázané, že vzťah
žalobcu 1/ s nebohou matkou bol veľmi blízky, vzťah žalobcu 2/ (v odôvodnení nesprávne uvedený
žalobca 1/) vyhodnotil ako nadštandardný s poukazom na to, že v čase tragickej udalosti tento býval v
dome zosnulej matky, pričom zároveň súd prvej inštancie poukázal na to, že pri rozhodovaní prihliadal na
všetky predpoklady zodpovednosti, zohľadnil aj prípadnú mieru zavinenia poškodenej, pričom žalobcami
požadovanú nemajetkovú ujmu vo výške 15.000,- Eur v prospech žalobcu 1/ a 15.000,- Eur v prospech
žalobcu 2/ považoval za primeranú. Hoci súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol zistený
skutkový stav, podľa názoru odvolacieho súdu práve s prihliadnutím na zistený skutkový stav, ktorým
je odvolací súd viazaný, súd prvej inštancie nevykonal správne právne posúdenie uplatneného nároku
čo sa týka výšky uplatneného nároku.



15. Odvolací súd uvádza, že základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v
dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako
i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej,
ako i u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej
úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy, preto
súd musí vždy okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo,
prihliadať aj k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú
ujmu, ale aj k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie sa.
Primeranosť je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie,
pričom je potrebné pri zachovaní proporcionality prihliadať na to, aby výška peňažnej satisfakcie nebola
prostriedkom bezdôvodného obohatenia sa. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností
prípadu, pričom výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy
o spravodlivosti. Pri stanovení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy súd musí prihliadať: a) na
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, a to k naplneniu požiadavky
účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, b) na požiadavku nezneužívania
tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Pre rozhodovanie je však vždy dôležité
zváženie individuálnych okolností každého prípadu, pričom judikatúra súdov v tejto oblasti ochrany
osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy,
resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy preto súdy musia starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. V
prejednávanej veci odvolací súd zobral do úvahy skutočnosti vyplývajúce zo spisu, keď bolo zistené, že
žalobou uplatňovaný nárok predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcom 1/ a 2/ stratou
ich matky, ktorá zomrela v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 30. 05. 2016 v dôsledku zavineného
konania zamestnanca žalovaného II. pri dopravnej nehode autobusu, ktorý viedol N. J. (zamestnanec
žalovaného II.). Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie bolo zistené, že v čase dopravnej
nehody matka žalobcov mala 88 rokov, pričom zároveň bolo preukázané, že vo svojom veku bola
činorodou osobou, ktorá pestovala zeleninu, ktorou zásobovala aj žalobcov. Z konania nepochybne
vyplynulo, že žalobca 1/ bol ženatý, spolu so svojou rodinou býval v I., matku navštevoval, žalobca 2/
po tom, čo ukončil partnerský vzťah, sa nasťahoval do domu svojej matky, pričom v čase pred nehodou
pracoval dlhšie obdobie v Českej republike v 3-týždňových turnusoch, po ktorých sa vracal do domu
matky. Z vykonaného dokazovania aj odvolací súd konštatuje dobré rodinné vzťahy v rámci rodiny
žalobcov a matky, prípadne aj širšej rodiny. Je nepochybné, že v dôsledku dopravnej nehody došlo k
životnému obratu aj v životoch žalobcov, keď v dôsledku dopravnej nehody umrela ich matka, pričom sa
jednalo o osobu žalobcom blízku s prihliadnutím na zistené blízke vzťahy medzi nebohou matkou a jej
plnoletými synmi. Zároveň odvolací súd tiež konštatuje, že sa jedná o stratu nenahraditeľnú. Odvolací
súd však zároveň uvádza, že pri posúdení žalobcami uplatneného nároku je potrebné prihliadať nielen
na intenzitu vzťahu medzi žalobcami a ich nebohou matkou, ale aj na ostatné okolnosti, ktorými sú aj
vek nebohej matky žalobcov, ktorá v čase dopravnej nehody mala 88 rokov, pričom zároveň je potrebné
prihliadať aj na skutočnosť, že žalobcovia sú plnoletí, neboli právne žiadnym spôsobom odkázaní na
výživu a starostlivosť od svojej nebohej matky. Konanie zamestnanca žalovaného - vodiča autobusu
bolo nedbanlivostné, ktoré konanie zamestnanec žalovaného oľutoval a pozostalým prípadne aj ďalším
poškodeným sa ospravedlnil, pričom pokiaľ súd prvej inštancie vo vzťahu k tomuto konaniu dospel k
názoru, že toto nemožno považovať za úprimné, neuviedol žiadne skutkové okolnosti a zistený skutkový
stav, na základe ktorého takýto záver súd prvej inštancie vykonal a z ktorých zistených okolností by
takýto záver vyplýval. Bolo nepochybne preukázané, že jednak vodič žalovaného II. svoj čin oľutoval
a ospravedlnil sa, pričom aj žalovaný II. sa písomne ospravedlnil žalobcom 1/, 2/, ktoré písomné
ospravedlnenie im bolo aj doručené. Tiež však je nepochybné, že s prihliadnutím na utrpenú stratu
smrťou matky, nie je dostatočným zadosťučinením len ospravedlnenie vodiča, ktorý spôsobil dopravnú
nehodu, resp. písomné ospravedlnenie zodpovedného subjektu, t. j. žalovaného II., preto nepochybne
žalobcom vznikol nárok aj na náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd, berúc do úvahy všetky vyššie
uvedené hľadiská a zistený skutkový stav súdom prvej inštancie, dospel k názoru, že je dôvodné,
primerané a opodstatnené priznať každému zo žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy po 7.000,- Eur
s prihliadnutím k tomu, že v dôsledku dopravnej nehody došlo k úmrtiu ich matky. Pri rozhodovaní o
výške primeranej náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd vzal do úvahy aj rozhodovaciu prax súdov
v obdobných prípadoch (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo 131/2018, 3Cdo 1174/2019, 2Cdo
234/2018, 2Cdo 235/2018 - v ktorých súdy rozhodovali o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v prípade
smrti rodiča plnoletých detí). Odvolací súd už len vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, na
ktoré poukazovali žalobcovia v písomnom vyjadrení, sp. zn. 1Cdo 117/2017 uvádza, že oboznámením



sa s týmto rozsudkom vôbec nie je možné dospieť k názoru, že by v súdenej veci sa jednalo o obdobný
skutkový stav ako je predmet tohto súdneho konania, preto odvolací súd pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy nemohol vziať do úvahy ako rozhodné práve toto rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR. Keďže súd prvej inštancie pri právnom posúdení uplatneného nároku vykonal nesprávne právne
posúdenie všetkých do úvahy pripadajúcich okolností, na ktoré je potrebné prihliadať pri rozhodovaní o
tomto nároku, odvolací súd postupom v zmysle § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak,
ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, pričom zároveň dospel k názoru, že žalovaný je v konaní
vecne pasívne legitimovaný tak, ako to už uviedol odvolací súd vyššie. K posúdeniu pasívnej legitimácie
žalovaného zároveň odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo
228/2012, v ktorom rozhodnutí najvyšší súd uviedol: „Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných
práv fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou
osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený
priamo právnickou osobou. Pre posúdenie, že išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho,
časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti“, pričom v súdenej veci z vykonaného dokazovania
nepochybne vyplýva existencia miestneho, časového a aj vecného vzťahu k plneniu danej činnosti. Pri
rozhodovaní odvolací súd prihliadol aj na pomery na strane žalovaného, ktorým je obchodná spoločnosť,
pričom výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v žiadnom prípade nemôže byť pre túto obchodnú
spoločnosť neprimeraná a nepôsobí likvidačne, berúc do úvahy aj tú skutočnosť, že žalovaný II. je
obchodnou spoločnosťou, ktorá v podnikateľskom prostredí funguje dlhoročne.

16. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, o trovách konania rozhodoval odvolací
súd pri aplikácii ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP a hoci žalobcovia neboli v konaní v plnom rozsahu úspešní,
čo sa týka priznania výšky nemajetkovej ujmy, berúc do úvahy skutočnosť, že čo do právneho základu
uplatneného nároku úspešní boli, odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ust. § 255
ods. 1 CSP a dospel k názoru, že každý zo žalobcov má nárok na náhradu trov konania pred súdom
prvej inštancie a odvolacieho konania v plnom rozsahu, keďže rozhodnutie o výške nároku záviselo od
úvahy súdu, a preto čiastočný neúspech žalobcov odvolací súd nezohľadnil čo do výroku o náhrade
trov prvoinštančného a odvolacieho konania, pokiaľ sa týka jeho pomeru. Odvolací súd však uvádza, že
žalobcovia majú nárok na náhradu trov konania výlučne z prisúdenej sumy, t. j. zo sumy 7.000,- Eur, s
poukazom na to, že títo boli úspešní čo do právneho základu a zároveň boli úspešní do výšky priznaného
nároku v čiastke 7.000,- Eur.

17. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo



c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).