PRIMACHOV, s.r.o.v likvidácii


Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 11Cb/230/2007
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2207211428
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marie Mészárosová
ECLI: ECLI:SK:OSDS:2016:2207211428.33

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda v konaní pred sudkyňou JUDr. Mariou Mészárosovou v právnej veci
žalobcu: PRIMACHOV s.r.o., Horná 41, Banská Bystrica, IČO: 36 055 115, zastúpený AK Kašuba spol.
s.r.o., Horná 41, Banská Bystrica proti žalovanému: JK Gabčíkovo s.r.o., Patašská 586, Gabčíkovo, IČO:
35 844 761, zastúpený advokátom JUDr. Ernestom Csongom, Jesenského 5026/13A, Dunajská Streda,
o zaplatenie 597.490,54 eur (18.000.000,- Sk) s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

O trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 06.08.2007 domáha súdnou cestou voči žalovanému zaplatenia 18.000
000 Sk s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že účastníci konania uzavreli dňa 26.03.2003
kúpnu zmluvu podľa § 595 Občianskeho zákonníka, na jej základe žalobca predal žalovanému všetky
neisté budúce úžitky (úrodu) riadne vyťažené z pozemkov uvedených v prílohe č. 1 Zmluvy v čase od
26.03.2003 do 30.09.2003. Pozemky mal žalobca v nájme od Slovenského pozemkového fondu (ďalej
SPF). K vyťaženiu úžitkov, t. j k zberu úrody (išlo o plodinu kukurice) došlo v čase od 03.10.2003 do
24.10.2003. Z tohto dôvodu sa vlastníkom úrody stal žalobca. Po vysušení bola kukurica uskladnená v
skladoch v tom čase vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný v decembri 2003 kukuricu v množstve 4.000 ton
predal, získanú kúpnu cenu si ponechal. Žalobcovi tak vznikla škoda vo výške 18.000 000 Sk. Prebehlo
trestné konanie so záverom, že sa nejedná o trestný čin, jedná sa o obchodno-právny spor, trestné
stíhanie bolo dňa 28.04.2006 zastavené. Dňa 03.05.2007 vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie
náhrady škody vo výške 18.000 000 Sk v lehote 7 dní, žalovaný nezaplatil nič, dňom 12.05.2007 sa
dostal do omeškania so splnením peňažného záväzku. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa
29.07.2008 škodu vo výške 18.000 000 Sk špecifikoval ako majetkovú ujmu, teda odcudzením kukurice
došlo k zníženiu majetku žalobcu.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 02.11.2007 uviedol, že nárok žalobcu je bezpredmetný, v ďalšom
sa zaoberal aplikáciou ust. § 101 ods. 3 O. s. p. Dňa 14.11.2007 predložil žalovaný súdu „Procesnú
obranu“, v ktorej uplatnil na započítanie vynaložené náklady súvisiace zo zberom a skladovaním úrody
kukurice v roku 2003 v celkovej sume 2.874 001 Sk s tým, že celkové náklady spojené s pestovaním
kukurice výrazne prekračujú uplatnených 18.000.000 Sk. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní
dňa 29.07.2008 namietol aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, kedy obe zmluvy uzavreté účastníkmi
konania kúpna zmluva aj zmluva o zabezpečení poľnohospodárskeho využitia pozemkov - boli časovo
limitované do 30.09.2003 z dôvodu, že do tohto času (od 01.10.2002 do 30.09.2003) mal žalobca so SPF
uzatvorenú zmluvu o nájme (i) dotknutých poľnohospodárskych pozemkov. Odo dňa 01.10.2003 uzavrel
SPF novú nájomnú zmluvu so žalovaným. V čase zberu úrody kukurice tak podľa neho bol nájomcom aj



dotknutých pozemkov už žalovaný. Žalobca tak právny titul uplatnený žalobou nepreukázal. Následne
podaním zo dňa 17.05.2010 opätovne právny zástupca žalovaného súdu predložil špecifikáciu a sumár
vynaložených nákladov na započítanie, kedy ich spresnil tak, že vyfakturované poľnohospodárske úkony
spoločnosti Dan-Slovakia Agrar a. s. boli 506.108,39 eur, vyfakturovaná suma za odber zemného plynu
bola 28.496,49 eur, vyfakturované sumy za dodávku elektrickej energie boli 7.165,67 eur, vyfakturovaná
suma za zber kukurice bola 36.327,42 eur, vyfakturovaná suma za zvoz kukurice bola 6.201,82 eur,
vyfakturované sumy za ostatné výdavky boli 1.596,26 eur, spolu 585.896,05 eur. Právny zástupca
uviedol, že v prípade, ak by súd dospel k záveru, že žalobcove tvrdenia o jeho právach k úrode kukurice
sú relevantné (čo žalovaný striktne odmieta) bolo by zrejmé, že uvedené náklady súvisiace so zberom
a skladovaním úrody boli vynaložené žalovaným za žalobcu, čo by znamenalo žalobcovo bezdôvodné
obohatenie sa na úkor žalovaného podľa § 454 Občianskeho zákonníka, a teda aj záväzok žalobcu toto
bezdôvodné obohatenie žalovanému vydať.

Rozsudok č.k. 11Cb/230/2007-390 zo dňa 17.01.2012, ktorým súd žalobu zamietol, napadol žalobca
odvolaním.

Odvolací súd uznesením č.k. 21Cob/226/2012-455 zo dňa 31.01.2013 odvolaním napadnutý rozsudok
zrušil a vec súdu vrátil na ďalšie konanie nasledovne:

Súd prvého stupňa s poukazom na to, že nárok žalobcu uplatnený žalobou nemá oporu v zákone,
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu
597.490,54 eur (18.000.000,- Sk) ako nároku na náhradu majetkovej ujmy ktorá mu vznikla tým, že
žalovaný odpredal úrodu kukurice, ktorá bola vo vlastníctve žalobcu a kúpnu cenu si ponechal.

Žalobca nárok odôvodňoval kúpnou zmluvou, ktorú uzatvoril ako predávajúci so žalovaným ako
kupujúcim dňa 26.3.2003 a ktorou odpredal žalovanému všetky neisté budúce úžitky (úrodu) na
pozemkoch, uvedených v prílohe č. 1 kúpnej zmluvy, vyťažené od 26.3.2003 do 30.9.2003. Žalovaný na
týchto pozemkoch zasial kukuricu, ktorú ale do termínu uvedeného v zmluve nepozberal, zobral ju až
v dňoch od 3.10.2003 do 24.10.2003, napriek tomu, že v tom čase už nebol vlastníkom tejto kukurice,
pretože podľa zmluvy kúpou nadobudol iba úrodu, ktorú vyťaží do 30.9.2003. Žalovaný ale kukurica
pozberal a bez vedomia vlastníka, ktorým bol už žalobca ju odviezol v celkovom množstve 4000t, predal
tretej osobe a získanú kúpnu cenu si ponechal, čím spôsobil žalobcovi škodu vo výške žalovanej istiny.

Žalovaný s návrhom nesúhlasil, označil ho za nedôvodný a poukazoval na to, že náklady spojené
s pestovaním kukurice výrazne prekračujú čiastku 18.000.000,- Sk a vzniesol i námietku nedostatku
aktívnej legitimácie na strane žalobcu s poukazom na to, že predmetné pozemky, na ktorých bola
kukurica zasiata mal žalobca v nájme od Slovenského pozemkového fondu, ale od 1.10.2003 mal už
tieto pozemky prenajaté žalovaný, takže v čase zberu kukurice bol už nájomcom pozemkov, na ktorých
bola kukurica zasiata žalovaný a tak žalobca nemal právny titul, na základe ktorého sa žalovaného
plnenia domáha.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu účastníkmi konania označených dôkazov, vypočul
navrhnutých svedkov, oboznámil sa s predloženými listinnými dôkazmi najmä Kúpnou zmluvou, ktorú
uzatvorili účastníci dňa 26.3.2003, Zmluvou o zabezpečení poľnohospodárskeho využitia pozemkov zo
dňa 26.3.2003 ako aj Nájomnou zmluvou č. L. -XXXX-XX zo dňa 11.10.2002 v znení Dodatku č. 1 zo
dňa 26.3.2003, na základe ktorej bol nájomcom pozemkov žalobca a Nájomnou zmluvou č. L.-XXXX-
XX zo dňa 14.11.2003, kedy sa nájomcom stal žalovaný.

Vzhľadom na to, že obaja účastníci konania sú podnikateľské subjekty, prvostupňový súd pri
posudzovaní prejavu ich vôle a správania sa po dni 30.9.2003, keďže zmluvy boli uzatvorené len do
tohto dátumu, vychádzal z ust. § 266 ods. 1,3 Obchodného zákonníka, k čomu uviedol, že výklad
vôle založil na komplexnom pohľade a okolnosti prípadu a preto vzal do úvahy nielen zber kukurice,
ale aj jej uskladnenie, sušenie a stráženie, o ktorých činnostiach žalobca vedel, čo potvrdzuje, že
sa nejednalo o svojvoľné konanie žalovaného a ak žalobca s takýmto konaním nesúhlasil, mohol v
ňom žalovanému zabrániť tým, že by znemožnil žalovanému vstup na pozemky, prípadne neusušiť a
neuskladniť predmetnú kukuricu, za ktoré úkony pritom prijal od žalovaného platbu. Predmetné zistenia
a správanie sa účastníkov súd pri rozhodovaní vzal do úvahy, z nich vychádzal a poukázal i na ust. § 575



ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého zrejme posudzoval možnosť plnenia vyplývajúceho z kúpnej zmluvy,
ktorú účastníci uzatvorili podľa právnej úpravy uvedenej v ust. § 595 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Súd v súvislosti s náhradou škody, ktorej sa žalobca domáhal uviedol, že Obchodný zákonník rozlišuje
právne dôvody zániku záväzku a dôvody vzniku nároku na náhradu škody, pričom v prípade, ak sa
plnenie stane nemožným, nevylučuje sa povinnosť dlžníka škodu nahradiť. Právna úprava, ktorá založila
záväzok medzi účastníkmi vyplýva z ust. § 575 a nasl. Občianskeho zákonníka, modifikácia ktorej je
uvedená v ust. § 352 - § 354 Obchodného zákonníka.

Prvostupňový súd na základe zisteného skutkového stavu ustálil, že ide o hospodársku alebo časovú
nemožnosť plnenia, ktorá vyplýva z ust. § 575 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože možné plnenie
nastalo až po dni 30.9.2003, záväzok z kúpnej zmluvy tak zanikol plnením a žalovanému z toho dôvodu
patria všetky vyťažené úžitky (úroda) a žalovaný tak svojim konaním žiadnu škodu, či majetkovú ujmu
odpredaním kukurice žalobcovi nespôsobil, ani nedošlo k zníženiu jeho majetku, pretože predmetná
úroda kukurice žalobcovi nepatrila.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie, v ktorom namietal
nesprávnosť rozhodnutia prvostupňového súdu a žiadal, aby odvolací súd uvedený rozsudok zrušil a
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

V dôvodoch odvolania žalobca namietal, že prvostupňový súd vo veci rozhodol nezákonne a nesprávne,
preto je potrebné takéto rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 O.s.p. zrušiť. Odvolateľ odvolanie doručené
súdu v odvolacej lehote ešte doplnil podaním zo dňa 15.11.2012 a poukázal na právny názor vyslovený
prvostupňovým súdom z ktorého vyplýva, že nárok uplatnený žalobcom považoval súd prvého stupňa
spočiatku za dôvodný, keď mienil voči nemu započítať pohľadávku žalovaného na náhradu nákladov,
vzniknutých v súvislosti so zberom a spracovaním kukurice do 1.10.2003, keď prvostupňový súd na
pojednávaní konanom dňa 30.4.2010 pri postupe podľa ust. § 118 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v súvislosti
so vznesenou kompenzačnou námietkou mieni aplikovať ust. § 358 a § 388 ods. 2 písm. b) Obchodného
zákonníka, čo znamená započítať pohľadávku žalovaného voči pohľadávke žalobcu po zániku zmlúv.

S takýto procesným postup sa stotožnil i žalobca, považoval ho za správny, iba voči špecifikácii
niektorých nákladov, ktoré si uplatňoval žalovaný vzniesol námietky. Žalovaný voči žalovanému nároku
vzniesol započítaciu námietku, ktorú v priebehu konania pred prvostupňovým súdom špecifikoval, jeho
podanie však vykazovalo známky zmätočnosti a nepresnosti, na čo žalobca upozornil konajúci súd a
hoci na ďalších dvoch pojednávaniach konaných v dňoch 22.11.2011 a 17.1.2012 nedošlo k vykonaniu
žiadnych dôkazov, na základe ktorých by mohol prvostupňovým súdom súd vec správne posúdiť a
rozhodnúť, na pojednávaní dňa 30.4.2010 žalobu prekvapivo zamietol.

Takýto spôsob konania a rozhodnutia označil odvolateľ za neprijateľný spôsob rozhodnutia, pretože
z postupu a vyjadrenia súdu prvého stupňa ktorý uviedol, že mieni pohľadávky žalovaného voči
pohľadávke žalobcu započítavať žalobca predpokladal, že výsledkom takéhoto právneho názoru bude
i rozhodnutie vo veci samej. Napriek tomu súdu bez ďalšieho návrh zamietol. Po oboznámení sa
s odôvodnením rozhodnutia odvolateľ tvrdil, že takéto rozhodnutie nie je po skutkovej ani právnej
stránke dostatočne odôvodnené, hoci rozsudok má 31 strán, väčšina je iba popísaním priebehu konania
a doslovným prepisovaním vyjadrení účastníkov konania z ich písomných podaní a zo zápisníc z
pojednávaní, pričom skutkové a právne závery, na ktorých založil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie
sú nesprávne, zmätočné, vzájomne si odporujúce a možno ich označiť až za nezrozumiteľné. Súd
prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na skutkových záveroch odborného charakteru, k čomu ale
nevykonal žiadne dokazovanie, či už posudkom znalca alebo jeho výsluchom, jednotlivé skutkové a
právne závery si navzájom protirečia. Súd nezobral do úvahy, že účastníci uzatvorili zmluvu podľa ust. §
595 Obč. zák., jedná o tzv. kúpu nádeje, preto nie je možné súčasne aplikovať právnu úpravu uvedenú
v ust. § 575 ods. 2 Obč. zák., na ktorú tiež súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia poukázal.

Na základe odôvodnenia vykonaného súdom prvého stupňa tak nie je jasné a zrozumiteľné, ktoré plnenie
sa stalo nemožným a ktoré bolo možným a teda aká povinnosť vlastne zanikla resp. nezanikla. Zo strany
súdu prvého stupňa išlo o aplikáciu nesprávnej právnej normy, pričom pri aplikácii ust. § 595 Obč. zák.,
ktorú právnu normu mal súd prvého stupňa pri posúdení žalobou uplatneného nároku použiť, by dospel
k úplne opačnému záveru, než aký vyplýva z výroku rozhodnutia.



Pri správnom aplikovaní predmetného právneho ustanovenia by súd musel dospieť k názoru, že
vlastníkom kukurice vyťaženej na pozemkoch v čase od 3.10.2003 do 24.10.2003 sa stal žalobca a nie
žalovaný, pretože očakávania žalovaného boli zmluvou práve limitované na obdobie v termínoch od
26.3.2003 do 30.9.2003 a ktorého očakávania sa v takto stanovenej lehote nenaplnili. Je nesporné,
že zmluva, ktorú účastníci uzatvorili spĺňala vyžadované náležitosti, bola uzatvorená podľa § 595 Obč.
zák., a na jej základe si žalovaný kúpil od žalobcu všetky neisté budúce úžitky (úrodu) na všetkých
pozemkoch, ktoré sú uvedené v Prílohe č. 1 ku Kúpnej zmluve.

K vyťaženiu úžitkov preukázateľne ale došlo až po uplynutí lehoty, ktorá z kúpnej zmluvy vyplývala,
preto žalovaný nebol oprávnený odviesť kukuricu zo skladov, ktoré patrili žalobcovi v množstve cca
4.000 ton , z ktorej 3.842 ton odpredal tretej osobe za cenu 709.156,21 eur a ktorú si celú ponechal
ako kúpnu cenu za odpredanú kukuricu. Konaním bolo preukázané, že vôľa žalobcu a žalovaného
vyplývajúca z uzatvorených zmlúv zodpovedala ich prejavom a žalovaný uzatvorením zmlúv zabezpečil
pre žalobcu poľnohospodárske využitie pozemkov na pestovanie poľnohospodárskych plodín na ornej
pôde a zakúpil si tak od žalobcu všetky neisté budúce úžitky (úrodu) na týchto pozemkoch, ale s
podmienkou, že budú pozberané - vyťažené do 30.9.2003.

Dokazovanie preukázalo, že očakávania (nádej) žalovaného sa do uplynutia času, ktorý vyplýval zo
zmluvy nenaplnili, takže sa po uplynutí v zmluve uvedeného termínu nemohol už stať vlastníkom
kukurice a nebolo dôvodné, aby ju po uplynutí tohto zmluvne stanoveného dňa a to od 3.10.2003 do
24.10.2003 pozberal. Žalovaný svojim konaním porušil a nerešpektoval zmluvný vzťah, ku ktorému sa
práve predmetnou kúpnou zmluvou zaviazal.

K obrane žalovaného, ktorý si uplatnil na započítanie náklady vynaložené v súvislosti so zberom a
spracovaním kukurice vo výške 79.787,66 eur odvolateľ uviedol, že tieto nie sú preukázané čo do
opodstatnenosti výšky, nie sú ani dostatočne špecifikované, pričom žalobca za dôvodné považuje
náklady vo výške 69.360,09 eur, ktoré priamo súvisia so zberom a spracovaním kukurice od 1.10.2003 a
ktoré považuje za spôsobilé na započítanie prípadne až do výšky 79.787,66 eur, ktorú vyčíslil žalovaný.
Náklady, ktoré vznikli žalovanému do 30.9.2003 však odvolateľ nepovažuje za dôvodné a v tejto
súvislosti je ešte potrebné doplniť dokazovanie za účelom preukázania skutočne vynaložených nákladov
žalovaným s možnosťou ich prípadného započítania voči nároku uplatneného žalobcom.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť a
odvolanie doručené súdu prvého stupňa v rámci lehoty na podanie odvolania dňa 28.3.2012 považuje
iba za účelové, keď odvolateľ v ňom neuviedol konkrétne vymedzenie, v čom vidí nesprávnosť
rozhodnutia prvostupňového súdu.

Odvolací súd uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že predmetom žaloby je uloženie povinnosti
žalovanému zaplatiť čiastku 18.000.000,- Sk (597.490,54 eur) so 14,75 % úrokom z omeškania od
12.5.2007 do zaplatenia, ktorého sa žalobca domáhal titulom nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla
ako majetková ujma v súvislosti s tým, že žalovaný odpredal kukuricu, ktorá mu nepatrila, ale bola vo
vlastníctve žalobcu, čím došlo k zníženiu majetku žalobcu, keď si žalovaný kúpnu cenu, za ktorú uvedenú
kukuricu odpredal ponechal.

Odvolací súd po preskúmaní odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu prisvedčil odvolateľovi a
konštatoval, že napriek rozsahom obšírnemu rozhodnutiu súd prvého stupňa nedostatočne dbal na to,
aby jeho rozhodnutie bolo riadne odôvodnené a presvedčivé, ktorá povinnosť vyplýva z právnej úpravy
uvedenej v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v ktorej je uvedené, čo má byť obsiahnuté v odôvodnení rozsudku.

Odvolací súd dal do pozornosti prvostupňovému súdu, že obsahom odôvodnenia rozsudku okrem jeho
výchovnej funkcie, ktorá sa v súdnom rozhodnutí musí prejaviť vyžaduje sa od neho i presvedčivosť a
logické vyhodnotenie z konania vzídených skutočností. Predovšetkým sa od odôvodnenia rozhodnutia
vyžaduje, aby súd jasne, stručne a výstižne bez potreby „doslovnej citácie“ účastníkmi konania
uvádzaných skutočností zhrnul, čo je predmetom konania, stručne označil dôvody, o ktoré žalovaný
nárok opiera, výstižne a jasne formuloval zhrnutie procesnej obrany žalovaného v konaní a pri
ujasnení skutkového stavu, ktorý v rámci súdneho konania zistil, vec správne právne posúdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia musí vychádzať i dôkazná situácia, ktorou sa súd riadil, a ktorú pri vyhodnotení



dôkazov právne posúdil. Odôvodnenie by predovšetkým malo vyznieť logicky a konzistentne, kedy súd
presvedčivo vyargumentuje dôkazmi zistený skutkový stav, na ktorý aplikuje príslušnú právnu normu.

Súd prvého stupňa sa však vyššie uvedenými procesnými postupmi neriadil, keď bez uvedenia
akýchkoľvek dôvodov, ktoré súd prvého stupňa k takémuto postupu viedli, doslovne opisoval resp.
kopíroval písomné vyjadrenia a výpovede jednotlivých účastníkov, ktoré dokonca vyznačoval ako citácie.
Odôvodnenie rozhodnutia takýmto spôsobom stráca konzistentnosť, logickosť a vzájomnú súvislosť,
je zaťažené mnohými, pre rozhodnutie nepodstatnými skutočnosťami, ktoré pritom prvostupňový súd
ani žiadnym spôsobom nevyhodnotil, ani sa k nim nevyjadril. Odvolací súd preto dáva do pozornosti
prvostupňovému súdu, že nie je potrebné kopírovanie výpovedí a písomných vyjadrení účastníkov do
odôvodnenia rozhodnutia, pretože sú už súčasťou spisu, s ktorým sa v rámci preskúmavacej činnosti
odvolací súd musí oboznámiť. Pre odôvodnenie rozhodnutia je významné, aby súd prvého stupňa
uviedol podstatu skutkového základu sporu pri akceptovaní zásady jeho stručnosti, výstižnosti a
zrozumiteľnosti, čo v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia ale výrazne absentuje. Odvolací
súd nepovažuje za účelné prepisovať bez akéhokoľvek zostručnenia, či vyabstrahovania samotnej
skutkovej podstaty z jednotlivé výpovede, celé stanoviská právnych zástupcov účastníkov konania, ktoré
dokonca prvostupňový súd označil za „dlhé prejavy“, pretože takýmto spôsobom sa stráca samotný
účel odôvodnenia rozhodnutia a spôsobuje, že rozhodnutie je nezrozumiteľné.

Na základe uvedeného je potrebné, aby prvostupňový súd rešpektoval ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a podľa
tejto procesnej úpravy rozhodnutia vyhotovoval.

V súvislosti s vecou samou, keď súd prvého stupňa nárok zamietol s odôvodnením, že žalovaný
žalobcovi škodu nespôsobil odvolací súd uviedol, že nie je zrejmé, na základe akého skutkového zistenia
a právneho posúdenia súd k takémuto záveru dospel.

Účastníci potvrdili, že na základe vzájomnej dohody uzatvorili dňa 26.3.2003 Kúpnu zmluvu podľa §
595 Obč. zák., ktorá síce ako zmluvný typ nie je upravená Obchodným zákonníkom, ktorého právna
úprava sa na účastníkov, ako správne uviedol súd prvého stupňa vzťahuje, pretože i reálne sa jedná o
vzťah obchodný, ale je upravená v Občianskom zákonníku, ktorý sa však bude aplikovať iba na samotnú
zmluvu, ale v ostatnom sa bude aplikovať Obchodný zákonník (§ 261 ods. 6 Obchod. zák.).

Plnenie z kúpnej zmluvy súd prvého stupňa stanovil pri aplikovaní ust. § 575 ods. 2 Obč. zák., s tým, že
sa nestalo nemožným a bolo ho možné splniť, ale až po dojednanom čase.

S takýmto konštatovaním sa nemožno stotožniť, pretože právna úprava uvedená v ust. § 575 Obč.
zák. , ktorá sa týka zániku záväzku by negovala obsah kúpnej zmluvy, v ktorej si zmluvné strany na
základe vzájomnej dohody striktne stanovili jej predmet, ktorý ako budúce úžitky - úrodu jednoznačne
identifikovali lehotou od 26.3.2003 do 30.9.2003, do ukončenia ktorej mali byť úžitky vyťažené, t.j.
kukurica pozberaná.

Z uvedeného dôvodu vyznieva potom prekvapivo úvaha súdu prvého stupňa o tom, že úmyslom
žalovaného bol výlučne zber zrelej kukurice, ktorá ale do určeného termínu nedozrela, preto bolo
dôvodné, že jej zber vykonal až po dozretí, k čomu odvolací súd uvádza, že to trvalo tri týždne po uplynutí
zmluvne dohodnutého termínu, ktorú skutočnosť súd prvého stupňa vyhodnotil ako hospodársku alebo
časovú nemožnosť v spojení s § 37 ods. 2 Obč. zák.. Takýto právny názor ale neobstojí práve z dôvodov,
že plnenie bolo možné a žalovaný mal možnosť kukuricu pozberať i pred jej úplnou zrelosťou, len by
nebola na také využitie, než aké zrejme sledoval svojim konaním žalovaný. Je potrebné vziať tiež do
úvahy, že v predmete činnosti podľa výpisu z obchodného registra má žalovaný i pestovanie kukurice, z
čoho možno predpokladať, že dĺžka vegetačného obdobia kukurice mu v čase uzatvorenia zmluvy bola
známa, a ak predmet kúpy dohodol ako úrodu, ktorú vyťaží do 30.9.2003, musel vedieť, že v tom čase
ešte nemusí byť táto plodina úplne dozretá, pričom už podľa znenia právnej úpravy, podľa ktorej bola
kúpna zmluva uzatvorená musel žalovaný vedieť, že mu môže vzniknúť i strata.

Okrem toho nie je dôvodné, aby prvostupňový súd vec posudzoval i z pohľadu ust. § 266 ods. 1 a
3 Obchod. zák., vzhľadom na skutočnosť, že neboli dosiahnuté predmetnou kúpnou zmluvou také
dôsledky, aké predpokladal žalovaný a nie je ani dôvodné výkladom cez použitie ust. § 266 Obchod.
zák. interpretovať obsah zmluvy. Znenie kúpnej zmluvy, konkrétne čl. II. bod 1. je presné, jednoznačne



vyjadrujúce vôľu zmluvných strán, je to prejav autonómny, ktorý zmluvné strany mali vôľu vo svojej
právnej sfére vykonať.

S poukazom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f)
a h) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom prvostupňovému súdu uložil vykonať
dokazovanie za účelom dostatočného zistenia skutkového stavu a v potrebnom rozsahu, tento správne
právne posúdiť a o veci znova rozhodnúť, pričom musí vychádzať z obsahu kúpnej zmluvy, ktorej čl. II.
nie je dôvodné vykladať s použitím ust. § 266 Obchod. zák..

Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu vyzval súd účastníkov konania na
predloženie návrhov na vykonanie dokazovania. Žalobca dňa 11.04.2013 (čl. 464 spisu) uviedol, že
na základe kúpnej zmluvy zo dňa 26.03.2003 predal žalobca žalovanému všetky neisté budúce úžitky
riadne vyťažené z pozemkov, ktoré mal žalobca v nájme od Slovenského pozemkového fondu (SPF),
a to v čase od 26.03.2003 do 30.09.2003. Napriek tomuto zmluvnému dojednaniu (článok II kúpnej
zmluvy) žalovaný úrodu vyťažil až od 03.10.2003 do 24.10.2003, spracoval ju a predal za kúpnu
cenu 21.364.040,- Sk. Tým žalobcovi spôsobil majetkovú ujmu vo výške 21.364.040,- Sk a na úkor
žalobcu sa touto sumou bezdôvodne obohatil. Úroda kukurice bola vo vlastníctve žalobcu, žalovaný ju
napriek tomu odpredal. Preto je predmetom žaloby nárok žalobcu na náhradu tejto majetkovej ujmy.
Žalobca ďalej uviedol, že odvolací súd jasne, stručne a výstižne zhrnul čo je predmetom konania
a uviedol podstatu skutkového základu sporu. Žalobca návrhy na vykonanie ďalšieho dokazovania
nepredložil. Pokiaľ ide o tvrdené vlastníctvo úrody kukurice, poukázal žalobca na účastníkmi konania
uzavretú zmluvu o zabezpečení poľnohospodárskeho využitia pozemkov zo dňa 26.03.2003, ktoré
využitie spočívalo v pestovaní bežných poľnohospodárskych plodín za odplatu, teda žalovaný dostal
zaplatené za pestovanie v tomto prípade kukurice, vrátane jej zberu do 30.09.2003. Vlastníkom
porastu kukurice bol do 30.09.2003 žalobca. Vlastníctvo kukurice malo byť v zmysle kúpnej zmluvy
do 30.09.2003 prevedené na žalovaného za odplatu. Takéto očakávanie (nádej) žalovaného sa však
(do 30.09.2003) nenaplnilo, a tak vlastníkom kukurice, ktorú žalovaný vyťažil až od 03.10.2003 do
24.10.2003, sa stal žalobca. Pokiaľ ide o náklady vynaložené žalovaným na zber a spracovanie kukurice
od 01.10.2003, je podľa žalobcu dôvodná započítacia námietka vo výške 69.360,09 eur, prípadne
bez ďalšieho dokazovania až vo výške 79.787,66 eur. Na výzvu súdu sa žalobca vyjadril (čl. 637
spisu), že doterajšia obrana žalovaného, spočívajúca v námietke premlčania, v námietke nedostatku
vecnej aktívnej legitimácie žalobcu (v dôsledku nevlastnenia kukurice), v námietke započítania nákladov
žalovaného vzniknutých do 30.09.2003, je skutkovo a právne nedôvodná.

Vzhľadom k tomu, že žalobca opakovane počas tohto konania poukazoval na právny názor konajúceho
súdu, ktorý v zmysle § 100 ods. 1 O.s.p. súd zaujal dňa 30.04.2010 (čl. 274 spisu), dáva súd do
pozornosti výklad Krajského súdu Žilina v rozhodnutí zo dňa 10.01.2013, sp.zn. 8Co/196/2012, podľa
ktorého vyslovením predbežného právneho názoru (ide o odstup 4-och rokov) nie je súd viazaný,
nijakým spôsobom neprejudikuje rozhodnutie súdu vo veci samej. Nie je vylúčené, aby na ďalších
pojednávaniach súd vyslovil inú právnu kvalifikáciu veci, prípadne aby v meritórnom rozhodnutí na
základe zameraných dôkazných návrhov a skutkových a právnych prednesov strán rozhodol inak, ako
v predbežnom právnom názore vyslovil. Ide pritom o právny názor vyslovený časovo pred uznesením
odvolacieho súdu ( to je z 31.01.2013 a v ňom uvedeným právnym názorom je súd viazaný ).

Vzájomné zmluvné vzťahy účastníkov konania zosumarizoval žalovaný (čl. 673 spisu) tak, že dňa
28.02.2003 uzatvorili zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, v nej dohodli aj povinnosť žalobcu zabezpečiť
užívanie poľnohospodárskych pozemkov (ktoré mal žalobca v nájme od SPF). Túto povinnosť si mal
žalobca splniť alebo zmluvou o podnájme alebo zmluvami o obhospodarovaní a kúpe nádeje alebo
nájomnou zmluvou medzi SPF a žalovaným. Zmluva o zabezpečení poľnohospodárskeho využitia
pozemkov (1) a zmluva o kúpe nádeje (2) stále počítali počas ich platnosti a účinnosti s možnosťou
vzniku nájmu a podnájmu. Ak by vznikli, tá prvá by stratila svoju platnosť od samého počiatku, v tej druhej
by sa cena kúpy nádeje zmenila na 1 Sk. Žalovaný súdu vytkol, že k tomuto nezaujal žiadny postoj.
Cena za obhospodarovanie a cena kúpy nádeje totiž svedčia o simulácii zakrytého právneho úkonu
podnájmu. Ďalej sa súd nevysporiadal, hoci na to bol upozornený a vedel o tom, s otázkou či bola vôľa
žalovaného vážna pre prípad, ak by riziko pri neúspechu kúpy nádeje spočívala vo vloženej investícii
(orba, hnojenie, osivo, osev, starostlivosť), pričom v prípade úspechu by bol benefitom iba minimálny
rozdiel medzi vloženou investíciou (orba, hnojenie, osivo, osev, starostlivosť + zber, zvoz, uskladnenie,
sušenie, náklady predaja) a tržbou za predaj. Tiež sa súd nevysporiadal, nevysvetlil, hoci o tom vedel



a nezaujal žiadny postoj, možnú kalkuláciu žalobcu s predajom úrody, ktorá ostáva jeho vlastníctvom
pre prípad, že žalovaný nestihne úrodu, ak vôbec nejaká bude, zožať do dohodnutého termínu. Žalobca
sa štylizuje do postavenia, že takýto záujem na úrode mohol a môže mať. Akoby tvrdil, že minimálne
hypoteticky počítal s tým, že na úrode môže bez vloženia investície zarobiť jej plnú predajnú hodnotu,
čomu zamedzil žalovaný údajne neoprávneným zásahom do jeho vlastníckych práv. V globále takáto
iracionálnosť sa nedá vysvetliť inak ako simuláciou podnájomnej zmluvy. Žalobca pri uzatváraní zmluvy
o kúpe nádeje nemal žiadne materiálne ani ľudské predpoklady na to, aby úrodu zožal, zvozil, uskladnil,
vysušil, zabezpečil predaj, napokon po dátume 30.09.2003 už žalobca (ako nájomca) musel predmet
nájmu (pozemky) odovzdať SPF, teda aj s úrodou. Ďalej sa súd nevysporiadal so skutočným správaním
zmluvných strán, ktoré viedli k simulácii podnájomnej zmluvy, keďže v čase zberu a predaja kukurice
ani jedna zo zmluvných strán nespochybňovala, že v skutočnosti kukurica patrí žalovanému, napriek
nesplnenej kúpe nádeje, napriek zmluvne deklarovanému vlastníctvu svedčiacemu žalobcovi. Žalovaný
sa odvoláva na obsah ústavnej sťažnosti, teda, že záväzok kúpiť a predať nehnuteľnosti vo vlastníctve
žalobcu v zmysle zmluvy o budúcej kúpnej zmluve sa zhmotnili v dvoch kúpnych zmluvách, ktoré dňa
01.10.2003 uzatvoril žalobca ako predávajúci, žalovaný ako kupujúci, teda v čase, keď skončil nájomný
vzťah medzi SPF a žalobcom. Simuláciu žalobca využil zámerne, keďže sa jeho očakávania nenaplnili.

V súvislosti s opakovane vytýkaným nezaujatím postoja súdu treba v kontexte s vyššie uvedenou
obranou poukázať na pre prvostupňový súd záväzný právny názor odvolacieho súdu, ktorý zmluvu o
kúpe nádeje a tým aj zmluvu o zabezpečení poľnohospodárskeho využitia pozemkov, ktorá so zmluvou
o kúpe nádeje súvisí, má za platné právne úkony.

K okolnostiam uzatvárania a obsahu zmluvy o zabezpečení poľnohospodárskeho využitia pozemkov a
zmluvy o kúpe nádeje súd z vykonaného dokazovania zistil takýto skutkový stav:

Dňa 11.10.2002 uzavrel žalobca so SPF zmluvu č. L. X-XXXX-XX (čl. 124 spisu) s dodatkom zo
dňa 26.03.2003 o nájme poľnohospodárskych pozemkov v okrese Dunajská Streda na dobu určitú od
01.10.2002 do 30.09.2003. Následne po zániku tejto zmluvy obdobnú zmluvu č. L. X-XXXX-XX (čl. 115
spisu) uzavrel dňa 14.11.2003 s účinnosťou od 01.10.2003 so SPF žalovaný.

Dňa 26.03.2003 uzavreli účastníci konania zmluvu o zabezpečení poľnohospodárskeho využitia
pozemkov (čl. 136 spisu), predmetom ktorej bol záväzok žalovaného zabezpečiť poľnohospodárske
využitie pozemkov na pestovanie bežných poľnohospodárskych plodín na voľnej pôde, od výsevu po
zber, a záväzok žalobcu zaplatiť mu za to sumu 1.000.000,- Sk bez DPH. Vlastnícke právo ku všetkým
neistým budúcim úžitkom (úrode) z pozemkov, ktoré vzniknú v čase od 26.03.2003 do 30.09.2003, patrí
žalobcovi (viď čl. IV bod 5 tejto zmluvy). Žalobca sa kúpnou zmluvou z toho istého dňa 26.03.2003 (čl. 9
spisu) ako predávajúci zaviazal (viď čl. II bod 1 tejto kúpnej zmluvy) predať žalovanému ako kupujúcemu
všetky tieto neisté budúce úžitky (úrodu) všetkých pozemkov uvedených v prílohe č. 1 riadne vyťažené
v čase od 26.03.2003 do 30.09.2003 za kúpnu cenu vo výške určenej súčtom sumy 1.585.927,- Sk
plus sumy rovnajúcej sa dani z pozemkov vyrubenej predávajúcemu obcami Gabčíkovo, Vrakúň, Baka,
Jurová za kalendárny rok 2003 + DPH. Takto určená celková kúpna cena bude splatná dňa 30.09.2003
bez ohľadu na skutočné množstvo a kvalitu týchto neistých budúcich úžitkov (úrody) s tým, že kupujúci
znáša všetku stratu, ak bude jeho očakávanie zmarené. Podľa článku II. 2. Kúpnej zmluvy k odovzdaniu
jednotlivých častí predmetu kúpy predávajúcim kupujúcemu dôjde v momente ich vyťaženia z pozemkov
uvedených v prílohe č. 1 tejto zmluvy kupujúcim. Momentom odovzdania jednotlivých častí predmetu
kúpy podľa predchádzajúcej vety dôjde zároveň k prevodu vlastníckeho práva k týmto častiam predmetu
kúpy z predávajúceho na kupujúceho.

Žalovaný v máji 2003 vykonal výsev kukurice. Zber kukurice na zrno vykonal žalovaný v čase od
03.10.2003 do 24.10.2003 a takto zozbieranú kukuricu (po jej prechodnom uskladnení v sklade žalobcu)
predal tretej osobe bez výslovného súhlasu žalobcu.

Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné, sporné bolo ich právne posúdenie. K tomu súd
uvádza:

Predmetom uvedenej kúpnej zmluvy sú úžitky, ktoré v čase uzatvorenia tejto zmluvy 26.03.2003 ešte
neexistovali a boli len očakávané. Ide o tzv. kúpu nádeje v zmysle § 595 Obč. zák., ktorú možno
uzatvoriť alebo na budúce úžitky nejakej veci, ktoré sú určené úhrnom, bez stanovenia počtu, váhy a



akosti (ako stoja a ležia) alebo s nádejou na neisté budúce úžitky. Žalobca má postavenie scudziteľa
(predávajúceho) budúcich úžitkov, žalovaný má postavenie ich nadobúdateľa (kupujúceho), pričom sa
zaväzuje zaplatiť dohodnutú cenu za predmet kúpy, ktorý je neistý i z hľadiska množstva a kvality i
samého vzniku úžitkov. Z povahy takejto kúpnej zmluvy vyplýva, že kupujúcemu patria všetky úžitky,
ktoré sú označené v zmluve. Kupujúci zároveň znáša stratu, ak sa jeho očakávania nesplnia a
je zaviazaný zaplatiť kúpnu cenu, aj keď by úžitky nevznikli. Ide o tzv. odvážnu zmluvu, ktorou sa
kupujú neisté budúce úžitky z nejakej veci. Takisto ide o vzájomnú zmluvu, pri ktorej jedno plnenie je
podmienené a druhé nepodmienené.

Pritom v zmysle ust. § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia kúpnej
zmluvy - zmluvy o kúpe nádeje dňa 26.03.2003 ide o tzv. „absolútne neobchodný záväzkový vzťah“,
na ktorý nemožno aplikovať režim Obchodného zákonníka, teda ani jeho všeobecné ustanovenia o
záväzkových vzťahoch. Pritom v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka v prípade zmluvy o
zabezpečení poľnohospodárskeho využitia pozemkov zo dňa 26.03.2003 ide o relatívny obchodný
záväzkový vzťah.

V konaní nie je sporné, že žalovaný poľnohospodárske využitie pozemkov v čase od 26.03.2003 do
30.09.2003 zabezpečoval, avšak v lehote do 30.09.2003 zber plodiny nevykonal. Zber vykonal žalovaný
v čase od 03.10.2003 do 24.10.2003. Ako už bolo uvedené, vzhľadom na charakter kúpy nádeje
žalovanému aj tak vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu vo výške 1.585.927 Sk plus suma
rovnajúca sa dani z pozemkov vyrubenej predávajúcemu ( žalobcovi ) obcami Gabčíkovo, Vrakúň, Baka
a Jurová za kalendárny rok 2003, s pripočítaním DPH. Túto cenu mal žalovaný zaplatiť dňa 31.10.2003
vo výške 900.000 Sk a 509.000 Sk prevodom na účet žalobcu, zvyšok cestou spoločnosti Hospoda
Invest a.s.. Žalovaný však zaplatil iba sumu 430.452 Sk. Z faktúry č. 2003/0085 zo dňa 30.09.2003 na
sumu 2.409.698,40 Sk, ktorou žalobca vyúčtoval žalovanému „kúpnu cenu za budúce úžitky“, ostalo
neuhradených 1.979.246,40 Sk. Túto pohľadávku postúpil žalobca dňa 04.05.2004 na postupníka
spoločnosť Progress Real, s.r.o., ktorý ju voči žalovanému uplatnil v konaní vedenom na tunajšom
súde pod sp. zn. 5Cb/116/2006 ( spis pripojený ). Rozsudkom zo dňa 04.12.2007, právoplatným dňa
26.01.2008, bolo tejto žalobe v celom rozsahu vyhovené ( 1.978.548 Sk ) , a žalovaný ju v exekučnom
konaní v konečnom dôsledku aj zaplatil. Žalovaný tak svoju povinnosť zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu
z kúpnej zmluvy z 26.03.2003 v konečnom dôsledku splnil a tento vzťah už nie je predmetom tohto
konania. V tomto kontexte je preto irelevantné tvrdenie žalovaného o simulácii podnájomnej zmluvy
účastníkmi konania. Tu platí zásada súkromného práva, podľa ktorej sa nikto nesmie dovolávať (aj)
vlastnej nepoctivosti ( nemo turpitudinem suam allegans auditur - nález ÚS ČR z 22.02.1995, sp. zn.
II. ÚS 42/94 ).

Žalobca sa v tomto konaní domáha náhrady škody, eventuálne bezdôvodného obohatenia, ktoré malo
vzniknúť žalovanému tým, že tento pozberal a predal kukuricu, ktorá podľa oboch zmlúv z 26.03.2003
mala byť (údajne) vo vlastníctve žalobcu.

Podľa § 420 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej
povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri
ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa
tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný
nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené
okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

Obe normy tak predpokladajú pre vznik nároku na náhradu škody protiprávny úkon, vznik škody (ujmu
na majetku, resp. nerozmnoženie majetku, aké bolo možné očakávať) a príčinnú súvislosť medzi
protiprávnym úkonom a škodou. V tejto časti sú predpoklady nároku na náhradu škody podľa oboch
týchto predpisov zhodné.

Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením



z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podobne aj predpokladom bezdôvodného obohatenia je vznik obohatenia na úkor iného, teda získanie
majetkového prospechu, ktorý by inak mal patriť niekomu inému.

Žalobca, aj keď to neuvádza takto jasne, v podstate tvrdí, že kukurica zozbieraná žalovaným v období
03.10.2003 až 24.10.2003 bola vlastníctvom žalobcu, žalovaný nebol oprávnený s ňou disponovať, a
ak disponoval, disponoval protiprávne, čím žalobcu ochudobnil o výnos z predaja tejto kukurice, resp.
si neoprávnene privlastnil tento výnos. Predovšetkým je teda potrebné sa zaoberať otázkou, či kukurica
skutočne vlastnícky patrila žalobcovi.

Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka, súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a
nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila.

Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou
alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom.

Podľa § 135a Občianskeho zákonníka, vlastníkovi veci patria aj prírastky veci, aj keď boli oddelené od
hlavnej veci.

Z judikatúry (R 59/77, R 23/92, uznesenie NS SR 6Cdo 18/2011, 6Cdo 147/2010) vyplýva, že rastliny
rastúce na pozemku sú súčasťou pozemku, keďže sú s ním pevne spojené a nemožno ich oddeliť
bez toho, že by sa tým vec znehodnotila. Ako také teda patria vlastníkovi pozemku, pokiaľ rastú na
ňom. Zároveň sú porasty, ktoré na pozemku pravidelne vzchádzajú (napr. tráva, technické plodiny) aj
prírastkami (plodmi) veci - pozemku, ktoré taktiež patria vlastníkovi pozemku, a to aj po oddelení. Z
citovaných ustanovení je teda zrejmé, že vo všeobecnosti porasty, pokiaľ rastú na pozemku, nemôžu
byť vôbec predmetom vlastníckeho práva, pretože sú súčasťou pozemku a nie samostatnou vecou. Aj
po oddelení (ako plody - prírastky) naďalej patria vlastníkovi, ledaže by boli platne prevedené alebo inou
právnou skutočnosťou prešli na inú osobu.

V prerokúvanej veci bol však žalobca nájomcom pozemkov, na ktorých sa táto kukurica pestovala, tieto
pozemky boli vo vlastníctve štátu - Slovenskej republiky, mali charakter poľnohospodárskych pozemkov
a nájomná zmluva medzi žalobcom a SPF č. P 4-5232-02 bola uzatvorená na obdobie od 01.10.2002
do 30.09.2003. Právny režim nájmu poľnohospodárskych pozemkov sa v tomto čase sa spravoval
všeobecnou úpravou nájomnej zmluvy - § 663 až 684 Občianskeho zákonníka a v určitom rozsahu
ustanoveniami § 22 ods. 2 až 6, 8, 9 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku (ktoré sa však neaplikovali v tomto prípade, pretože nejde o
nájom vzniknutý ex lege z pôvodných zaniknutých užívacích vzťahov). Odkaz na primeranú platnosť
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich nájomné vzťahy je v Zákone o pôde
zmienený v ust. § 22 ods. 8. Na základe § 22 ods. 9 zákona č. 229/1991 Zb. a § 879a Občianskeho
zákonníka bolo vydané nariadenie vlády č. 208/1994 Z.z. o nájme poľnohospodárskych a lesných
nehnuteľností a o nájme poľnohospodárskeho podniku v znení nariadenia vlády č. 262/2001 Z.z., ktoré
sa v určitom obmedzenom rozsahu (úprava výpovedných dôvodov) týkalo aj nájmov nepodliehajúcich
režimu § 22 zákona č. 229/1991 Zb. o pôde. Osobitnú úpravu nájmu pozemkov obsahuje až zákon
č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných
pozemkov, ktorý však nadobudol účinnosť až od 01.01.2004, preto ho v prejednanom prípade pre zákaz
retroaktivity nemožno aplikovať.

Podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 229/1991 Zb. v znení platnom k dátumu uzatvorenia nájomnej zmluvy
účinnej dňom 01.10.2002 ako i k dátumu uzatvorenia zmluvy o poľnohospodárskom využití pozemkov
účinnej dňom 26.03.2003, platilo, že okrem vlastníka majú právo užívať pôdu iné osoby len na základe
zmluvy uzavretej s vlastníkom alebo na základe zmluvy uzavretej s pozemkovým fondom alebo, pri
náhradných pozemkoch pridelených fyzickej osobe do bezplatného náhradného užívania do vykonania
pozemkových úprav2a) na základe zmluvy s touto osobou. Vlastník pozemkov je vlastníkom porastov,
ktoré na ňom vzišli; tým nie je dotknuté vlastnícke právo poľnohospodárskych družstiev k porastom
na pozemkoch ich členov podľa predpisov o poľnohospodárskom družstevníctve3). Pri pozemkoch



daných zmluvne do užívania je vlastníkom iných než trvalých porastov užívateľ, pokiaľ sa s vlastníkom
nedohodne inak, ak nie je zákonom ustanovené inak.

Podľa § 663 Občianskeho zákonníka, nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu
nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky.

Žalobca bol v prerokúvanej veci nájomcom pozemkov, na ktorých sporná kukurica vzišla, na základe
nájomnej zmluvy uzavretej so SPF na obdobie do 30.09.2003. Podľa § 663 Občianskeho zákonníka sa
nájomnou zmluvou dáva pozemok do užívania nájomcovi. Žalobca teda bol zmluvným užívateľom týchto
pozemkov a v zmysle citovaného § 2 ods. 2 vety tretej zákona č. 229/1991 Zb. bol tak vlastníkom iných
než trvalých porastov. Kukurica pritom nesporne nie je trvalý porast (ide o technickú plodinu, ktorá sa
pravidelne - každoročne vysieva a žne - zberá). Žalobca tak bol nesporne vlastníkom porastu kukurice
vzídenej na týchto pozemkoch.

Z citovaného ustanovenia § 2 ods. 2 tretej vety zákona č. 229/1991 Zb. o pôde však nemožno vyvodiť
nič viac než to, že užívateľ je vlastníkom porastov len dovtedy, dokiaľ má pozemok v užívaní. Toto
ustanovenia totiž nehovorí, že užívateľ zostáva vlastníkom porastov aj po zániku jeho užívacieho práva.
Rovnako nehovorí nič v tom zmysle, že užívateľ je vlastníkom porastov vzídených alebo zasiatych na
pozemku v dobe trvania užívania. Táto veta naopak výslovne hovorí len o vlastníctve užívateľa „pri
pozemkoch daných zmluvne do užívania“. Z toho vyplýva, že užívateľ sa okamihom dania mu pozemku
do užívania stáva vlastníkom iných než trvalých porastov na ňom existujúcich, a naopak, okamihom
zániku jeho užívacieho práva stráca vlastnícke právo k iným než trvalým porastom existujúcim na
poľnohospodárskom pozemku a ich vlastníkom sa znova stáva vlastník pozemku (podľa vety druhej § 2
ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.). Dochádza tu teda k prechodu vlastníckeho práva súčasne so vznikom/
zánikom užívania, teda v dôsledku osobitnej právnej skutočnosti uvedenej v zákone (viď § 132 ods. 1
Občianskeho zákonníka).

V prospech tohto výkladu svedčí najmä to, že tretia veta § 2 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. je výnimkou zo
všeobecného pravidla, že porasty ako súčasť pozemku (nesamostatné veci) patria vlastníkovi pozemku
(§ 120 Občianskeho zákonníka). Podľa všeobecných interpretačných pravidiel pritom výnimky treba
vo všeobecnosti vykladať úzko, nie široko. Okrem toho však jedine takýto výklad umožňuje, aby
sa na každého zmluvného užívateľa poľnohospodárskeho pozemku mohlo toto ustanovenie uplatniť
v plnej miere. Opačný výklad - že užívateľ aj po zániku jeho užívacieho práva zostáva vlastníkom
porastov vzídených na poľnohospodárskom pozemku v dobe užívania - by znamenal, že ak by bolo
(platne) ukončené užívanie pozemku s jedným užívateľom a tento by bol (s existujúcimi porastmi) daný
do užívania ďalšiemu užívateľovi, tento ďalší užívateľ by nebol vlastníkom týchto porastov, lebo ich
vlastníkom by zostával predošlý užívateľ. To by ale znamenalo, že pre nového (ďalšieho) užívateľa
by tretia veta § 2 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. fakticky neplatila (nebol by vlastníkom porastov na
pozemku, ktoré má v užívaní, hoci táto veta jasne hovorí, že každý užívateľ je vlastníkom porastov na
pozemku, ktorý má v zmluvnom užívaní). Takýto výklad by založil faktickú nerovnosť (diskrimináciu)
neskoršieho užívateľa, pre ktorú však už viackrát citovaný § 2 ods. 2 veta tretia zákona č. 229/1991 Zb.
nedáva žiaden právny základ.

Na základe uvedeného treba uzavrieť, že užívateľ (nájomca) je vlastníkom iných než trvalých porastov
na poľnohospodárskom pozemku, ktorý užíva, len po dobu trvania tohto užívania. Okamihom skončenia
užívania prechádza jeho vlastnícke právo k týmto porastom na vlastníka pozemku (veta druhá § 2 ods.
2 zákona č. 229/1991 Zb. a § 120 a § 135a Občianskeho zákonníka). Pokiaľ ten zasa zverí pozemok do
užívania inému užívateľa, prechádza potom vlastnícke právo k týmto porastom na tohto iného užívateľa.

V prerokúvanej veci tak platí, že žalobca bol vlastníkom kukurice vzídenej na pozemkoch najatých
od SPF len počas trvania jeho nájomného vzťahu, teda len do 30.09.2003. Do tejto doby s ňou
mohol nakladať ako vlastník a do tejto doby bola jeho majetkom, teda jej úbytok/poškodenie/zničenie/
nakladanie s ňou mohlo byť považované za jeho škodu, resp. prospech z toho získaný treťou osobou
mohol byť považovaný za prospech získaný na jeho (žalobcov) úkor. K 30.09.2003 došlo k zániku
nájmu a podľa už uvedeného týmto okamihom došlo k prechodu porastu (kukurice) rastúceho na
najatých pozemkoch do vlastníctva vlastníka pozemkov, teda Slovenskej republiky. Ak teda žalovaný
túto kukuricu pozberal v období od 03.10.2003 do 24.10.2003, nezberal kukuricu patriacu žalobcovi,
ale kukuricu patriacu štátu. Nemohol teda spôsobiť úbytok na majetku žalobcu, resp. nemohol získať



majetkový prospech na úkor žalobcu, keďže predmet úbytku/majetkového prospechu (kukurica) v tom
čase žalobcovi vôbec nepatril. V dôsledku toho nie je vôbec potrebné skúmať ďalšie predpoklady vzniku
nároku na náhradu škody, teda či žalovaný konal protiprávne, resp. či si získaný prospech ponechal
bezdôvodne. Avšak vzhľadom na to, že žalovaný sa od 01.10.2003 (teda bezprostredne po skončení
nájmu zo strany žalobcu) stal novým nájomcom, teda zmluvným užívateľom, ktorého vlastníctvom sa
existujúci porast kukurice stal podľa § 2 ods. 2 vety tretej zákona č. 229/1991 Zb., je podľa názoru súdu
vylúčená protiprávnosť jeho konania, resp. bezdôvodnosť ponechania si zozbieranej úrody.

V prerokúvanej veci tak žalobca nie je aktívne legitimovaný na vymáhanie náhrady škody, resp.
bezdôvodného obohatenia od žalovaného, pretože žalobcovi konaním žalovaného žiadna škoda
nevznikla, resp. nebol ukrátený o majetkový prospech. Ak vôbec, tak škoda mohla konaním žalovaného
vzniknúť štátu, resp. SPF. Taktiež, pokiaľ by vôbec bolo možné uvažovať o vzniku bezdôvodného
obohatenia v dôsledku zániku užívacieho práva a tým prechodu porastov z vlastníctva užívateľa
(žalobcu) do vlastníctva vlastníka (štátu), ako to riešil napr. český Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn.
26Cdo 215/2011, bol by to štát (SPF), kto by sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil (nadobudnutím
pozemkov v hodnotnejšom stave než bol pri začatí nájmu), keďže porasty prešli do vlastníctva štátu. Na
žalovaného potom vlastnícke právo k týmto porastom prešlo z vlastníka (štátu), ktorý mu pozemky dal
zmluvne do užívania, nie priamo zo žalobcu - bývalého užívateľa.

Konečne, nárok žalobcu by nebol opodstatnený ani v tom prípade, ak by bolo možné tvrdiť, že žalovaný
porušil svoju povinnosť z kúpnej zmluvy a zmluvy o zabezpečení hospodárenia (obidve z 26.03.2003)
zozbierať úrodu do 30.09.2003. V oboch zmluvách jednak v tomto smere absentuje jasný záväzok
žalovaného takýto zber vykonať (v kúpnej zmluva sa uvádza len toľko, že predmetom kúpy sú úžitky,
ktoré budú riadne vyťažené, podobné sa uvádza aj v zmluve o zabezpečení hospodárenia). Zároveň
však platí, že ak by žalovaný takýto záväzok mal a dodržal by ho, výnos z kukurice by nezískal žalobca,
ale žalovaný. Na základe kúpnej zmluvy by totiž žalovaný ako kupujúci automaticky nadobúdal vlastnícke
právo k zozbieranej kukurici, ktorú mu žalobca touto zmluvou predal. S takto nadobudnutou kukuricou by
potom žalovaný mohol voľne disponovať (ako vlastník) a výnos z nej utŕžený by patril jemu, nie žalobcovi.

Vykonaným dokazovaním a na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd uzatvára,
že žalobca nemá právo na vydanie bezdôvodného obohatenia/náhradu škody, nie je vo veci aktívne
legitimovaný. Voči žalovanému by mohol byť aktívne legitimovaný štát na podanie žaloby o náhradu
škody, ak by sa mal za poškodeného. Žalovaný nemohol žalobcovi po 30.09.2003 ako nevlastníkovi
úrody kukurice spôsobiť škodu tým, že si ju privlastnil v čase od 03.10.2003 do 24.10.2003, ani sa
nemohol bezdôvodne obohatiť, nakoľko po 30.09.2003 mu žiadnu majetkovú ujmu neoprávneným
zberom, spracovaním a predajom kukurice spôsobiť nemohol. Keďže súd žalobu zamietol z vyššie
uvedených dôvodov, bolo bezpredmetné zaoberať sa žalovaným uplatnenou kompenzačnou námietkou
a teda bolo bezpredmetné vykonať v tomto smere žalobcom navrhované dokazovanie.

Rozhodnutie o trovách konania sa opiera o ust. § 151 ods. 3 O.s.p., súd teda o nich rozhodne do 30
dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Trnave (§ 204 ods. 1 O.s.p.).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované.
Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na
súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).



Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§205a)
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania (§ 205 ods.3 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá toto vykonateľné uznesenie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (§ 251 ods. 1 O.s.p.). Ak ide o rozhodnutie o výchove
maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.