Východoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb, a.s.


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/77/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213230627
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1213230627.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek
senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej, v právnej veci žalobcu Union zdravotná
poisťovňa, a.s., Bajkalská 29/A, Bratislava, IČO: 36 284 831, práv. zast. Kinstellar, s.r.o., Hviezdoslavovo
nám. 13, Bratislava, IČO: 35 873 833, proti žalovanému Východoslovenský ústav srdcových a cievnych
chorôb, a.s., Ondavská 8, Košice, IČO: 36 601 284, o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu a o
náhradu škody a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k.
22CbHs/3/2013-598 zo dňa 9.11.2015 jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 22CbHs/3/2013-598
zo dňa 9.11.2015 v napadnutej zamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania p
o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v časti náhrady škody zamietol, v časti uloženia
povinnosti uzavrieť zmluvu konanie zastavil a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2.
V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 29.12.2006 zmluvu
o poskytovaní zdravotnej starostlivosti č. 7001NVSC000206, ktorá bola neskôr zmenená a doplnená
dodatkami č. 1 až 16. Zmluva bola uzavretá v znení dodatkov na dobu určitú do 30.6.2013. Žalovaný
listom zo dňa 15.5.2013 žiadal žalobcu o prehodnotenie platných zmluvných podmienok a odôvodnil
potrebu ich úpravy, čo žalobca neakceptoval, preto žalovaný listom zo dňa 30.5.2013 predmetnú
zmluvu vypovedal. Následne došlo k rokovaniam, ktoré vyústili do uzavretia dodatku č. 17 k zmluve
dňa 30.6.2013, ktorým zároveň so súhlasom žalobcu bola vzatá späť výpoveď predmetnej zmluvy
žalovaným. Týmto dodatkom sa predĺžila účinnosť predmetnej zmluvy do 30.9.2013. Zmluvné strany
ďalej viedli spolu rokovania, žalobca zaslal žalovanému návrh zmluvných podmienok dňa 16.8.2013, o
ktorom prebehla medzi zmluvnými stranami rozsiahla písomná komunikácia. Táto vyústila do uzavretia
dodatku č. 18 k zmluve dňa 30.9.2013 s účinnosťou od 1.10.2013. Zmluvný vzťah medzi účastníkmi
konania trvá nepretržite, nová zmluva o poskytovaní zdravotnej starostlivosti bola medzi nimi uzatvorená
s účinnosťou od 1.1.2015. Predmetom konania po späťvzatí žaloby v časti uloženia povinnosti uzavrieť
zmluvu zostal žalovaný nárok na náhradu škody, ktorá žalobcovi podľa jeho tvrdenia vznikla tým, že
žalovaný zneužil svoje dominantné postavenie na trhu poskytovania zdravotnej starostlivosti, čo sa
prejavilo tým, že žalobca uzavrel dodatok č. 18 k predmetnej zmluve dňa 30.9.2013 pod nátlakom
zo strany žalovaného a hrozieb zastavenia poskytovania zdravotnej starostlivosti. Nové zmluvné



podmienky žalobca preto považuje za neprimerané, nakoľko mali za následok zvýšenie nákladov
poskytovania zdravotnej starostlivosti. V dôsledku konania žalovaného tak vznikla žalobcovi podľa jeho
tvrdenia škoda, ktorú vyčíslil v sume 20.577,- EUR ako rozdiel medzi nákladmi zdravotnej starostlivosti
podľa predmetnej zmluvy (a jej príloh) v znení účinnom k 30.9.2013 a nákladmi zdravotnej starostlivosti
podľa zmluvy účinnej od 1.10.2013.

3.
Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol
dôkazné bremeno, keďže relevantným spôsobom nepreukázal existenciu zákonných predpokladov
vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, a to porušenie povinnosti, vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi porušením povinnosti a vznikom škody. V konaní predovšetkým nebolo preukázané, že žalovaný
pri uzatváraní dodatku č. 18 porušil akúkoľvek povinnosť, či už zákonnú alebo zmluvnú. Porušenie
povinnosti žalovaného (konkrétne § 41 Obchodného zákonníka) podľa tvrdenia žalobcu nastalo tým,
že žalovaný ako člen Asociácie štátnych nemocníc SR, na ktorú pripadá viac ako 55 % objemu
ústavnej zdravotnej starostlivosti uhrádzanej žalobcom, zneužil účasť na hospodárskej súťaži, keď
sa dňa 26.6.2013 v Bratislave zúčastnil stretnutia poskytovateľov zdravotnej starostlivosti - členskej
schôdze členov Asociácie štátnych nemocníc SR, na ktorom sa s ostatnými členmi združenia dohodol
na zosúladenom postupe voči žalobcovi. V dôsledku tejto dohody žalovaný uzatvoril so žalobcom dňa
30.6.2013 dodatok č. 17 k predmetnej zmluve, ktorý predĺžil účinnosť zmluvy do 30.9.2013 a viedlo
to tiež k uzatvoreniu dodatku č. 18 dňa 30.9.2013 za podmienok, ktoré boli pre žalobcu neprimerané
a znamenali pre neho zvýšenie nákladov za poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalovaným. V
prvom rade súd považuje za potrebné uviesť, že samotný žalovaný na trhu poskytovania zdravotnej
starostlivosti nemá v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže
dominantné postavenie, nakoľko zo žiadneho dôkazu založeného v spise nevyplýva, že sa žalovaný
vzhľadom na svoju ekonomickú silu na relevantnom trhu môže správať nezávisle a tým nátlakovo
vplývať na proces uzatvárania zmlúv a dodatkov so žalobcom. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný je
členom Asociácie štátnych nemocníc SR, na ktorú pripadá viac ako 55 % objemu ústavnej zdravotnej
starostlivosti uhrádzanej žalobcom, v konkrétnom prípade podľa názoru súdu nemá právny význam z
hľadiska postavenia žalovaného v hospodárskej súťaži, a to z dôvodu, že predmetom konania je náhrada
škody, ktorú žalobca uplatňuje na základe zmluvného vzťahu založeného výlučne so žalovaným a nie
s Asociáciou štátnych nemocníc SR. V konaní nebolo preukázané ani porušenie § 41 Obchodného
zákonníka zo strany žalovaného, t.j. že by žalovaný nedodržiaval pravidlá hospodárskej súťaže a
zároveň účasť na súťaži zneužíval. Skutočnosť, že sa žalovaný ako člen Asociácie štátnych nemocníc
SR zúčastnil dňa 26.6.2013 jej členskej schôdze, sama osebe nedokazuje, že žalovaný porušil uvedené
ustanovenie Obchodného zákonníka alebo iného právneho predpisu, resp. že by sa v dôsledku tohto
stretnutia poskytovateľov zdravotnej starostlivosti správal spôsobom, ktorý by bolo možné kvalifikovať
ako zneužitie účasti na hospodárskej súťaži na relevantnom trhu.

4.
Uzavretie akejkoľvek dohody o spoločnom postupe voči zdravotným poisťovniam (vrátane žalobcu)
nevyplýva z programu členskej schôdze záujmového združenia, ani zo zápisnice tohto stretnutia zo
dňa 26.6.2013 a ani z listu predsedu predstavenstva a prezidenta Asociácie štátnych nemocníc SR
MUDr. P. V. zo dňa 31.3.2015, doručeného súdu dňa 7.4.2015, v ktorom potvrdil, že žalovaný sa
predmetnej členskej schôdze zúčastnil, pričom priamo konštatoval, že z uvedeného stretnutia nevzišla
žiadna dohoda o spoločnom postupe voči zdravotným poisťovniam a teda ani žalovaný žiadnu dohodu
v zmysle vyššie uvedeného neuzatvoril. Ani svedkyňa E. K., redaktorka, ktorá o stretnutí dňa 26.6.2013
robila televíznu reportáž, na pojednávaní nepotvrdila, že by sa členovia združenia na schôdzi dohodli
na spoločnom postupe voči poisťovniam, a to napriek tomu, že podľa jej subjektívneho názoru na
tomto stretnutí museli rokovať nemocnice aj o ukončení zmlúv so žalobcom. Predmetného stretnutia
sa však osobne nezúčastnila. Od zdroja jej bolo povedané, že jediným bodom rokovania boli zmluvy
so žalobcom, avšak nevedela povedať, či tento zdroj bol prítomný aj na samotnom rokovaní. Dodala,
že generálny riaditeľ Univerzitnej nemocnice Bratislava MUDr. B. potvrdil dohodu so žalobcom, pričom
výstup stretnutia bol taký, že každá nemocnica pôjde rokovať sama za seba. Hoci svedkyňa pripustila,
že nemocnice vytvárali nátlak na žalobcu v tom zmysle, že ak nezvýši ceny, tak nepodpíšu zmluvy, k
žiadnej dohode o spoločnom postupe však nedošlo, preto podľa názoru súdu prvej inštancie tvrdenie
žalobcu o porušení právnych predpisov odporcom pri uzatváraní dodatku č. 18 (resp. dodatku č. 17)
nie je dôvodné. Protiprávnosť konania žalovaného pri uzatváraní dodatkov č. 17 a 18 k predmetnej
zmluve nepreukazuje ani emailová správa zo dňa 27.6.2013 od zamestnankyne žalovaného adresovaná



žalobcovi, v ktorej uvádza, že návrh dodatku č. 17 za uvádzaných podmienok akceptuje, avšak
len na obdobie nasledujúceho štvrťroka 2013 (t.j. s účinnosťou do 30.9.2013). V tejto emailovej
správe zamestnankyňa žalovaného zdôvodnila, že uvedené rozhodnutie žalovaného je podmienené
aj rokovaním Asociácie štátnych nemocníc SR zo dňa 26.6.2013, rovnako ako je podmienené aj
skutočnosťou, že od 1.10.2013 dôjde k výraznému navýšeniu cien ÚH zo strany VšZP, a.s. Z emailovej
správy nijak nevyplýva, že na stretnutí asociácie nemocníc dňa 26.6.2013 došlo k zosúladenému
postupu (alebo akejkoľvek dohode) o tom, že nemocnice majú trvať na uzatváraní nových dodatkov so
žalobcom s účinnosťou len na obdobie 3 mesiacov, alebo že majú zmluvné vzťahy ukončiť, príp. že majú
iným spôsobom vytvárať nátlak na žalobcu.

5.
Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že nie je dostatočne preukázaný ani ďalší predpoklad
vzniku zodpovednosti odporcu za škodu - existencia škody, ktorú žalobca vyčíslil v sume 20.577,-
EUR ako rozdiel medzi nákladmi zdravotnej starostlivosti podľa zmluvy v znení účinnom k 30.9.2013
a nákladmi zdravotnej starostlivosti podľa zmluvy účinnej od 1.10.2013. Žalovaný totiž nevypovedal
zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti uzavretú so žalobcom na základe výsledkov stretnutia
nemocníc dňa 26.6.2013, ale ešte predtým listom zo dňa 30.5.2013 v dôsledku nezhôd medzi zmluvnými
stranami. Účinnosť predmetnej zmluvy bola predlžovaná prostredníctvom jednotlivých dodatkov, ktoré
boli uzatvárané na základe vzájomných rokovaní a slobodného prejavu vôle zmluvných strán, berúc do
úvahy aktuálny vývoj na trhu poskytovania zdravotnej starostlivosti, ako aj právo žalovaného sledovať
pri rokovaniach o uzavretí zmluvy vlastné záujmy a ciele vyplývajúce z jeho podnikateľského plánu ako
obchodnej spoločnosti. Aj uzavretiu dodatku č. 18 predchádzal štandardný proces vyjednávania ceny
medzi zmluvnými stranami, pričom skutočnosť, že jeho výsledkom bola dohoda o odlišných cenách
ako bolo medzi stranami dojednané predtým, nie je dôkazom, že žalovaný postupoval podľa žalobcom
tvrdenej dohody prijatej na stretnutí dňa 26.6.2013.

6.
Pokiaľ ide o výšku škody, žalobca nepreukázal, že ceny dohodnuté na základe dodatku č. 18, z ktorých
pri jej výpočte vychádzal, boli na relevantnom trhu skutočne neprimerané, resp. nepodložil dôkazmi,
v čom spočívala neprimeranosť zmluvných podmienok pri uzatváraní predmetného dodatku. Žalobca
nezaložil do spisu ani žiadne dôkazy, že by dohodnuté ceny za poskytovanie zdravotnej starostlivosti
neboli porovnateľné s cenami v iných zdravotných poisťovniach s prihliadnutím na skutočné priemerné
náklady. Nijak sa nevyjadril k skutočnosti, že dodatkom č. 18 sa do poskytovania ústavnej zdravotnej
starostlivosti zaviedol aj inštitút osobitne hradených výkonov realizovaných pri krátkodobej hospitalizácii
do 96 hodín, preplácaných v diametrálne odlišných cenách oproti cenám hospitalizácií, čo podľa analýzy
žalovaného spôsobilo mesačné zníženie príjmov žalovaného v priemere o 9.500,- EUR. V konaní teda
nebolo preukázané, že uzavretie dodatku č. 18 bolo výrazne v neprospech žalobcu a v prospech
žalovaného, nakoľko žalobca nebral do úvahy všetky systémové zmeny týkajúce sa úhrad ústavnej
starostlivosti, ktoré boli do zmluvného vzťahu účastníkov týmto dodatkom zavedené. Žalobca nijak
nepreukázal ani svoje pôvodné tvrdenie, že mu vznikla škoda v dôsledku odhlasovania sa existujúcich
poistencov žalobcu, resp. v dôsledku pochybností poistencov iných zdravotných poisťovní prehlásiť
sa do poisťovne žalobcu. V neposlednom rade v konaní nebol relevantným spôsobom preukázaný
ani posledný zákonný predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, a to príčinná súvislosť
medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Žalobca síce tvrdí, že zvýšenie cien za ukončenú
hospitalizáciu na základe dodatku č. 18 bolo výsledkom dohody prijatej na členskej schôdzi Asociácie
štátnych nemocníc SR dňa 26.6.2013, avšak vyššie uvedené výsledky vykonaného dokazovania toto
tvrdenie žalobcu nepotvrdili. Nepreukázalo sa, že na členskej schôdzi bola prijatá akákoľvek dohoda o
spoločnom postupe voči žalobcovi (na schôdzi sa práve naopak navrhol individuálny postup jednotlivých
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti pri rokovaní so žalobcom), rovnako ako sa nepreukázalo, že
zvýšenie ceny za ukončenú hospitalizáciu bolo neprimerané, príp. dohodnuté diskriminačne alebo
bez ohľadu na skutočné priemerné náklady žalovaného alebo v tom čase aktuálny vývoj cien na
relevantnom trhu. Žalobcom tvrdená spojitosť medzi konaním žalovaného - účasť na „zakázanom“
stretnutí dňa 26.6.2013 a dohodnutím zmenených zmluvných podmienok prostredníctvom dodatku
č. 18 sa tak zakladá výlučne na domnienkach a špekuláciách žalobcu, ktoré podľa názoru súdu
prvej inštancie dostatočne neodôvodňujú priamu príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením právnej
povinnosti žalovaného a vznikom škody žalobcu v požadovanej výške. Ako súd uviedol vyššie, na
predmetnej členskej schôdzi sa navrhol individuálny postup jednotlivých nemocníc pri rokovaní so
žalobcom a samotná skutočnosť, že žalovaný, príp. iní členovia asociácie nemocníc odmietali predĺžiť



dobu platnosti zmluvy o viac ako 3 mesiace, nie je dôkazom, že došlo k porušeniu zmluvných alebo
zákonných povinností žalovaného v konkrétnom prípade. V rámci vyvíjajúceho sa zmluvného vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným totiž nebolo nič výnimočné, že jednotlivé dodatky k zmluve boli účinné
rôzne dlhý čas.

7.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie nepovažoval dohodu zmluvných strán
v dodatku č. 18 za neobvyklú, neprimeranú, či diskriminačnú a ani nedospel k presvedčeniu, že táto
dohoda preukazuje, že by žalovaný porušil akúkoľvek právnu povinnosť pri uzatváraní zmluvy (dodatku)
so žalobcom, v dôsledku čoho by žalobcovi vznikla požadovaná škoda, rovnako ako ju nepovažuje samu
osebe za dôkaz, že postup žalovaného bol koordinovaný s inými poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti
ako výsledok spoločného postupu dohodnutého na stretnutí dňa 26.6.2013. Irelevantné je aj tvrdenie
žalobcu nadobudnuté z európskej judikatúry v súvislosti s prezumpciou, že podnikateľ je účastníkom
dohody, ktorej cieľom bolo obmedzenie súťaže, ak nepredloží dôkazy preukazujúce jeho verejný dištanc
od protisúťažného predmetu stretnutia, keďže v konaní neboli súčasne preukázané všetky tri základné
predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu. Z rovnakého dôvodu nemajú opodstatnenie
ani ďalšie listinné dôkazy založené do spisu žalobcom, a to napr. spravodajské články a tabuľka o
správaní sa jednotlivých zdravotníckych zariadení, ktoré mali so žalobcom uzatvorené zmluvy, keďže
tieto nepreukazujú porušenie právnej povinnosti žalovaným v predmetnom prípade, vznik škody žalobcu
a ani kauzálny nexus medzi nimi.

8 .
Proti rozsudku v časti, ktorej súd zamietol nárok žalobcu na náhradu škody podal v zákonnej
lehote odvolanie žalobca, podľa ktorého súd dospel na základe vykonaného dokazovania k
nesprávnym skutkovým zisteniam, rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je
nepreskúmateľný. K viacerým tvrdeniam žalobcu sa súd prvého stupňa nevyjadril vôbec alebo chýba
relevantné odôvodnenie záverov súdu prezentovaných v rozsudku. Žalobca navrhol, aby odvolací súd
zmenil rozsudok tak, že zaviaže žalovaného nahradiť žalobcovi škodu a trovy konania, vrátane trov
odvolacieho konania. K porušeniu právnej povinnosti ako právnemu základu nároku na náhradu škody
uvádza, že podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal, že sa žalovaný zúčastnil dohody
obmedzujúcej súťaž, konkrétne dohody o spoločnom postupe voči žalobcovi. V emailovej komunikácii
žalovaného sa uvádza aj prípadný motív, prečo žalovaný trval na trojmesačnej dobe platnosti dodatku
(cenové ponuky od VšZP), je z hľadiska záveru ohľadom účasti žalovaného na zakázanej dohode
irelevantná. Emailová komunikácia je priamym dôkazom ohľadom účasti žalovaného na dohode o
spoločnom postupe voči žalobcovi, pričom prípadná neistota ohľadom motívov, ktoré nemocnice viedli
k uzavretiu predmetnej dohody (ponuky zo strany VšZP, politické dôvody, pod.), žiadnym spôsobom
neoslabuje dôkaznú hodnotu predmetného emailu. Žalobca trvá na tom, že vyššie uvedený dôkaz vo
forme emailovej komunikácie žalovaného je dostatočný dôkaz na preukázanie účasti žalovaného na
zakázanej dohode. Z dôvodu úplnosti žalobca ďalej namieta aj spôsob, ako sa súd vysporiadal s ďalšími
nepriamymi dôkazmi, podporujúcimi rovnaký záver.

9.
V odvolaní ďalej uviedol, že súd prvej inštancie poskytol zhrnutie svedeckej výpovede E. K. bez toho, aby
presne vysvetlil, aké závery vyvodzuje z jej svedeckej výpovede. Nie je jasné, ako sa súd vysporiadal s
tým, že od zdroja získala informáciu o tom, že na spomínanom stretnutí členov Asociácie sa diskutovalo
o dodatkovaní zmlúv so žalobcom. To, že si E. K. nevedela spomenúť, či jej zdroj bol prítomný priamo
na rokovaní, nespôsobuje, že sa na jej svedectvo nemá prihliadať. Už samotná informácia ohľadom
toho, že nemocnice rokovali o tom, ako postupovať pri dodatkovaní zmlúv so žalobcom, je z pohľadu
aplikácie noriem súťažného práva závažnou indíciou, nepriamym dôkazom, že následné konanie
nemocníc (výpovede zmlúv, resp. obmedzenie doby platnosti dodatkov) bolo výsledkom zakázanej
dohody. Je pravdou, že E. K. vo svojej svedeckej výpovedi zotrvala aj na vete, ktorú uviedla vo
svojej reportáži: „Na spoločnom postupe sa nedohodli“. Táto veta však nie je žiadnym relevantným
dôkazom, ktorý by oslaboval dôkaznú hodnotu emailovej komunikácie. Žiadnym relevantným dôkazom
oslabujúcim dôkaznú hodnotu spomínanej emailovej komunikácie nie sú ani ďalšie skutočnosti, na
ktoré sa odvoláva súd prvej inštancie: znenie oficiálneho programu schôdze Asociácie, obsah oficiálnej
zápisnice schôdze, list P. V., v ktorom P. V. odmieta fakt uzavretia zakázanej dohody. Súd odmietol
prihliadať na ďalší dôkaz predložený žalobcom - historický prehľad výpovedi zmlúv medzi žalobcom a
poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Dôvod, prečo súd nepovažoval tento dôkaz za opodstatnený,



nie je z odôvodnenia rozsudku zrozumiteľný. Z hľadiska existencie dominantného postavenia sa súd
obmedzil na konštatovanie, že dominantné postavenie nevyplýva zo žiadneho dôkazu predloženého
žalobcom. Súd sa žiadnym spôsobom nevyjadril k tvrdeniam žalobcu, ktorý dominantné postavenie
žalovaného vyvodzoval z právnej úpravy, ktorá núti žalobcu, aby mal so žalovaným uzavretú zmluvu.

10.
K výpočtu škody žalobca konštatuje, že sa nevyjadroval k absolútnej výške CUH podľa dodatku č.
18. Žalobca škodu vypočítal ako rozdiel medzi cenami podľa dodatku č. 17 a cenami podľa dodatku
č. 18 vo vzťahu k obdobiu 2 mesiacov argumentujúc, že pri absencií dohody obmedzujúcej súťaž by
cenové podmienky podľa dodatku č. 17 platili počas dlhšieho obdobia. Tento cenový rozdiel nebol medzi
účastníkmi konania sporný, čo výslovne potvrdila zástupca žalovaného. Napríklad, na pojednávaní zo
dňa 23.3.2015 zástupca žalovaného uviedol, že „výška škody, ktorú si uplatňuje žalobca nie je sporná
je logický vypočítateľná“. K tomuto spôsobu výpočtu škody sa súd vôbec nevyjadril. Súd síce tvrdí,
že v minulosti boli dodatky dojednávané na rôzne obdobia, žiadnym relevantným nevysvetlil, ako sa
vysporiadal s argumentom žalobcu, že požiadavka na trojmesačnú platnosť dodatku bola v rozpore si
zmluvnou praxou účastníkov konania. K otázke implementácie osobitne hradených výkonov žalobca
poukazuje na to, že na pojednávaní, ktoré sa konalo 23.3.2015, právny zástupca deklaroval, že osobitne
hradené výkony nie sú predmetom úpravy podľa dodatku č. 18. Súd mal teda minimálne vykonať ďalšie
dôkazy a umožniť žalovanému, aby žalovaný bližšie vysvetlil, v čom spočívajú osobitne hradené výkony
s odvolaním sa na konkrétne ustanovenia dodatku č. 18. Nakoniec, ak by tvrdenie žalovaného ohľadom
implementácie inštitútu osobitne hradených výkonov aj bolo správne, táto skutočnosť neodôvodňuje
zamietnutie nároku na náhradu škody v celom rozsahu. Žalobca nebol povinný preukazovať, že
uzatvorenie dodatku č. 18 bolo „výrazne v neprospech žalobcu“. Preukazovanie prípadných iných
systémových zmien implementovaných dodatkom č. 18, ktoré mohli mať vplyv na výpočet škody,
zaťažovalo žalovaného, nie žalobcu.

11.
Otázka porovnateľnosti CUH podľa Zmluvy s cenami, ktoré žalovaný uplatňoval voči iným poisťovniam
je relevantná len z hľadiska nároku na náhradu škody z dôvodu diskriminácie. Navyše nie je možné
považovať od žalobcu, aby urobil porovnanie cien pri zohľadnení nákladov, ktoré vznikajú žalovanému
v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti pre poistencov žalobcu na jednej strane a nákladmi
na zdravotnú starostlivosť pre poistencov VšZP na strane druhej. K otázke príčinnej súvislosti uvádza,
že názor žalobcu sa zakladá na zrozumiteľných logických úvahách podporených priamymi dôkazmi.
Žalovaný odmieta akceptovať dobu platnosti dodatku presahujúcu tri mesiace odvolávajúc sa na dohodu
s inými nemocnicami. Z tohto plynie jediný logický záver, že nebyť predmetnej zakázanej dohody,
cenové podmienky podľa dodatku č. 17 by platili počas dlhšieho obdobia. To, že žalovaný v emailovej
komunikácii špecifikuje aj motívy, prečo trvá na obmedzení doby platností dodatku č. 17 nevyvracia
záver, že medzi dohodou obmedzujúcou súťaž a požiadavkou žalovaného na obmedzení doby platnosti
dodatku č. 17 je priama príčinná súvislosť. Súd síce tvrdí, že v minulosti boli dodatky dojednávané na
rôzne obdobia, žiadnym relevantným spôsobom sa však nevysporiadal s argumentom, že požiadavka
na trojmesačnú platnosť dodatku č. 17 bola v rozpore so zmluvnou praxou medzi účastníkmi konania.

12.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý napadnutý rozsudok považuje za správny, súd dospel k
jednotlivým záverom na základe správnych skutkových zistení, ktoré riadne právne odôvodnil a posúdil.
Má za to, že súd prvej inštancie sa zaoberal všetkými tvrdeniami žalobcu, všetkými navrhnutými dôkazmi
a tieto patrične zhodnotil v jednotlivých svojich výrokoch. Vzhľadom na uvedené navrhol napadnutý
rozsudok potvrdiť.

13.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219
ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 2.10.2017. Po oboznámení sa
s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu i s vyjadrením žalovaného, odvolací
súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.

14.



Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie žalobcu bolo podané v
rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb., avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti právnej úpravy Civilného
sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. a postupoval tak v súlade s § 470 ods. 1, C.s.p. a § 473 C.s.p.,
podľa ktorých sa počnúc účinnosťou C.s.p. ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. a
aj na konania začaté pred účinnosťou C.s.p. sa počnúc dátumom 1.7.2016 vzťahuje aktuálna procesná
úprava C.s.p.

Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15.
Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a reflektujúc dôvody odvolania uvádza
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkový
stav a vec správne právne posúdil. V konaní sa súd prvej inštancie nedopustil vady, ktorá by mala za
následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať; obsah odvolania žalobcu
nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z
hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové
rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by
spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. V
napadnutom rozsudku súd prvej inštancie poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporovej právnej
veci, pričom nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery
rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje.

16.
Odvolací súd tiež považuje za potrebné poukázať na poučenie súdu prvej inštancie v zmysle ust. §
120 ods. 1 až 4 vtedy platného O.s.p., podľa ktorého sú strany sporu povinné označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení a musia všetky dôkazy predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy predložené alebo označené neskôr súd
nebude prihliadať a to ani v odvolacom konaní. Súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy
ale len tie, ktoré sú potrebné pre dostatočné zistenie skutkového stavu veci. Žalobca poukázal na
viaceré nepriame dôkazy a domnienky. Žalovaný tieto nepriame dôkazy rozporoval. Sled udalostí mohol
u žalobcu vzbudiť podozrenie na nekalosúťažné konanie žalovaného ale priame dôkazy vykonané v
konaní takéto konanie žalovaného hodnoverne nepreukázali. Súd prvej inštancie na základe rozsiahleho
dokazovania ustálil skutkový stav veci tak, že z neho mohol vyvodiť právny záver o opodstatnenosti
uplatneného nároku na náhradu škody. Súd prvej inštancie dostatočne a presvedčivo odôvodnil prečo
považuje nárok na náhradu škody za nedôvodný, dostatočne podrobne odôvodnil dôvody pre vznik
škody, porušenie povinnosti žalovaného ( zmluvnej a zákonnej ) ako aj príčinnú súvislosť medzi
vznikom škody a porušením povinnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu neboli vzhľadom na vykonané
dokazovanie splnené podmienky na priznanie nároku na náhradu škody žalobcovi.

17.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok v súlade s 387 ods. 1, C.s.p. ako vecne
správny potvrdil.

18.
Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu rozhodol správne,
a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.

19.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s ust. § 255 ods. 1,
C.s.p. Úspešnému žalovanému odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu
žiadne nevznikli.



Podľa § 262 ods. 1, C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 262 ods. 2, C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20.
Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).