BEGBIE, s.r.o. „v reštrukturalizácii“


Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/184/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712211968
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Maštalířová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6712211968.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Daniely Maštalířovej, členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej v právnej
veci žalobcu INVESTEX GROUP s.r.o., Na Štepnici 379/1, 960 01 Zvolen, IČO: 36034665, zastúpený
JUDr. Jaroslavom Bradom, advokátom, so sídlom Dunajská 58, 811 08 Bratislava, proti žalovanému
BEGBIE, s.r.o., Námestie SNP 27, 960 01 Zvolen, IČO: 36638676, zastúpený Ulianko & partners s.r.o.,
so sídlom Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, IČO: 36856517, o zaplatenie 7.846,60 Eur s príslušenstvom
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 16Cb/20/2012-308 zo dňa 22. marca
2017 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 16Cb/20/2012-308 zo dňa 22. marca 2017 v napadnutej časti
výroku rozhodnutia, ktorým súd žalobu zamietol a v časti výroku o trovách konania potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu
1.180,14 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.829,92 Eur od 21.3.2012
do 25.2.2013, zo sumy 393,38 Eur od 21.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 1.260,12 Eur od 18.4.2012
do 25.2.2013, zo sumy 393,38 Eur od 18.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 429,37 Eur od 19.5.2012 do
25.2.2013, zo sumy 393,38 Eur od 19.5.2012 do zaplatenia.
2. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t o l a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 20 %. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
01.08.2012 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 5.486,32 Eur s príslušenstvom.
Žalobca v žalobe uviedol, že so žalovaným uzatvoril dňa 01.10.2011 Zmluvu o nákupe a predaji tepla
č. 01/2011. V zmysle článku I.3. Zmluvy sa žalobca ako predávajúci zaviazal vyrobiť a dodať pre
žalovaného ako kupujúceho tepelnú energiu na základe objednávky - odberového diagramu v množstve,
kvalite a za podmienok uvedených a dohodnutých v Zmluve. Podľa článku I.4. Zmluvy sa žalovaný
zaviazal objednanú a dodanú tepelnú energiu za podmienok dohodnutých v zmluve od žalobcu odobrať
a zaplatiť kúpnu cenu. Faktúry za mesiace október 2011 až január 2012 žalovaný uhradil, ale počnúc
mesiacom február 2012 žalovaný prestal uhrádzať dohodnutú zmluvnú cenu, napriek tomu, že teplo mu
bolo riadne dodávané a zmluvná cena vyfakturovaná. Napriek písomnej výzve od žalobcu žalovaný
dlžné faktúry neuhradil.

3. Žalovaný sa v konaní pred súdom bránil tým, že poukazoval na čl. I. ods. 6 Zmluvy, konkrétne
kde bola dojednaná fixná zložka ceny tepla vo výške 49,- Eur/kWh bez DPH, keď táto cena tepla
mala byť dojednaná do doby rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) o
zmene ceny tepelnej energie pre roky 2012 a nasl. s tým, že im bolo následne doručené rozhodnutie
ÚRSO č. 0071/2012/T zo dňa 13.12.2011, ktorým bolo rozhodnuté o určení cenovej regulácii v tepelnej
energetike pre žalobcu na obdobie roku 2012, v zmysle ktorého fixná zložka maximálnej ceny tepla



s primeraným ziskom bola stanovená na sumu 149,0084 Eur/kWh bez DPH pre odberné miesto v
Meste Zvolen. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný s poukazom na ustanovenie § 14
ods. 1 Správneho poriadku, pretože mal za to, že ich spoločnosť mala byť účastníkom predmetného
správneho konania, keďže toto rozhodnutie malo priamy vplyv na ich povinnosti vyplývajúce zo zmluvy.
Podľa žalovaného nadmerným navýšením cien tepla rozhodnutím ÚRSO na základe neprimeranej sumy
vstupných nákladov poskytnutých žalobcom dochádza k tzv. šikanovaniu pri výkone práva v obchodných
vzťahoch. Navýšenie v rozsahu uvedenom v rozhodnutí ÚRSO by bolo podľa jej názoru namieste
jedine v prípade, ak by došlo k zvýšeniu sumy vstupných nákladov o cca 200%, k čomu však nedošlo.
Ďalej uviedol, že v tomto prípade nie je vylúčená ani aplikácia ust. §39 Občianskeho zákonníka ohľadne
neplatnosti právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi, ktorý platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy,
pričom pojem dobré mravy je obsahovo širší ako pojem zásady poctivého obchodného styku. Podľa
názoru žalovaného je zrejmé, že žalobca sa svojim konaním dopustil aj nekalo súťažného konania podľa
ustanovenia § 44 Obchodného zákonníka.

4. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná.
Okresný súd uviedol, že mal za preukázané, že strany sporu uzavreli zmluvu o nákupe a predaji
tepla č. 01/2011 dňa 01.10.2011, predmetom ktorej bola dodávka tepla - tepelnej energie žalobcom v
prospech žalovaného s tým, že cena predmetu plnenia mala vychádzať z cien tepelnej energie určenej
rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví pre príslušný rok s tým, že pre rok 2011 v zmluve
boli uvedené konkrétne sumy tak variabilnej zložky, ako aj fixnej zložky ceny tepla, ktoré mali platiť až
do doby rozhodnutia ÚRSO o prípadnej zmene ceny tepelnej energie na nasledujúce obdobia s tým, že
cena tepelnej energie mala pozostávať tak z variabilnej zložky, ako aj z fixnej zložky. Okresný súd ďalej
uviedol, že z predmetnej zmluvy mal zároveň za preukázané, že v čl. III. bol dojednaný spôsob, teda akýsi
vzor z výpočtu ceny za dodanú tepelnú energiu, ktorá mala byť následne fakturovaná kupujúcemu, t. j.
žalovanému, keď osobitne bol dojednaný spôsob výpočtu variabilnej zložky nákladov a osobitne výpočet
fixnej zložky nákladov, do ktorého mala byť dosadená fixná zložka ceny tepla určená cenovým výmerom
ÚRSO pre príslušné obdobie. Podľa názoru okresného súdu, ku ktorému dospel v priebehu konania toto
zmluvné ustanovenie uvedené v čl. III. ods. 1 bod 1.2 Zmluvy bolo dojednané v rozpore a v tom čase
splatnou a účinnou vyhláškou č. 219/2011 Z.z. ÚRSO o cenovej regulácii v tepelnej energetike, konkrétne
s § 4. Táto skutočnosť v podstate nebola medzi stranami ani sporná, bola jednoznačne potvrdená aj
výsluchom svedka S.. Q. - zamestnanca žalobcu, ktorý potvrdil, že v zmluve nebol presne uvedený
spôsob výpočtu ceny tepla a ani nikdy túto cenu nevypočítaval spôsobom uvedeným v tejto zmluve, ale
vždy vychádzal iba podľa platnej vyhlášky č. 219/2011 Z.z., pokiaľ ide o fixnú zložku nákladov. Taktiež
poverený zamestnanec žalobcu na pojednávaní potvrdil, že zmluva v čl. II. bod 4 a v čl. III. ods. 1 bod
1.2 obsahovala zastaralú právnu úpravu a hoci nespochybňovali, že zmluvu pripravil žalobca, podľa ich
názoru aj žalovaný má zodpovedať za to, že tieto ustanovenia zmluvy už neboli v súlade s aktuálnou
právnou úpravou, keďže štatutárny zástupca žalovaného v tom čase mal právnické vzdelanie. Žalobca
sám v liste zo dňa 07.11.2012 žalovanému oznámil, že s poukazom na ust. § 39 a § 41 Občianskeho
zákonníka je zmluva neplatná v časti čl. II. bod 4 a čl. III. ods. 1 bod 1.2 v dôsledku čoho sa zmluva
nebude v tejto časti aplikovať a na výpočet budú použité príslušné ustanovenia zákona o tepelnej
energetike a vyhl. ÚRSO s tým, že aj doteraz sa takýmto spôsobom pri fakturácii postupovalo, avšak
za účelom zosúladenia týchto skutočností s aktuálnou právnou úpravou navrhli podpísať dodatok č. 1
k predmetnej zmluve, ktorým mal byť práve zmenený čl. II. bod 4, resp. čl. III. bod 1.2 Zmluvy tak, aby
to zodpovedalo najmä ust. § 4 ods. 2, 3 a 6 vyhl. ÚRSO č. 219/2011 Z.z. Tieto skutočnosti potvrdzuje
aj list žalobcu zo dňa 05.01.2012 adresovaný žalovanému v ktorom mu oznámili, že pri fakturácii bude
suma za fixnú zložku vypočítaná podľa vyhl. ÚRSO č. 219/2011 Z.z.

5. Rozpor medzi zmluvnými stranami v tejto otázke bol ohľadne toho, či v dôsledku neplatnosti
predmetných ustanovení zmluvy je zmluva neplatná iba v tejto časti tak, ako to tvrdil žalobca alebo je
neplatná ako celok tak, ako to tvrdil žalovaný. Okresný súd uviedol, že si osvojil právny názor žalovaného,
pretože zákon o tepelnej energetike v § 19 ods. 2 definuje, čo musí obsahovať okrem všeobecných
náležitostí Zmluva o dodávke a odbere tepla a okrem iného je takouto náležitosťou aj schválená alebo
určená cena tepla a zároveň z príslušných ustanovení Obchodného zákonníka týkajúcich sa kúpnej
zmluvy, ktorá je podľa názoru súdu možné a nevyhnutné aplikovať aj na tento obchodno-právny vzťah
vyplýva, že dojednanie o cene je podstatnou náležitosťou tejto zmluvy. S poukazom na tieto skutočnosti
súd vyhodnotí predmetnú zmluvu ako celok za absolútne neplatnú.



6. Okresný súd v danej veci ustanovil znalca za účelom stanovenia príslušnej ceny za dodávané
teplo. Znalec v znaleckom posudku, ako aj v doplňujúcom písomnom stanovisku k tomuto znaleckému
posudku na otázku súdu neodpovedal a v podstate sa vyjadroval len k tomu, či cena, resp. spôsob
jej výpočtu, ktorý jej predchádzal určené ÚRSOm v predmetnom cenovom rozhodnutí boli vypočítané
správne. Znalec na otázku č. 1 odpovedal v podstate jednoslovne, že predmetné ustanovenia zmluvy
boli v súlade s vyhl. č. 219/2011 Z.z., avšak súd spochybňuje relevantnom tejto odpovede s poukazom
na celkový priebeh výsluchu znalca, ktorému súd musel opakovane klásť tie isté otázky, na ktoré
znalec až potom reagoval tiež na položené otázky reagoval znalec jednoslovnou odpoveďou, prípadne
maximálne jednou vetou bez toho, aby akýmkoľvek ďalším spôsobom svoje stanovisko zdôvodnil a
vysvetlil. Zároveň znalec tvrdil, že spôsob výpočtu fixnej zložky nákladov tak, ako bol navrhnutý v dodatku
č. 1 k predmetnej zmluve je totožný s tým, ako bol dojednaný v samotnej zmluve a že obidva tieto
spôsoby sú v súlade s vyhláškou, čo je však v rozpore s tvrdeniami samotného žalobcu, ktorý sám
navrhol uzavrieť tento dodatok č. 1 práve z dôvodu nesúladu s príslušnými právnymi predpismi. Ďalej
súd uviedol, že rozdielnosť spôsobu výpočtu ceny predstavujúcej fixnú zložku nákladov pri fakturácii za
dodávku tepelnej energie v uvedenej predmetnej zmluve a následne v návrhu dodatku č. 1 a zároveň
rozpor tohto spôsobu výpočtu uvedeného medzi zmluvou a vyhláškou č. 219/2011 Z.z. potvrdil nepriamo
nakoniec aj znalec pri svojom výsluchu, keď na otázku, či regulačný príkon na odbernom mieste je to
isté, ako zmluvne dohodnuté množstvo tepla uviedol, že to nie je to isté, pretože zmluvne dohodnuté
množstvo tepla je to, čo je dojednané v zmluve a z toho sa regulačný príkon len vypočítava.

7. Okresný súd uzavrel, že vyhodnotil predmetnú zmluvu ako absolútne neplatnú, či už v dôsledku
rozporu jej ustanovenia upravujúceho podstatnú náležitosť tejto zmluvy zo zákona, resp. v dôsledku
neurčitosti, prípadne nezrozumiteľnosti tohto zmluvného ustanovenia a dospel k záveru, že plnenie,
ktoré prebiehalo na základe takejto zmluvy predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré je potrebné
vydať. Keďže však toto plnenie na strane žalobcu spočívalo vo výkonoch má žalobca nárok na peňažnú
náhradu, ktorej výšku súd ustáli na sume, ktorá by zodpovedala cene tepelnej energie vypočítanej
podľa v tom čase platných právnych predpisov, t. j. najmä vyhlášky č. 219/2011 Z.z. a v súlade s
cenovým rozhodnutím ÚRSO pre príslušný kalendárny rok 2012 a to tak v časti variabilnej zložky, ako
i fixnej zložky. Časovo však tento nárok žalobcu súd obmedzil len na obdobie počas ktorého reálne
prebiehala dodávka tepelnej energie medzi stranami sporu, t. j. za obdobie mesiacov február, marec
a apríl 2012, keď po tomto období už dodávka tepla neprebiehala a podľa názoru súdu na strane
žalovaného v dôsledku toho ani nedochádzalo k bezdôvodnému obohateniu. Z toho dôvodu súd zaviazal
žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 1.180,14 Eur, čo predstavuje sumu fakturovanej fixnej zložky v
zmysle príslušných faktúr za dané obdobie mesačne v sume 393,38 Eur, keď variabilnú zložku nákladov
fakturovaných v týchto 3 faktúrach žalovaný v priebehu konania uhradil, na základe čoho súd v tejto
časti ešte v priebehu konania samostatným uznesením konanie zastavil, a preto vo zvyšnej časti žalobu
zamietol.

8. Čo sa týka uplatneného úroku z omeškania, tento súd priznal odo dňa nasledujúceho po splatnosti
jednotlivých faktúr, ktorými bolo fakturované plnenie za príslušné mesiace, keď súd má za to, že
v tom čase už na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, a preto je žalovaný v
omeškaní s úhradou tohto plnenia, pričom pokiaľ ide o sumy, ktoré už boli v priebehu konania zo strany
žalovaného uhradené, bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie úroku z omeškania do dátumu úhrady,
t. j. do 25.02.2013 a vo zvyšku bol zaviazaný uhradiť úrok z omeškania až do momentu zaplatenia
príslušných súm. Pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania súd tento priznal vo výške ako bol žalobcom
uplatnený s tým, že sa jednalo o zákonný úrok z omeškania, keď základná úroková sadzba ECB bola
od 14.12.2011 do 11.07.2012 vo výške 1%, teda úrok z omeškania bol žalobcom uplatnený v zákonnej
výške. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo veci,
úspech žalobcu bol vo výške 20% a z toho dôvodu mu vznikol nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 20%.

9. Proti rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný v celom rozsahu. V odvolaní uviedol, že došlo k porušeniu
ust. § 365 ods. 1 písm. h), f) a d). Tvrdil, že teplo dodané od žalobcu v mesiacoch február, marec
a apríl 2012 uhradil žalobcovi adekvátnu peňažnú náhradu vo výške 3.519,41 Eur, ktorá skutočnosť
nie je sporná, ktorá je ekvivalentná s výškou tzv. variabilnej zložky nákladov podľa zmluvy, ktorej cena
sa vypočítava zo skutočne dodaného tepla meraného na odbernom mieste. Podľa jeho názoru mal
preto súd prvej inštancie ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť, nakoľko žalobca sa žalovanej
sumy v konaní nedomáhal titulom bezdôvodného obohatenia v konaní vôbec nepreukázal, že výška



žalovanej sumy titulom bezdôvodného obohatenia by prevyšovala finančné plnenie, ktoré žalovaný
žalobcovi už poskytol za dodané teplo v predmetných kalendárnych mesiacoch. V tomto smere okresný
súd nevykonal žiadne dokazovanie, a preto napadnutý rozsudok žalovaný považuje za prekvapivý a
rozhodnutie nepredvídateľné. Ďalej v dvolaní uviedol, že preukázanie skutočností, či žalovaná suma
je aj trhovou cenou za dodané teplo v konkrétnych kalendárnych mesiacoch na konkrétnom odbernom
mieste, ktorej výška presahuje už žalobcovi uhradenú sumu od žalovaného za dodanie tepla mala byť
predmetom dokazovania na súde prvej inštancie a dôkaznú povinnosť v tomto smere mal žalobca.
Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že fixná zložka ceny tepla určená rozhodnutím ÚRSO pomocou
ktorej žalobca vypočítal fixnú zložku nákladov a ktorá bola rozsudkom priznaná je určená ako maximálna.
Žalovaný bol toho názoru, že ak je zmluva absolútne neplatná, nie je možné priznať žalobcovi
bezdôvodné obohatenie vo výške kúpnej ceny za dodané teplo vypočítané dvojzložkovým spôsobom
určeným v zmluve formou variabilných a fixných nákladov, ktorých výšku pre každý kalendárny rok určí
žalobca cenovým výmerom ÚRSO. Práve v zmluve, ktorá je absolútne neplatná sa zmluvné strany
dohodli na spôsobe určenia ceny tepelnej energie v zmysle rozhodnutia ÚRSO a v súlade s ust. zákona č.
18/1996 Z.z. o cenách. Výšku bezdôvodného obohatenia teda v tomto prípade nemožno určiť spôsobom
ako to vykonal súd prvej inštancie.

10. Žalovaný nesúhlasí ani s odôvodnením súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že konanie žalobcu
je na hranici konania v súlade so zásadami poctivého obchodného styku a to za preukázania istých
okolností, pričom konkrétne uviedol, že je otázne, či by v prípade že by žalovaný takouto vedomosťou
disponoval mal ešte záujem so žalobcom uzavrieť takúto zmluvu. Uviedol, že žalobca už pred podpisom
zmluvy so žalovaným dňa 01.10.2011 preukázateľne vedel, že rozhodnutím ÚRSO o cene tepla na
rok 2012 dôjde k nárastu fixnej zložky maximálnej ceny tepla a žalovaného o tejto skutočnosti vôbec
neupovedomil a na túto ho neupozornil, čím ho uviedol do omylu týkajúceho sa výšky ceny za dodané
teplo. Ďalej poukázal na skutočnosti získané výpoveďou svedka, ako aj na vyjadrenia žalovaného,
ktoré sú jednoznačné a logické a pričom potvrdzujú záver o tom, že ak by žalovaný v čase podpisu
zmluvy disponoval informáciou nesprávnou vo výpočte fixnej zložky nápadov a jej reálnom dopade na
cenu tepla fakturovanú žalovanému, žalovaný by zmluvu so žalobcom nikdy neuzatvoril. Neposkytnutie
týchto informácií o zvýšení ceny tepla pred podpisom zmluvy druhej zmluvnej strane, resp. jej úmyselné
zamlčanie zo strany žalobcu ako držiteľa povolenia na podnikanie v tepelnej energetike podľa § 5 a
nasl. Zákona o tepelnej energetike možno s určitosťou subsumovať pod konanie, ktoré je v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku podľa ust. § 265 Obchodného zákonníka, nakoľko sa jedná o
rozhodnú, ale nie najdôležitejšiu skutočnosť pri uzatváraní zmluvy takéhoto typu dodávateľov. Žalobca
svojim konaním uviedol pri uzatváraní zmluvy žalovaného do omylu o reálnej výške ceny za dodanie
tepla, preto žalovaný tvrdí, že žalovaný nárok nemôže požívať právnu ochranu, z toho dôvodu mal súd
prvej inštancie žalobu žalobcu zamietnuť. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

11. Žalobca v písomnom stanovisku k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa stotožňuje s právnym
záverom súdu prvej inštancie, že zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným bola neplatná, a
preto na pojednávaní dňa 09.03.2015 navrhol, aby v prípade vyhlásenia zmluvy za neplatnú súd posúdil
uplatnený nárok ako bezdôvodné obohatenie a aby následne bolo toto plnenie vrátené žalobcovi v
peniazoch. Poukázal na znalecký posudok č. 5/2016 v závere znalca na strane 6 a to odpoveď na otázku
č. 6, aká bola v roku 2012 priemerná cena fixnej zložky ceny tepla vo Zvolene, keď znalec uviedol
fixnú cenu tepla zistenú u dvoch subjektoch a to 124,8000 Eur/kWh u Zvolenskej teplárenskej a. s. a
201,2981 Eur/kWh u MPBH s. r. o. Nestotožnil sa preto s tvrdeniami žalovaného, že žalobca v tomto
smere neprodukoval dôkazy a súd v tomto smere nevykonával žiadne dokazovanie, pretože tieto jeho
tvrdenia sú zavádzajúce a účelové. Žalovaný v rámci súdneho sporu rozporoval spôsob výpočtu ceny
tepla žalobcom, obmedzil sa pritom iba na tvrdenie, že výpočet nebol správny. Nikdy však neuviedol,
aký výpočet, aký vzorec by podľa neho správny bol a podľa ktorého by vypočítanú cenu za dodané
teplo bol ochotný uhradiť. Žalovaný totiž neuhradil cenu za dodané teplo vôbec, nebol teda ochotný
platiť cenu podľa žiadneho výpočtu, ani vzorca a plateniu sa jednoducho chcel vyhnúť. Časť ceny
zaplatil až v priebehu súdneho konania. V rámci súdneho sporu zostalo sporným spôsob výpočtu ceny
dodaného tepla. Z toho dôvodu bolo po predložení a vykonaní listinných dôkazov ohľadne zmluvného
vzťahu a právnej regulácie nariadené konajúcim súdom znalecké dokazovanie. Tento dôkaz je aj z
pohľadu žalobcu dôkazom rozhodujúcim pre posúdenie jeho nároku. Okrem iného úlohou znalca bolo
posúdiť, či žalobcom vyčíslená cena tepla, ktoré žalovanému dodal a za ktoré mal žalovaný poskytnúť



žalobcovi náhradu bola určená správne. Znalec vo svojom posudku jednoznačne potvrdil správnosť
výpočtu žalobcu. Aj na pojednávaní konanom dňa 22.03:2017 na otázku právneho zástupcu žalobcu
o tom, že pokiaľ by bolo úlohou znalca vyčísliť koľko mal zaplatiť žalovaný žalobcovi za dodané teplo
pokiaľ vychádzame z toho, že teplo nie je možné vrátiť späť, či by bola znalcom určená suma zhodná
so sumou požadovanou žalobcom v tomto spore znalec jednoznačne odpovedal áno. Ďalej uviedol, že
súhlasil s tým, keď súd cenu tepla ustáli na ceny, ktorá by zodpovedala cene tepelnej energie vypočítanej
podľa v tom čase platných právnych predpisov, t. j. najmä vyhl. č. 219/2011 Z.z. a v súlade s príslušným
cenovým rozhodnutím platným pre kalendárny rok 2012 a to tak v časti variabilnej zložky, ako aj fixnej
zložky. Časovo však tento nárok súd obmedzil iba na obdobie, podľa ktorého reálne prebiehala dodávka
tepla medzi stranami sporu. Podľa názoru súdu po tomto období už nedochádzalo k bezdôvodnému
obohateniu. Zdôraznil, že cena tepla je dvojzložková, skladá sa z fixnej zložky a variabilnej zložky.
Žalovaný od začiatku odporu odmietal zaplatiť za dodané teplo v rámci súdneho konania následne
akýmsi výpočtom, ktorý nikdy neupresnil a neuviedol spôsob akým by dospel k cene tepla, ktorú by
akceptoval dospel k adekvátnej náhrade. Keďže žalovaný uhradil iba variabilnú zložku ceny dodaného
tepla a naopak neuhradil fixnú zložku ceny dodaného tepla, ktorá zahŕňa náklady, ktoré nezávisia
od množstva vyrobeného tepla, tieto fixné náklady vytvoril z vybavenia kotolne mzdy zamestnancov
atď., ktoré žalobca musel vynaložiť bez ohľadu na množstvo vyrobenej tepelnej energie neboli nikdy
nahradené a to napriek tomu, že v zmysle zákona a platných predpisov jednoznačne sú súčasťou
ceny dodaného tepla nemožno v súlade s dobrými mravmi tvrdiť, že tieto náklady nepatria k nákladom
súvisiacim s reálnou dodávkou tepla. Podľa jeho názoru je zrejmé, na akú dobu za predpokladu, že
dôjde k skončeniu odberu mimo vykurovaciu sezónu sú rozpočítané fixné náklady tepla, a preto považuje
rozhodnutie súdu prvej inštancie za spravodlivé a navrhol, aby ho odvolací súd ako vecne správne
potvrdil.

12. Žalovaný v písomnom stanovisku k vyjadreniu žalobcu zo dňa 26.06.2017 uviedol, že v prvom rade
súhlasí s tvrdeniami žalobcu v jeho vyjadrení a považuje ich za nesprávne, nepravdivé a nemajúce oporu
v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie. Opakovane uviedol a zdôraznil, že za dodané teplo od
žalobcu v mesiacoch február, marec a apríl 2012 uhradil žalobcovi peňažnú náhradu vo výške 3.519,41
Eur a žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal ani že by mal žalovaný žalobcovi titulom
bezdôvodného obohatenia uhradiť ešte niečo nad rámec uhradenej sumy. Žalovaný túto sumu považuje
za adekvátnu a poukazuje na skkutočnosť, že jej výška sa dokonca zhoduje s tzv. variabilnou zložkou
nákladov, ktorej cena sa vypočítava zo skutočne dodaného tepla nameraného na odbernom mieste
podľa zmluvy. Žalobca sa v konaní domáhal úhrady žalovanej sumy titulom plnenia zo zmluvy, ktorá je
absolútne neplatnou a vznik bezdôvodného obohatenia a jeho výšku v konaní vôbec nepreukazoval a
ani nepreukázal, preto jeho žaloba mala byť v celom rozsahu zamietnutá. Z uvedených dôvodov navrhol,
aby odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v petite odvolania žalovaného zo dňa 24.05.2017.

13. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa §34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len CSP) prejednal odvolanie v rozsahu danom ust. § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť
odvolacími dôvodmi podľa §380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania, pretože nepovažoval za
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ust. §381 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
ust. §387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

14. Podľa §387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

15. Podľa §387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Podľa §383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

17. Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal žalovaného k
povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 1.180,14 Eur s príslušenstvom.



18. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že žalobca si uplatnil voči žalovanému zaplatenie sumy
7.846,60 Eur s príslušenstvom. Okresný súd žalobe vyhovel v sume 1.180,14 Eur s príslušenstvom, v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 20%. V rozhodnutí konštatoval, že zmluva uzatvorená
medzi sporovými stranami dňa 01.10.2011 o nákupe na predaj tepla č. 01/2011 je neplatná a to z
dôvodu absencie zmluvného dojednania ohľadne ceny dodávaného tepla. Následne nárok posúdil z
titulu bezdôvodného obohatenia, pričom dospel k záveru, že jeho výška je v priznanej výške, ktorú
vypočítal tak, ku ktorej dospel tak, že zodpovedá ceny tepelnej energie vypočítanej podľa v tom čase
platných právnych predpisov, t. j. najmä vyhl. č. 219/2011 Z.z. a v súlade s cenovým rozhodnutím
ÚRSO pre príslušný kalendárny rok 2012 a to tak v časti variabilnej zložky, ako aj fixnej zložky. Časovo
však tento nárok žalobcu obmedzil len na obdobie, podľa ktorého reálne prebiehala dodávka tepelnej
energie medzi stranami sporu, t. j. za obdobie v mesiacoch február, marec a apríl 2012, keď po tomto
období už dodávka tepla neprebiehala a podľa názoru súdu na strane žalovaného v dôsledku toho
ani už nedochádzalo k bezdôvodnému obohateniu. Súd preto zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi
sumu 1.180,14 Eur, čo predstavuje sumu fakturovanej fixnej zložky v zmysle príslušných faktúr za dané
obdobie mesačne v sume 393,38 Eur, keď variabilnú zložku nákladov fakturovaných v týchto troch
faktúrach žalovaný v priebehu konania uhradil, na základe čoho okresný súd v tej časti konanie zastavil.

19. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

20. Základnou odvolacou námietkou žalovaného bol rozpor medzi zmluvnými stranami v otázke ohľadne
toho, či v dôsledku neplatnosti predmetných ustanovení zmluva je neplatná iba v tej časti tak ako
tvrdil žalobca alebo je neplatná ako celok, ako to tvrdil žalovaný. Odvolací súd uvádza, že okresný
súd vychádzal z ust. § 19 ods. zákona o tepelnej energetike, ktorý definuje, čo musí obsahovať
okrem všeobecných náležitostí zmluva o dodávke a odbere tepla a okrem iného je takouto náležitosťou
aj schválená alebo určená cena tepla a zároveň z príslušných ustanovení Obchodného zákonníka
týkajúcich sa kúpnej zmluvy, ktorú je podľa názoru súdu možné a nevyhnutné aplikovať aj na tento
obchodnoprávny vzťah. Vyplýva, že dojednanie o cene je podstatnou náležitosťou takejto zmluvy,
preto potom ustanovenie pojednávajúce o spôsobe výpočtu výšky jednej zložky ceny, ktorá mala byť
fakturovaná spôsobuje neplatnosť celej tejto zmluvy, keďže sa jedná o podstatnú náležitosť zmluvy a
túto nie je možné bez ďalšieho oddeliť od ostatného obsahu zmluvy.

21. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, keď vyhodnotil
predmetnú zmluvu ako celok za neplatnú z dôvodu absencie dohody o cene tepla. Následne okresný
súd posúdil dodané teplo ako plnenie, ktoré predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré je potrebné
vydať. Keďže však toto plnenie na strane žalobcu spočívalo vo výškonoch má žalobca nárok na
peňažnú náhradu, ktorej výšku okresný súd ustálil na sume, ktorá by zodpovedala cene tepelnej energie
vypočítanej podľa v tom čase platných právnych predpisov, t. j. najmä Vyhlášky č. 219/2011 Z. z. a v
súlade s cenovým rozhodnutím ÚRSO pre príslušný kalendárny rok 2012, a to tak v časti variabilnej
zložky ako i fixnej zložky. Keďže dodávka tepelnej energie medzi stranami sporu prebiehala len za
obdobie mesiacov február, marec a apríl 2012 a v ďalšom období už dodávka tepla neprebiehala,
súd obmedzil nárok žalobcu len na toto obdobie, keď zo strany žalovaného dochádzalo k vzniku
bezdôvodného obohatenia. Pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia okresný súd vychádzal zo
sumy 1.180,14 eur, ktorá predstavuje sumu fakturovanej fixnej zložky v zmysle príslušných faktúr za
dané obdobie mesačne v sume 393,38 eur, keď variabilnú zložku nákladov fakturovaných v týchto troch
faktúrach v priebehu tohto konania uhradil a súd v tejto časti v priebehu konania samostatným uznesneím
konanie zastavil. Z uvedeným výpočtom okresného súdu sa odvolací súd v plnej miere stotožnil, pretože
okresný súd vypočítal výšku bezdôvodného obohatenia v súlade s cenovým rozhodnutím URSO pre
príslušný kalendárny rok 2012, a to najmä Vyhlášky č. 219/2011 Z. z.

22. Odvolací súd ďalej konštatuje, že sa stotožnil aj s právnym záverom okresného súdu v tom, keď
priznal žalobcovi úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých faktúr, ktorými
bolo fakturované plnenie za príslušné mesiace, pretože okresný súd správne ustálil, že v tom čase už
bolo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie a bol v omeškaní s úhradou tohto plnenia, t. j. od
25.2.2013 do momentu zaplatenia príslušných súm. Výšku úroku z omeškania okresný súd správne
priznal vo výške 9% ročne.



23. Na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že námietky žalovaného uvedené v
odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred okresným súdom, ktoré skutočnosti sú v
napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené.

24. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne aplikoval platnú
právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zo zisteného skutkového stavu a podrobne svoje
rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd uvádza, že rozhodnutie okresného súdu je dostatočné, logické,
presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní
vznesené a bolo vykonané dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami, formulovanými vo vtedy
platnom a účinnom Občianskom súdnom poriadku.

25. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust.§387 ods. 1,2
CSP ako vecne správny potvrdil.

26. Odvolací súd aplikoval v konaní princíp okamžitej aplikability procesno-právnych noriem, teda novú
procesnú úpravu použil aj na toto konanie, aj keď začalo pred dňom účinnosti CSP, t.j. pred 1.7.2016,
v súlade s ust. §470 CSP.

27. Odvolací súdu o trovách odvolacieho konanie rozhodol podľa ust. §396 ods. 1 CSP, v náväznosti na
ust. §262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, a ktorému vzniklo právo
na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ust.§255 ods. 1 CSP, nárok na náhradu trov odvolacieho
konania žalobcovi priznal v plnom rozsahu.

28. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne okresný súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia
podľa ust. §262 ods. 2 CSP.

29. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).



Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).