Invescorp, v.o.s.


Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Obdo/73/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112221760
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Marková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1112221760.4

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Invescorp, s. r. o., Betliarska 12, Bratislava, IČO:
36 737 623, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Patassy, s. r. o., so sídlom Trenčianska 47,
Bratislava, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, právne
zastúpeného: Škubla & Partneri, s. r. o., advokátkou kanceláriou so sídlom Einsteinova 25, Digital Park
II, Bratislava, o zaplatenie
1 081 289,24 eur, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 33Cb/126/2012, o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. apríla 2019,
č. k. 1Cob/156/2018-726, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného odmieta.

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 18. apríla 2019, č. k. 1Cob/156/2018-726
potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj ,,súd prvej inštancie“) z
21. júna 2018, č. k. 33Cb/126/2012-539 (druhý v poradí), ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 081 289,24 eura a nahradiť žalobcovi 100% trov konania, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (II. výrok). Súčasne zamietol
návrh žalovaného na prerušenie odvolacieho konania z 20. marca 2019 a žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100% (I. a III. výrok). 2. Z odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynulo, že sa v celom rozsahu stotožnil s napadnutým rozsudkom súdu
prvej inštancie i s jeho odôvodnením. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti záverov napadnutého
rozsudku a k odvolacím dôvodom žalovaného uviedol, že sa prvom rade zaoberal návrhom žalovaného
na prerušenie odvolacieho konania do skončenia trestného konania v zmysle ust. § 162 ods. 1 písm.
a/ CSP konštatujúc, že v danom prípade by žalovaným navrhovaný postup (prerušenie odvolacieho
konania o poddlžníckej žalobe do skončenia trestných konaní o žalovaným uvádzaných trestných
činov) predstavoval podľa názoru odvolacieho súdu neprípustnú prejudicialitu naprieč viacerými (nielen
trestnými), ale aj na trestné konanie nadväzujúcimi nasledujúcimi ďalšími súdnymi konaniami. Konanie o
poddlžníckej žalobe je závislé len od rozhodnutia otázok, ktoré sú riešené v exekučnom konaní, výsledok
trestného konania sám o sebe (bez ohľadu na to, k akému výsledku dospejú v uvedenom trestnom
konaní orgány činné v trestnom konaní) nie je pre prebiehajúce konanie relevantný a nepredstavuje
podľa názoru odvolacieho súdu dôvod na prerušenie konania v zmysle ust. § 162 ods.1 písm. a/ CSP,
preto návrh žalovaného na prerušenie odvolacieho konania zamietol.

3. Odvolací súd poukazujúc na ust. § 52 ods. 1, 2, 3, § 61 a ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. b/, §
93 ods. 1 písm. a/, § 94 ods. 1, 2, § 95 ods. 1 písm. a/, b/, § 95 ods. 3, § 96 ods. 2, 3, § 97, §
103, § 104 Exekučného poriadku zhrnujúc skutkový stav veci zistený súdom prvej inštancie a ktorý
nebol medzi stranami sporný konštatoval, že žalobca ako oprávnený podal dňa 30. júna 2009 na



Okresný súd Bratislava I ako na príslušný exekučný súd návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému,
obchodnej spoločnosti KENTI, spol. s r. o., pre vymoženie istiny vo výške 1 079 489,68 eur, trov
právneho zastúpenia vo výške 1 783,06 eur a poplatku za vydanie poverenia vo výške 16,50 eur,
celkovo vo výške 1 081 289,40 eur. V predmetnej exekučnej veci príslušný exekučný súd udelil dňa
8. júla 2009 súdnemu exekútorovi JUDr. Martinovi Hermanovskému poverenie na vykonanie exekúcie
vedenej pod sp. zn. EX 1164/09, pričom poverený súdny exekútor dňa 24. júla 2009 vydal upovedomenie
o začatí exekúcie a súčasne príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke.
Predmetný príkaz bol doručený právnemu predchodcovi žalovaného dňa 24. júla 2009. Dňa 18. augusta
2009 poverený súdny exekútor vydal v súlade s ust. § 96 Exekučného poriadku exekučný príkaz a
príkaz na úhradu trov exekúcie, ktorým prikázal právnemu predchodcovi žalovaného, aby po doručení
tohto príkazu: i/ zablokoval na účtoch povinného vedených u žalovaného ako banky zvýšenú sumu
predbežných trov exekúcie aj vo výške 39 551,93 eur (celkovo sumu 1 191 541,44 eur) a súčasne
prikázal vyplatiť z bankových účtov povinného vedených u žalovaného sumu vo výške vymáhanej
pohľadávky žalobcu zvýšenú o vyššie uvedené predbežné trovy exekúcie a to na bankový účet súdneho
exekútora. Exekučný príkaz a príkaz na úhradu trov exekúcie bol právnemu predchodcovi žalovaného
doručený dňa 18. augusta 2009. Napriek skutočnosti, že právnemu predchodcovi žalovaného boli vyššie
uvedené podania povereného súdneho exekútora riadne doručené, právny predchodca žalovaného
nepostupoval v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku (predovšetkým ust. § 96 ods. 3 EP). V
tejto súvislosti odvolací súd konštatoval, že základnou povinnosťou poddlžníkov v exekučnom konaní
je, aby svoj záväzok svojmu veriteľovi, ktorým je povinný v danom exekučnom konaní, po doručení
príkazu na začatie exekúcie splnil a po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým boli námietky zamietnuté,
poskytli plnenie, zodpovedajúce ich záväzku voči povinnému, priamo oprávnenému. Právo oprávneného
dožadovať sa plnenia od poddlžníka vzniká až doručením exekučného príkazu poddlžníkovi, t. j. až
od tohto momentu vzniká oprávnenému v exekučnom konaní právo uplatňovať pohľadávku povinného
pod vlastným menom a na vlastný účet. Ak poddlžník po doručení exekučného príkazu neposkytne
dobrovoľne plnenie oprávnenému z exekučného titulu, musí si svoje právo na plnenie voči poddlžníkovi
oprávnený uplatniť na súde poddlžníckou žalobou. V zmysle § 103 Exekučného poriadku poddlžníckou
žalobou oprávnený vo vlastnom mene uplatňuje voči banke nárok na zaplatenie súm, na ktoré by mal
právo, ak by banka neporušila svoje povinnosti v zmysle vyššie citovaných ustanovení § 95 až 99
Exekučného poriadku. Oprávnený na dosiahnutie úspechu v sporovom konaní o poddlžníckej žalobe
musí preukázať nasledovné predpoklady:
1. vznik práva oprávneného na vyplatenie peňažných prostriedkov na účte povinného; porušenie
niektorej povinnosti banky, ktorú jej ukladá zákon v § 95 až 99 Exekučného poriadku;
3. reálne ukrátenie oprávneného postupom banky o vyplatenie súm, na ktoré by mal inak nárok;
4. príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti banky a reálnym ukrátením oprávneného zo strany
banky.
So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade boli naplnené
všetky predpoklady pre úspešné podanie poddlžníckej žaloby, v rámci ktorej sa žalobca domáhal voči
žalovanému svojich nárokov na zaplatenie sumy, na ktorú by mal právo, ak by banka neporušila svoje
povinnosti v zmysle vyššie citovaných ustanovení § 95 až 99 Exekučného poriadku. Z vykonaného
dokazovania vyplýva, že na účtoch vedených v prospech povinného u právneho predchodcu žalovaného
ako banky sa v čase doručenia exekučného príkazu, ktorým poverený súdny exekútor prikázal
žalovanému (jeho právnemu predchodcovi), aby po doručení tohto príkazu zablokoval na účtoch
povinného vedených u žalovaného ako banky stanovenú sumu a súčasne prikázal vyplatiť z bankových
účtov povinného vedených u žalovaného sumu vo výške vymáhanej pohľadávky žalobcu zvýšenú
o vyššie uvedené predbežné trovy exekúcie a to na bankový účet súdneho exekútora, nachádzalo
dostatočné množstvo finančných prostriedkov, teda žalovanému nebránil vo vyplatení vymáhanej
pohľadávky spolu s trovami exekúcie nedostatok finančných prostriedkov na predmetných účtoch. V
danom prípade nebolo v rámci konania preukázané a ani sporovými stranami tvrdené, že by poukázaniu
finančných prostriedkov z účtu/účtov povinného vedených u žalovaného (jeho právneho predchodcu)
bránilo to, že by sa jednalo o peňažné prostriedky, ktoré nepodliehajú exekúcii (§ 104 EP) alebo sú z
exekúcie vylúčené (§ 102 EP).

4. Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky žalovaného konštatoval, že excindačná žaloba slúži
na ochranu tým osobám, ktoré majú k majetku postihnutému exekúciou také právo, ktoré vylučuje, aby
bol tento majetok použitý k nútenému výkonu rozhodnutia, napríklad vlastnícke právo ku konkrétnej
exekúciou postihnutej veci. Aktívne vecne legitimovanou osobou na podanie excindačnej žaloby je
tretia osoba, t. j. osoba odlišná od účastníkov konania, ktorá tvrdí, že má právo na vec, ktorá bola



postihnutá exekúciou, pričom toto právo nepripúšťa exekúciu na túto vec. Pasívne vecne legitimovaným
(t. j. žalovaným) je oprávnený. V žalobe sa musí presne špecifikovať vec, ktorej vylúčenia z exekúcie sa
tretia osoba domáha. Môže ísť o hnuteľnú aj nehnuteľnú vec. Dôkazné bremeno o existencii práva k veci
nepripúšťajúce exekúciu zaťažuje tretiu osobu. Neunesenie tohto bremena má za následok zamietnutie
žaloby. Súdny exekútor JUDr. Martin Hermanovský vydal dňa 18. augusta 2009v danom exekučnom
konaní vyššie špecifikovaný exekučný príkaz a príkaz na úhradu trov exekúcie, ktorý bol rovnaký deň
doručený aj žalovanému. Podľa názoru odvolacieho súdu súdny exekútor konal v súlade s ust. § 96 ods.
1 veta práva Exekučného poriadku (účinného v rozhodnom období), kedy exekútor musel do štrnásť
dní po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii, resp. do štrnásť dní po doručení uznesenia
súdu o zamietnutí námietok vydať exekučný príkaz, ktorý bol povinný doručiť oprávnenému, povinnému
a v danom prípade banke. V prípade, ak by menovaný súdny exekútor uvedeným zákonom stanoveným
spôsobom nepostupoval, bol by povinný vydať príkaz na odblokovanie účtov povinného. V tejto súvislosti
odvolací súd konštatoval, že súdny exekútor pri uvedenom postupe neporušil žiadne právne predpisy,
naopak postupoval lege artis zákonom stanoveným spôsobom, dodržiavajúc zákonné lehoty stanovené
v Exekučnom poriadku a to s poukazom na tú skutočnosť, že nemal vedomosť, že žalovaný ako tretia
osoba podal dňa 31. júla 2009 na Okresný súd Bratislava I žalobu v zmysle ust. § 55 ods. 1 Exekučného
poriadku (excindačnú žalobu) ako aj návrh na odklad a zastavenie exekúcie (konanie o excindačnej
žalobe sa viedlo pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 35Cb/101/2009 a návrh na odklad
exekúcie pod sp. zn. 4Er/504/2009). V konaní bolo jednoznačne preukázané, že návrh žalovaného na
odklad exekúcie sa dostal do dispozície súdneho exekútora povereného vykonaním samotnej exekúcie
až dňa 14. septembra 2009, kedy sa súdny exekútor dozvedel z výzvy konajúceho súdu o podanom
návrhu na odklad exekúcie, ako aj o návrhu na zastavenie exekučného konania, t. j. predmetný návrh
žalovaného na odklad exekúcie sa dostal do dispozície súdneho exekútora až po vydaní exekučného
príkazu a jeho doručení žalovanému. Odvolací súd poukazujúc na ust. § 56 ods. 5 Exekučného poriadku
konštatoval, že v rozhodnom čase (t. j. po doručení podaného návrhu žalovaného na odklad exekúcie
súdnemu exekútorovi dňa 14. septembra 2009) súdny exekútor nevykonal žiadne úkony bezprostredne
smerujúce k vymoženiu pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva a teda nedošlo zo strany súdneho
exekútora k porušeniu ust. § 56 ods. 5 Exekučného poriadku (ďalej aj ,,EP“), tak ako to uvádzal v
konaní žalovaný. Odvolací súd zdôraznil, že napriek dikcii ust. § 52 ods. 3 EP exekučný príkaz nie je
rozhodnutím a preto voči vydanému exekučnému príkazu nie je ipso facto v zmysle tohto citovaného
ustanovenia prípustný opravný prostriedok. Exekučný príkaz vydaný dňa 18. augusta 2009 v danom
exekučnom konaní, teda platil až do skončenia exekučného konania a tento nebol nikdy platne zrušený.
Zrušenie exekučného príkazu je oprávnený vykonať len exekučný súd a ani súd konajúci o tejto žalobe
(poddlžnícka žaloba) si nemôže prejudiciálne vyriešiť (posúdiť) platnosť vydaného exekučného príkazu a
to napriek argumentácii žalovaného, že aj samotný súdny exekútor JUDr. Martin Hermanovský vo svojej
výpovedi ako svedok uviedol, že ak by mal vedomosť o podanom návrhu na odklad exekúcie ako súčasti
excindačnej žaloby, príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke by nevydal.
So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že doručením exekučného príkazu žalovanému
(jeho právnemu predchodcovi) ako banke vznikla podľa ust. § 96 EP povinnosť exekučný príkaz bez
ďalšieho rešpektovať a v zmysle doručeného exekučného príkazu plniť. Odvolací súd poznamenal,
že žiadne zákonné ustanovenie neprisudzuje samotnej banke oprávnenie posudzovať, či je exekučný
príkaz vydaný v súlade so zákonom, resp. plnenie na základe vykonaného exekučného príkazu odoprieť/
nevykonať. Pokiaľ ide o už vydané exekučné príkazy, odvolací súd konštatoval, že neexistuje žiadne
zákonné ustanovenie, ktoré by prikazovalo súdnemu exekútorovi tieto zrušiť len z dôvodu, že bol podaný
návrh na odklad exekúcie. Exekútor ako osoba nadaná právomocou štátu v oblasti výkonu exekučnej
činnosti môže konať len to, čo mu zákon dovoľuje a môže rušiť exekučné príkazy len z dôvodov
stanovených zákonom.

5. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný v prejednávanom prípade ani nepreukázal, že by mal
v relevantnom čase k majetku povinného, ktorý podliehal exekúcii vedenej v prospech žalobcu ako
oprávneného, právo, ktoré vylučuje, aby bol tento majetok použitý k nútenému výkonu rozhodnutia a
teda nebol aktívne legitimovaným subjektom na podanie excindačnej žaloby. V tejto súvislosti odvolací
súd zdôraznil, že poverený súdny exekútor neviedol exekúciu na peňažné prostriedky v banke (vec),
ale viedol exekúciu na pohľadávku povinného, ktorú mal povinný voči banke. Aj keby súd excindačnú
žalobu poňal širšie a mal za to, že banka sa v rámci excindačnej žaloby domáhala vylúčenia pohľadávky
z exekúcie (takýto extenzívny výklad by bol však v rozpore so samotným gramatickým znením
zákona), potom by banka v konaní o takejto excindačnej žalobe nebola nikdy úspešná, pretože nikdy
nepreukázala a ani netvrdila, že pohľadávka povinného voči nej je jej pohľadávkou, teda že je vlastne



sama sebe veriteľom. Pri excindačnej žalobe žalobca v zásade tvrdí, že on je majiteľom vecí, o ktorých
vylúčení z exekúcie žiada, aby súd rozhodol. V posudzovanom prípade bola exekvovaná pohľadávka
povinného voči banke, o ktorej banka nikdy netvrdila, že by jej veriteľom nebol povinný, alebo že by ním
bola dokonca banka (potom by banka musela byť veriteľom a dlžníkom pohľadávky v jednej osobe).
Banka v predmetnom konaní nepreukázala ani existenciu akéhokoľvek iného jej patriaceho práva, ktoré
by vylučovalo, aby bol majetok povinného použitý k nútenému výkonu rozhodnutia (napr. tvrdené, ale
žalovaným nepreukázané záložné právo žalovaného k pohľadávke povinného z účtu v banke).

6. V tomto kontexte odvolací súd uviedol, že v zmysle vyššie uvedených záverov, súd konajúci v
konaní o poddlžníckej žalobe nie je oprávnený (a to ani v rozsahu prejudiciálnej otázky) posudzovať
platnosť či neplatnosť exekučného príkazu doručeného banke zo strany súdneho exekútora. S ohľadom
na túto skutočnosť a s ohľadom na podstatu konania o poddlžníckej žalobe definovanú v zákone,
súd zameral v tomto konaní svoju pozornosť na posúdenie, či vydaný exekučný príkaz spĺňal všetky
zákonom definované náležitosti. Za nesporné vyhodnotil to, že exekučný príkaz bol povereným súdnym
exekútorom vydaný a riadne doručený žalovanému ako banke. So zreteľom na uvedené dospel k
záveru, že predmetný exekučný príkaz spĺňal všetky zákonné náležitosti a žalovaný mal povinnosť
v zmysle príslušných ustanovení Exekučného poriadku na základe tohto exekučného príkazu plniť.
Konštatoval, že nie je možné nazerať na povinnosti banky ako dlžníka povinného iným spôsobom v
závislosti od toho, či je banka súčasne veriteľom povinného alebo nemá (či dokonca v posudzovanom
prípade nebude mať) voči povinnému pohľadávku. Takéto rozlišovanie postavenia povinného a banky
v exekučnom konaní nemá právny základ v ustanoveniach Exekučného poriadku. Vzťah banky a
povinného majúci pôvod v odlišných vzájomných záväzkoch banky a povinného netýkajúcich sa zmluvy
o vedení účtu, z ktorej vznikla exekvovaná pohľadávka, nemôže mať pre oprávneného bez ďalšieho
žiadne dôsledky ani význam vo vzťahu ku jeho uspokojeniu v rámci exekúcie. Povinnosti banky, ktoré jej
vzniknú doručením exekučného príkazu nemôžu závisieť a meniť sa ani podľa toho, aké úkony banka
uskutoční po doručení exekučného príkazu. Doručením exekučného príkazu totiž vzniká banke ako
dlžníkovi povinného povinnosť vyplatiť oprávnenému splatnú pohľadávku, ktorá povinnosť nie je ničím
podmienená ani modifikovaná v závislosti od iných vzťahov banky a povinného.

7. Odvolací súd s prihliadnutím na podpornú argumentáciu žalovaného v podanom odvolaní s odkazom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011, sp. zn. 3 MCdo 20/2010
(R 48/2012) konštatoval, že predmetné rozhodnutie sa týkalo predovšetkým prelomenia názoru JUDr.
Mazáka, v zmysle ktorého podanie excindačnej žaloby spôsobuje prerušenie exekučného konania
a exekútor nie je oprávnený ďalej po podaní takejto žaloby pokračovať v exekúcii. Z uvedeného
rozhodnutia však podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný účelovo vyňal konštatovanie, že žalobca,
ktorý podal excindačnú žalobu o vylúčenie veci z exekúcie, sa v exekučnom konaní môže domáhať
povolenia odkladu exekúcie z dôvodu, že možno očakávať zastavenie exekučného konania, opomenul
však skutočnosť, že zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu a ani zo žiadneho rozhodnutia
vydaného k tejto konkrétnej otázke, nevyplýva záver žalovaného, že žalovaný ako tretia osoba má právo
podať návrh na odklad exekúcie. Odvolací súd poukazujúc na ust. § 56 ods. 1, 3 a 4 Exekučného
poriadku, z ktorého vyplýva, že oprávnený na podanie návrhu na odklad exekúcie z rôznych v zákone
uvedených dôvodov je len povinný, sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný nebol
aktívne legitimovaný na podanie návrhu na odklad exekúcie. Konštatoval, že napokon s výnimkou
žalovaným uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sa okrem iného vzťahovalo na exekučné
konanie vedené za inej právnej úpravy Exekučného poriadku, na rozdiel od vo veci spomínaného
exekučného konania (absencia ust. § 56 ods. 5 EP), väčšina právnickej obce sa zhoduje v názore, že
tretia osoba nie je oprávnená podať návrh na odklad exekúcie, keďže ju na to neoprávňuje žiadne z ust.
§ 56 Exekučného poriadku, je len oprávnená domáhať sa povolenia odkladu exekúcie podaním podnetu
na vydanie rozhodnutia o odklade exekúcie a to prostredníctvom ust. § 56 ods. 2 Exekučného poriadku.
V prípade podania podnetu na povolenie odkladu exekúcie nejde o návrh na odklad exekúcie a teda
samotné účinky ust. § 56 ods. 5 Exekučného poriadku nenastanú (nedošlo k podaniu návrhu na odklad
exekúcie, len k podnetu, pričom je neisté, či súd postupom podľa § 56 ods. 2 EP uvedenému podnetu
vyhovie a začne konať ex offo). Záver, že návrh na odklad exekúcie nie je oprávnená podať tretia
osoba nepriamo, podľa odvolacieho súdu podporuje aj znenie ust. § 56 ods. 8 Exekučného poriadku, z
ktorého vyplýva, že rozhodnutie o odklade exekúcie doručí súd povinnému, oprávnenému a exekútorovi
poverenému vedením exekúcie, nie však tretej osobe.



8. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že postihnuté finančné prostriedky boli viazané účelovo na účet
kolaterálu, t. j. že nejde o peňažné prostriedky v dispozícii povinného, odvolací súd zdôraznil, že v
danom prípade išlo o peňažné prostriedky, ktoré pri zmluvách o bežnom účte podľa ust. § 708 a nasl.
Obchodného zákonníka sú vo vlastníctve banky, avšak predmetom exekúcie prikázaním pohľadávky
je vždy len pohľadávka povinného voči banke, ktorá v čase vydania exekučného príkazu, t. j. dňa
18. augusta 2009, ako aj v čase zrušenia zaistenia zo strany príslušnej prokuratúry dňa 21. apríla
2011 existovala. Žalovaný nikdy nerealizoval žiaden zápočet svojej pohľadávky voči povinnému v rámci
exekučného konania a takýto zápočet po doručení exekučného príkazu ani realizovať nemohol z dôvodu,
že je vylúčený. V závere odvolací súd dodal, že z ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, ako aj
z rozhodnutí súdov nižšieho stupňa vyplýva, že doručenie exekučného príkazu banke spôsobuje vznik
povinnosti banky vyplatiť pohľadávku aj v prípade, ak ide napríklad o peňažné prostriedky uložené na
termínovaných účtoch, pričom termín splatnosti ešte nenastal.

9. Proti druhému a tretiemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“)
dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil ust. § 420 písm. a/ CSP tým, že sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomocí súdov a podľa ust. § 420 písm. e/ CSP tým, že rozhodoval vylúčený sudca alebo
nesprávne obsadený súd a napokon podľa ust. § 420 písm. f/ CSP tým, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Ďalej prípustnosť dovolania odôvodnil podľa ust. § 421 ods.
1 písm. a/ CSP, t. j. že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej
riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a súčasne podľa
ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j. že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

10. Žalovaný zhrňujúc skutkový stav veci v dovolaní namietal nesprávny procesný postup odvolacieho
súdu s poukazom na ust. § 382 CSP. Podľa žalovaného rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné,
založené na iných právnych záveroch ako rozhodnutie súdu prvej inštancie tvrdiac, že odvolací súd
si sám doplnil skutkový stav, bez toho, aby riadne doplnil dokazovanie a nariadil pojednávanie k
takémuto doplnenému dokazovaniu, čím znemožnil žalovanému, aby uskutočnil jemu patriace práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v súlade s ust. § 420 pím. f/ CSP.
Vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. a/ CSP namietal nedostatok právomoci,
a zároveň príslušnosť odvolacieho súdu. Podľa žalovaného konanie o poddlžníckej žalobe nie je
možné viesť po vyhlásení konkurzu na majetok pôvodného dlžníka (spoločnosti KENTI, s. r. o.). V tejto
súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo 7. decembra 2017,
sp. zn. 20 Cdo 4896/2017 a mal za to, že Okresný súd Bratislava I vôbec nemal právomoc o takto
uplatnenom nároku žalobcu konať a rozhodovať, konanie mal zastaviť bez meritórneho rozhodnutia vo
veci samej. Keďže Okresný súd Bratislava I napriek nedostatku právomoci vec rozhodol a prejednal,
podľa žalovaného vo veci rozhodoval nezákonný sudca (resp. konajúci súd v takom prípade nebol
správne obsadený), čím bola naplnená vada zmätočnosti podľa ust. § 420 písm. e/ CSP. Vo vzťahu
k namietanej prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP žalovaný prípustnosť
dovolania vyvodzuje z toho, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu (421 ods. 1 písm. a/ CSP) ale tiež z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená(§ 421 ods.1 písm. b)
CSP. Podľa žalovaného sa dovolací súd nezaoberal otázkou,, či má mať nezákonne vydaný exekučný
príkaz prednosť pred zákonnými kvázi suspenzívnymi účinkami podaného návrhu na odklad.“ V tejto
súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011
sp. zn. 3MCdo/20/2010 (R 48/2012). Vo vzťahu k uvedenej právnej otázke žalovaný uviedol, že príkaz
na vykonanie exekúcie prikázaním z účtu v banke z 24. júla 2009 sp. zn. EX 116/09 bol preukázateľne v
rozpore so zákonom, a preto nemôže mať prednosť pred zákonom (kvázi suspenzívne účinky podaného
návrhu na odklad). Žalovaný preto zastáva názor, že nemal povinnosť previesť peňažné prostriedky
v zmysle § 96 ods. 3 Exekučného poriadku. Podľa žalobného odvolací súd vo svojom rozhodnutí
nerešpektoval právny názor vyjadrený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
13. októbra 2011 sp. zn. 3MCdo/20/2010 (R48/2012) a Ústavného súdu Slovenskej republiky z 4.
novembra 2015 sp. zn. I. ÚS 472/2015. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 449 ods. 2 CSP žalovaný
navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie zrušil,
nakoľko nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozsudku odvolacieho súdu. Zároveň navrhol odklad
vykonateľnosti rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP.



11. K dovolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol dovolanie žalovaného v súlade s ust. § 448 CSP
zamietnuť ako nedôvodné.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP)
po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu(§ 427 ods. 1 CSP), v neprospech ktorej bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre to, aby uskutočnil meritórny
dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že
dovolanie žalovaného treba odmietnuť.

13. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak
to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,
že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie
nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

14. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

15. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. a/ CSP tým, že sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.

16. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci je daná, ak súd rozhodol vo veci, ktorá
nepatrí do jeho právomoci. Do právomoci súdov v civilnom sporovom konaní patrí prejednávanie a
rozhodovanie súkromnoprávnych sporov a iných právnych vecí, ak ich podľa zákona neprejednávajú a
nerozhodujú iné orgány (§ 3). Pokiaľ súd pri skúmaní procesných podmienok konania dospeje k záveru,
že nie je daná jeho právomoc na konanie vo veci v zmysle § 3 a nie je daná ani právomoc iného orgánu
na jej prejednanie a rozhodnutie, súd nemôže konanie pre tento nedostatok zastaviť (čl. 152 ods. 4
Ústavy SR), ale otázku právomoci musí riešiť vždy pozitívne, vo svoj prospech, teda vec musí prejednať
sám. Článok 46 ods. 1 Ústavy SR totiž zakotvuje právo na súdnu ochranu ako základné ľudské právo,
obsahom ktorého je možnosť každého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených <https://www.beck-online.sk/bo/document-
view.seam?documentId=nnptembrgzpxg327mv3gwmzopj5f6mrqge2v6mjwgbpxazrugiya>zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Právo na súdnu ochranu súvisí so zásadou zákazu
denegatio iustitiae, spočívajúcej v tom, že súd je povinný vykonávať súdnictvo, a
tak chrániť práva a oprávnené záujmy tých, ktorý spadajú pod jeho jurisdikciu.
Súd nemôže odmietnuť výkon súdnictva s odôvodnením, že predmetný spoločenský
vzťah nie je upravený právnym predpisom. <https://www.beck-online.sk/bo/document-view.seam?
documentId=nnptembrgzpxg327mv3gwmzopj5f6mrqge2v6mjwgbpxazrugiya> Táto situácia nikdy
nemôže byť na ujmu strany konania, a preto tým vzniká súdu povinnosť vziať vec do svojej právomoci,
vec prejednať a rozhodnúť. Vadu nedostatku právomoci nemožno použiť, ak ide o vecnú alebo miestnu
príslušnosť súdu. (viď Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič
M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 1360).V posudzovanom prípade
obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd nemal právomoc vec rozhodnúť a prejednať, a preto
nie je daná procesná vada zmätočnosti v zmysle § 420 písm. a/ CSP. Dovolací súd poznamenáva, že
obchodná spoločnosť KENTI, s. r. o. nebola a ani nie je účastníkom sporu a ani na žalovaného nebol
vyhlásený konkurz, preto súd mal právomoc vec prejedať a rozhodnúť a nie konanie zastaviť v zmysle
Zákona o konkurze a reštrukturalizácií.

17. Vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. e/ CSP, argumentácia žalovaného
smerovala k tomu, že ak Okresný súd Bratislava I nemal právomoc vec rozhodnúť a prejednať (§ 420
písm. a/ CSP), tak vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.

18. V dovolaní môže dovolateľ namietať existenciu niektorej z vád zmätočnosti uvedenej v § 420 CSP tak
vo vzťahu k nedostatkom týkajúcim sa súdu prvej inštancie, ako aj vo vzťahu k nedostatkom týkajúcich
sa odvolacieho súdu. Z hľadiska prípustnosti dovolania je však prípadná existencia vady zmätočnosti
zaťažujúca konanie pred súdom prvej inštancie významná iba vtedy, ak zároveň zaťažuje konanie aj pred



súdom odvolacím, alebo vtedy ak bola vada zmätočnosti namietaná pred odvolacím súdom, pričom tento
nedostatok odvolací súd neodstránil. Táto skutočnosť vychádza z rešpektovania inštančného postupu
a predovšetkým zo skutočnosti, že zákon zveruje právomoc odstraňovať prípadne nedostatky v konaní
súdu prvej inštancie odvolaciemu súdu, na základe procesnej aktivity strany sporu, a to nielen samotným
podaním odvolania, ale najmä obsahom samotných odvolacích námietok. Dovolací súd zastáva názor,
že dodatočné spochybňovanie obsadenia súdu prvej inštancie, nemôže založiť prípustnosť dovolania.
Vyššie citované závery sú plne aplikovateľné aj na rozhodovanú vec, v ktorej bol žalovaný v celom
priebehu sporu zastúpený advokátom, pričom prípadný nedostatok týkajúci sa obsadenia súdu prvej
inštancie nenamietal v prvoinštančnom a ani v odvolacom konaní a predmetnú námietku vzniesol
prvýkrát až v dovolaní. Predmetná námietka týkajúca sa výlučne konania na súde prvej inštancie
(Okresného súdu Bratislava I) nemôže byť predmetom meritórneho dovolacieho prieskumu. Prípustnosť
dovolania žalovaného preto z ustanovenia § 420 písm. e/ CSP nevyplýva.

19. Podstatná časť argumentácie žalovaného, odôvodňujúca prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa
§ 420 písm. f/ CSP smerovala k nesprávnemu procesnému postupu odvolacieho súdu súvisiaceho s
tým, že odvolací súd bez nariadenia pojednávania doplnil dokazovanie a založil svoje na iných právnych
záveroch ako rozhodnutie súdu prvej inštancie a k tomu, že rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné.

20. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

21. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03).
22. Podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie
vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Odvolací súd sám zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu, ak má za to, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 384 ods. 1 CSP).
Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich napriek
návrhu strany nevykonal súd prvej inštancie (§ 384 ods. 2 CSP), a tiež za podmienok podľa § 366 CSP
(§ 384 ods. 3 CSP). O tom, či je potrebné vo veci zopakovať alebo doplniť dokazovanie, rozhoduje
odvolací súd.

23. Viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),
sa vzťahuje na skutkové zistenia uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací
súd ich môže zmeniť alebo doplniť, prípadne inak modifikovať iba po vykonaní, t. j. po opakovaní alebo
doplnení dokazovania. Podmienenie zmeny skutkových záverov súdu prvej inštancie opakovaním alebo
vykonaním nových dôkazov vyplýva zo zásady priamosti a ústnosti civilného sporového konania. V
prejednávanej veci vo vzťahu k posúdeniu splneniu predpokladov pre úspešné podanie poddlžníckej
žaloby však odvolací súd skutkové zistenia súdu prvej inštancie nijako nespochybnil. Opakovaním
dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie sa v zmysle ustanovenia § 384 ods. 1 CSP rozumie
opakovanie nie všetkých dôkazov, na ktorých je rozhodnutie odvolacieho súdu založené, ale iba takých
dôkazov, o výsledkoch správnosti ktorých má odvolací súd pochybnosti. Z rozhodnutia odvolacieho súdu
vyplýva, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav dostatočne a na základe vykonaných dôkazov dospel
súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd sa teda so skutkovými závermi súdu
prvej inštancie stotožnil, preto je namieste záver, že nemal dôvod dokazovanie zopakovať (§ 384 ods. 1
CSP). Keďže odvolací súd nezistil ani existenciu podmienok pre doplnenie dokazovania (§ 384 ods. 2 a
3 CSP) a pre nariadenie pojednávania nebol daný ani verejný záujem, rozhodnutie o veci bez nariadenia
pojednávania je postupom, ktorý plne zodpovedá zákonu (§ 385 ods. 1 CSP). Postupom odvolacieho



súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny
proces, a preto žalovaný uvedenú námietku v dovolaní vytýka neopodstatnene.

24. Dovolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalovaného, že rozhodnutie odvolacieho súdu
je zmätočné. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje
rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
f/ CSP. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií (vychádzajúc z ich vzájomnej vecnej súvislosti
a prepojenosti) je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa účastníci domáhali,
čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej
inštancie a ako tieto úvahy posudzoval odvolací súd; odvolací súd zaujal aj závery k jeho právnemu
posúdeniu veci, s ktorým sa stotožnil. Skutočnosť, že žalovaný mal na vec odlišný názor a že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, nie je dostačujúcou bázou pre tvrdenie
o zmätočnosti napadnutého rozhodnutia a existencie vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Vzhľadom
na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný neopodstatnene namieta, že odvolací súd
nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

25. Žalovaný vyvodzuje prípustnosť dovolania aj z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, podľa ktorého je dovolanie
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

26. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP by mal dovolateľ:
a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť
(a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom
odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi
názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako
odvolací súd pristupoval k riešeniu určitej právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému
v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

27. Pokiaľ dovolateľ v takom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú súdnu prax
dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje
rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko
alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli. V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže
pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním
riešil prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky (do úvahy prichádzajúce)
rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade by uskutočnil
dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a
dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1
CSP (viď 2Cdo 203/2016, 3Cdo 158/2017, 4Cdo 14/2017, 7Cdo 140/2017, 8Cdo 141/2017; pozri tiež
Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový
poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str.1382).

28. V danom prípade žalovaný v dovolaní uviedol všeobecnú charakteristiku nesprávnosti, ku ktorým
podľa jeho názoru došlo pred odvolacím súdom. Žalovaný ako právnu otázku od vyriešenia ktorej
záviselo v posudzovanom prípade rozhodnutie odvolacieho súdu a pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 124
ods. 1 v spojení s § 438 ods. 1 CSP), vymedzil otázky súvisiace s podaním excindačnej žaloby a návrhu
na odklad exekúcie. V súvislosti s riešením právnej otázky poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/20/2010 z 13.októbra 2011 ako aj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo 4. novembra 2015 sp. zn. I. ÚS 472/2015.

29. Ako už dovolací súd vyššie uviedol, právna otázka položená dovolateľom v dovolaní musí byť
zásadná pre rozhodnutie vo veci, čo znamená, že od jej vyriešenia záviselo rozhodnutie súdu v spore.
Žalovaným položená právna otázka uvedené kritérium nespĺňa a jej formulácia opomína základné závery
rozhodujúce pre právne úvahy odvolacieho (i prvoinštančného) súdu. Pre záver o tom, že ide o právnu
otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci



subjektívny názor sporovej strany, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný
je výlučne záver najvyššieho súdu rozhodujúceho o dovolaní.

30. Z odôvodnenia rozhodnutí súdov prvej a druhej inštancie vyplýva, že predmetom sporu bolo
posúdenie, či boli naplnené všetky predpoklady pre úspešné podanie poddlžníckej žaloby, v rámci
ktorej sa žalobca domáhal voči žalovanému svojich nárokov na zaplatenie sumy, na ktorú by mal
právo, ak by banka neporušila svoje povinnosti v zmysle ustanovení § 95 až 99 Exekučného poriadku.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaným vymedzená právna otázka nebola kľúčová, relevantná pre
rozhodnutie odvolacieho súdu, nakoľko je bez právnej relevancie vo vzťahu k posudzovanému prípadu.
Preto ani žalobcom uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/20/2010
nemôže predstavovať rozhodnutie dovolacieho súdu, od ktorého by sa odvolací súd odklonil pri
riešení právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo jeho rozhodnutie v posudzovanom prípade. Teda,
pokiaľ predmetom vyššie citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu nebolo riešenie konkrétnej právnej
otázky, podstatnej pre rozhodnutie predmetnej právnej veci, uvedené rozhodnutie nemôže byť ani
podkladom pre vyslovenie prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Dovolací
súd dodáva, že pri vymedzení dovolacieho dôvodu v súlade s ust. § 432 ods. 2 CSP nepostačuje
tvrdenie dovolateľa, že závery odvolacieho súdu považuje za nesprávne, prípadne, že nesúhlasí s
právnym názorom vysloveným v rozhodnutí odvolacieho súdu, pokiaľ v dovolaní zákonom predpísaným
spôsobom nevymedzí dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP tak, ako je vyššie uvedené (viď
bod 27 a 28). Keďže absentuje vymedzenie právnej otázky, od ktorej sa mali súdy odkloniť, je možné
konštatovať, že aj žalovaným označené rozhodnutia zdôrazňujú jeho nespokojnosť so skutkovými
zisteniami konajúcich súdov.

31. Žalovaný vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, v zmysle ktorého je
dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

32. Z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP vyplýva, že otázkou relevantnou pre prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia môže byť len otázka právna (hmotnoprávna alebo procesnoprávna, ktorej vyriešenie
viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), a nie otázka skutková. Riešenie
skutkovej otázky (quaestiofacti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových
poznatkov súdu v procese dokazovania; to znamená, že pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové
okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať,čo (ne)urobil žalobca
alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania)
niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol
znalec a pod. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestioiuris) prebieha v procese právneho
posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou
(potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich
skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii
alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad. Ak v
dovolaní vymedzená otázka - ktorú má podľa dovolateľa posudzovať vo svojom rozhodnutí dovolací súd -
nie je právnou otázkou, ale predstavuje skutkovú otázku, nie je splnená zákonná podmienka prípustnosti
dovolania uvedená v ustanovení § 421 ods. 1 CSP a takúto otázku nie je dovolací súd oprávnený vo
svojom rozhodnutí riešiť.

33. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalovaného treba osobitne pre daný prípad zdôrazniť, že
otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť výlučne (iba tá) právna otázka, ktorú odvolací
súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie.

34. Tak ako dovolateľ vymedzil právnu otázku (či má mať nezákonne vydaný exekučný príkaz prednosť
pred zákonnými kvázi suspenzívnymi účinkami podaného návrhu na odklad) musí dovolací súd
konštatovať, že jej vyriešenie nebolo rozhodujúce pre právne posúdenie veci. Vychádzajúc z obsahu
spisu a z obsahu rozhodnutí súdov nižších inštancií, súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca preukázal
splnenie všetkých predpokladov pre úspešné podanie poddlžníckej žaloby v súlade ustanovení §
103 Exekučného poriadku. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa stotožnil aj odvolací súd.
Odvolací súd zároveň zdôraznil, že doručením exekučného príkazu žalovanému (jeho právnemu
predchodcovi) ako banke, tento bol podľa ust. § 96 Exekučného poriadku povinný exekučný príkaz bez



ďalšieho rešpektovať a v zmysle doručeného exekučného príkazu plniť. Žiadne zákonné ustanovenie
neprisudzuje samotnej banke oprávnenie posudzovať, či je exekučný príkaz vydaný v súlade so
zákonom, resp. plnenie na základe vykonaného exekučného príkazu odoprieť/nevykonať. Pokiaľ ide o
už vydané exekučné príkazy, neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by prikazovalo súdnemu
exekútorovi tieto zrušiť len z dôvodu, že bol podaný návrh na odklad exekúcie. Exekútor ako osoba
nadaná právomocou štátu v oblasti výkonu exekučnej činnosti môže konať len to, čo mu zákon dovoľuje
a môže rušiť exekučné príkazy len z dôvodov stanovených zákonom. So zreteľom na uvedené dovolací
súd uzatvára, že posúdenie danej otázky nemá pre rozhodnutie v spore zásadný význam a ani jej odlišné
posúdenie nemôže pre žalovaného privodiť priaznivejšie rozhodnutie v danom spore.

35. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že otázka, ktorú dovolateľ nastolil v podanom dovolaní tak nebola
zásadnou otázkou, na ktorej by spočívalo rozhodnutie týchto súdov a preto táto otázka nemôže byť
relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania
žalovaného v zmysle tohto ustanovenia. Podľa dovolacieho súdu ani v tejto časti dovolania dovolateľ
nevymedzil uplatnený dovolací dôvod zákonom predpokladaným spôsobom.

36. Dovolací súd na rámec uvedeného poukazuje na vnútornú rozpornosť argumentácie dovolateľa,
zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom, v kontexte ním namietanej prípustnosti dovolania
podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], ale tiež z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm.
b) CSP], teda z dôvodov, ktoré sa navzájom prima facie logicky vylučujú.

37. Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel dovolací súd k záveru, že v konaní pred odvolacím súdom
nedošlo k dovolateľom namietanej vade zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. a/ e/ a f/ CSP,
ani k splneniu podmienok pre prípustné a dôvodné dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného odmietol v súlade s ustanovením § 447
písm. c/ CSP, ako aj ustanovením § 447 písm. f/ CSP.

38. Dovolateľ v podanom dovolaní podal aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia
(ust. § 444 ods. 1 CSP). Keďže dovolací súd dovolanie odmietol, o návrhu na odklad právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia už nerozhodoval.

39. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods.
2 CSP).

40. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.