Ľubovnianska nemocnica, n.o.


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/210/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1304899776
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1304899776.2

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: FELYMA, spol. s r.o., M. R. Štefánika 7845/53, 960
01 Zvolen, IČO: 36 047 996, zast. Advokátska kancelária UHAĽ s.r.o., Štefana Moyzesa 9877/43, 960 01
Zvolen, IČO: 47 236 655, proti odporcom: 1. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, Limbová 2,
837 52 Bratislava, IČO: 00 165 565, 2. Prešovský samosprávny kraj, Námestie mieru 2, 080 01 Prešov,
IČO: 37 870 475, 3. Ľubovnianska nemocnica, n.o., Obrancov mieru 3, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 37
886 851, o zaplatenie 50.801,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa a odporcu v 1. rade proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 27Cb/25/2004-522 zo dňa 7.7.2014 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 27Cb/25/2004-522 zo dňa 7.7.2014
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava III napadnutým rozsudkom uložil odporcovi v 1. rade povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi 29.299,61 eur a nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 15,34 % tak, ako
budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol a
navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi v 2. a 3. rade trovy konania vo výške 100 % tak, ako
budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení súd uviedol, že navrhovateľ sa žalobou doručenou súdu dňa 4.11.2003 domáhal, aby
súd zaviazal odporcu v 1. rade na zaplatenie istiny vo výške 1.530.457,21 Sk s príslušenstvom, titulom
vyčísleného úroku z omeškania. Navrhovateľ žalobný návrh odôvodnil tým, že dňa 6.12.2000 uzatvoril
so štátnym podnikom MEDIKA, š.p. zmluvu o postúpení pohľadávok podľa § 524 a nasl. Občianskeho
zákonníka v znení Dodatku č. 1. Predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok boli pohľadávky, ktoré mal
pôvodný veriteľ, postupca, voči dlžníkovi Nemocnica s poliklinikou Stará Ľubovňa. Pohľadávka, ktorá na
základe tejto zmluvy prešla, zahŕňa istinu z neuhradených faktúr, jej príslušenstvo, ako aj všetky práva s
ňou spojené. Istinu odporca v 1. rade uhradil. Predmetom sporu je uplatnený 20 %-ný úrok z omeškania.

Odporca v 1. rade namietol nedostatok svojej pasívnej legitimácie v tomto spore. Uviedol, že nebol a
nie je v žiadnom právnom vzťahu s pôvodným veriteľom, preto sa ani nemohol dostať do omeškania
splnením záväzku inej osoby. Ak bol nárok uplatnený v dôsledku prechodu zriaďovateľskej funkcie k NsP
Stará Ľubovňa z ministerstva na príslušný vyšší územný celok podľa § 4 zákona NR SR č. 446/2001
Z.z. v spojení s § 55d zákona č. 303/1995 Z.z. uviedol tieto dôvody:

Z ustanovení § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. a) a b), ods. 2 zákona č. 446/2001 Z.z. vyplýva,
že prechod zriaďovateľskej funkcie k NsP Stará Ľubovňa na vyšší územný celok (v danom prípade od
1.1.2003) neznamená, že všetky záväzky zostávajú štátu (§ 4 ods. 1 písm. b) cit. zákona), iba „záväzky
na úhradu za dodávky tovarov, prác a iných výkonov“. Z tohto pojmu možno ustáliť, že v danom prípade
sa jedná o kúpnu cenu za dodaný tovar. Pokiaľ by zákonodarca chcel docieliť, aby do tejto kategórie
„záväzkov“ boli zahrnuté úroky z omeškania, resp. zmluvná pokuta, musel by citované ustanovenie



formulovať inak, napr. „neprechádzajú záväzky súvisiace s dodávkou tovarov“. Odporca v 1. rade preto
zastáva právny názor, že úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky nemožno zahrnúť do pojmu
záväzky na úhradu. Úroky z omeškania ako záväzky podľa § 4 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, prešli
do vlastníctva vyššieho územného celku.

Uznesením č. k. 27Cb/25/2004-38 zo dňa 5.4.2004 súd na návrh navrhovateľa podľa § 92 ods. 1 O.s.p.
rozhodol o pristúpení odporcu v 2 rade: Prešovského samosprávneho kraja, Námestie mieru 2, 080 01
Prešov, IČO: 37 870 475, a v 3. rade: Nemocnica s poliklinikou Stará Ľubovňa, príspevková organizácia,
Obrancov mieru 3, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 17 335 442.

Odporca v 2. rade navrhol žalobu zamietnuť z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie.

Nemocnica s poliklinikou Stará Ľubovňa, IČO: 17 335 442, navrhla žalobu zamietnuť z dôvodu
nedostatku pasívnej legitimácie.

V priebehu konania Nemocnica s poliklinikou Stará Ľubovňa, IČO: 17 335 442 bola zrušená. Navrhovateľ
v súlade s ust. § 92 ods. 2 O.s.p. navrhol zmenu účastníka na strane odporcu tak, aby na miesto odporcu
v 3. rade vstúpila do konania Ľubovnianska nemocnica, n.o., IČO: 37 886 851. Súd vydal dňa 26.3.20012
uznesenie č. k. 27Cb/25/2004-400, v ktorom rozhodol tak, že na strane odporcu v 3. rade bude ďalej
pokračovať s Ľubovnianskou nemocnicou, n.o., IČO:37 886 851.

Súd v rozsudku poukázal na ust. § 21 ods. 2, 4, 5 a 13 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách
verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 1 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 1 a 2 zákona
č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, § 3 ods. 1 písm. a), § 3a ods. 1 písm. a), § 4 ods. 2 písm. a)
zákona č. 446/2001 Z.z. o majetku vyšších územných celkov, § 55d ods. 6 zákona č. 303/1995 Z.z. o
rozpočtových pravidlách, § 369 ods. 1, § 397, § 502 ods. 1, § 763a Obchodného zákonníka.
Súd uviedol, že mal z daňových dokladov a dodacích listov preukázané a považoval za nesporné, že
Medika, š.p., IČO: 00 437 697 (ďalej len „Medika“) dodala pre Nemocnicu s poliklinikou Stará Ľubovňa,
IČO: 17 335 442 (ďalej len „NsP“), tovary - lieky, liečivá, zdravotnícke pomôcky a NsP sa zaviazala za
dodaný tovar zaplatiť kúpnu cenu, čím medzi nimi došlo k uzatvoreniu ústnych kúpnych zmlúv. NsP
pri uzatváraní kúpnych zmlúv vystupovala ako právnická osoba v zmysle ust. § 18 ods. 2 písm. d)
Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 21 ods. 2 zákona č. 523/2004 Z.z., pričom v zmysle ust. §
18 ods. 1 Občianskeho zákonníka vystupovala ako subjekt práva a v zmysle ust. § 21 ods. 4 zákona
č. 523/2004 Z.z. disponovala aj spôsobilosťou na právne úkony. NsP predstavovala štátnu príspevkovú
organizáciu, ktorá spravuje majetok vo vlastníctve štátu, ktorý predstavuje veci, finančné prostriedky,
pohľadávky a iné majetkové práva. Slovenská republika so svojim majetkom nakladá prostredníctvom
svojich správcov, pričom platí, že takýto správca, nemôže nadobúdať majetok do svojho vlastníctva, teda
všetok majetok čo nemocnica mala (pred prechodom z MZ SR na VÚC) vlastnila Slovenská republika
a spravovala nemocnica. NsP bola teda správcom majetku štátu.

Vzhľadom na povahu účastníkov pri uzatváraní zmlúv v zmysle ust. § 261 ods. 8 Obchodného zákonníka
mal súd za to, že v zmysle ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka sa na záväzkové vzťahy medzi
Medika a NsP použije právny režim Obchodného zákonníka, okrem tých práv a povinností, ktoré
Obchodný zákonník neupravuje a ktoré subsidiárne upravuje Občiansky zákonník. V zmysle ust. § 269
ods. 1 Obchodného zákonníka obsah zmlúv zahŕňal podstatné časti kúpnej zmluvy a preto sa vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti použije na úpravu ústne uzatvorených zmlúv medzi Medika a NsP právny
režim kúpnej zmluvy v zmysle ust. § 409 a nasl. Obchodného zákonníka.

Súd považoval za nesporné, že kupujúci bol s platením kúpnej ceny v omeškaní, čím predávajúcemu
vzniklo podľa ust. § 369 Obchodného zákonníka právo požadovať úroky z omeškania do doby riadneho
zaplatenia kúpnej ceny. Pohľadávka uplatnená navrhovateľom v tomto konaní predstavuje pohľadávku,
ktorá vznikla z dodania tovaru. Taktiež je podľa súdu nesporné, že táto pohľadávka predstavujúca úroky
z omeškania nebola do času vyhlásenia rozsudku v tomto konaní, a teda ani v čase prechodu majetku
zo štátu na VÚC v zmysle zákona č. 446/2001 Z.z. uhradená.

Súd uviedol, že ak by NsP (kupujúci) mala neuhradené záväzky po lehote splatnosti, napr. z dodávky
tovaru, tie by neprešli na VÚC, ale vznikla by povinnosť MZ SR ich uhradiť, teda na to, aby bolo MZ SR
povinné plniť, musí pohľadávka kupujúceho spĺňať kumulatívne štyri podmienky a to:



1, ide o záväzok (pohľadávku) na úhradu za dodávky tovarov, prác a iných výkonov prevzaté správcom
majetku štátu,
2, pohľadávka súvisí s majetkom štátu,
3, pohľadávka je splatná,
4, pohľadávka je v čase prechodu majetku zo štátu na VÚC neuhradená.

Súd mal za to, že boli splnené všetky vyššie uvedené podmienky, teda že navrhovateľ si uplatnil
pohľadávku na úhradu za dodávky tovarov, ktorá súvisela s majetkom štátu, nakoľko nemocnica bola
správcom majetku štátu, že táto pohľadávka bola splatná a neuhradená v čase prechodu majetku zo
štátu na VÚC a preto je súd toho názoru, že pasívne vecne legitimovaným subjektom na plnenie tohto
záväzku je v zmysle ust. § 55d ods. 6 zákona č. 303/1995 Z.z. Ministerstvo zdravotníctva SR - odporca
v 1. rade ako zriaďovateľ Nemocnice s poliklinikou Stará Ľubovňa IČO: 17 335 442 pred prechodom
majetku zo štátu na VÚC, čím sa vylúčila pasívna vecná legitimácie odporcu v 2. rade. Uvedený názor
podporuje aj delimitačný protokol pri prechode majetku zo štátu na VÚC, kde sú v bode 5 písm. b) podľa
prílohy 4b uvedené záväzky ktoré neprechádzajú zo štátu na VÚC (z nich vyplýva, že sporná pohľadávka
neprešla na VÚC, čím sa aplikuje povinnosť odporcu v 1. rade ju uhradiť).

Súd je toho názoru, že eventualita pasívnej vecnej legitimácie odporcu v 3. rade (Ľubovnianska
nemocnica, n.o., Obrancov mieru 3, Stará Ľubovňa, IČO: 37 886 851) neprichádza do úvahy, nakoľko
ide o iný subjekt ako bola pôvodná nemocnica (Nemocnica s poliklinikou Stará Ľubovňa IČO: 17 335
442), keďže tá zanikla v zmysle ust. § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z.z. zrušením bez právneho
nástupcu, čo mal súd preukázané uznesením č. 76/2006 zo dňa 5.6.2006 zastupiteľstvom Prešovského
samosprávneho kraja, preto nemožno uvažovať o právnom nástupníctve odporcu v 3. rade. Podľa
citovaného zákona mohla vzniknúť len rozpočtová alebo príspevková organizácia, a nie nezisková
organizácia.

S odkazom na citované zákonné ustanovenia súd rozhodol tak, že odporca v 1. rade je nositeľom
záväzku, je povinný zaplatiť navrhovateľovi úroky z omeškania. Súd žalobu voči odporcom v 2. a 3.
rade ako nedôvodnú zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie.

Súd tiež uviedol, že Medika š.p. (ako predávajúci) a NsP (ako kupujúci) mali uzatvorené ústne kúpne
zmluvy. Dohodu o výške úroku z omeškania uzatvorenú nemali, je potrebné aplikovať na rozhodnutie
o úrokoch z omeškania ustanovenie § 369 v spojení s § 502 Obchodného zákonníka účinného od
1.1.1992, a to na celé obdobie omeškania, keďže podľa prechodného ustanovenia (§ 763a Obchodného
zákonníka) sa novelizované ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka aplikuje len na zmluvy
uzavreté po 1.2.2004. Kupujúci sa dostal do omeškania v roku 1999 (resp. bol v omeškaní v období
rokov 1999 až 2002), je podľa súdu povinný vzhľadom na citované ustanovenia zákona zaplatiť úroky
z omeškania vo výške obvyklých úrokov požadovaných za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla
dlžníka + 1%. Už zo samotného znenia ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že
výšku úrokovej sadzby nie je možné jednoznačne určiť, keďže sa hovorí o obvyklých úrokoch v bankách
v mieste sídla dlžníka. Banky používali rôzne úrokové sadzby, ktoré boli ovplyvňované rôznymi faktormi
ako napr. dĺžka úveru, subjekt, ktorý bol dlžníkom a pod. Súd je toho názoru, že v súlade s citovaným
ustanovením zákona treba vychádzať z priemerných úrokových mier tak, ako ich zverejnila Národná
banka Slovenska. Tieto údaje vychádzajú z údajov jednotlivých bánk o priemerných úrokových sadzbách
za poskytnuté úvery. Ide o obvyklé úroky, je podľa súdu splnená aj druhá požiadavka - ide o banky v
mieste sídla dlžníka.

Súd prihliadol na vznesenú námietku premlčania odporcom v 1. rade uplatneného nároku, ktorá podľa
súdu bola v časti dôvodná. Z listinných dôkazov v spise súd zistil, že niektoré z faktúr nemali splatnosť
tak, ako uviedol navrhovateľ dňa 4.11.1999, ale boli splatné nasledovne:
- faktúra č. 10890311 splatná dňa 02.09.1999
- faktúra č. 109902200 splatná dňa 02.10.1999
- faktúra č. 20997074 splatná dňa 03.10.1999
- faktúra č. 30995324 splatná dňa 07.10.1999
- faktúra č. 10991226 splatná dňa 10.10.1999
- faktúra č. 10991477 splatná dňa 14.10.1999
- faktúra č. 20997515 splatná dňa 20.10.1999
- faktúra č. 10991832 splatná dňa 20.10.1999



- faktúra č. 30996050 splatná dňa 20.10.1999
- faktúra č. 20997507 splatná dňa 20.10.1999
- faktúra č. 30996181 splatná dňa 21.10.1999
- faktúra č. 30996635 splatná dňa 28.10.1999
- faktúra č. 30996740 splatná dňa 29.10.1999
- faktúra č. 10992921 splatná dňa 29.10.1999
- faktúra č. 20997777 splatná dňa 30.10.1999
- faktúra č. 21097010 splatná dňa 31.10.1999
- faktúra č. 31095020 splatná dňa 31.10.1999
- faktúra č. 31095136 splatná dňa 03.11.1999
- faktúra č. 1090005 splatná dňa 01.11.1999

Žaloba bola súdu doručená dňa 4.11.2003, teda po viac ako štyroch rokoch po splatnosti ktorejkoľvek
z uvedených faktúr.

Súd konštatoval, že počiatok plynutia premlčacej doby úrokov z omeškania je totožný s počiatkom
plynutia premlčacej doby peňažného dlhu. Teda splatnosťou pohľadávky a právnou možnosťou vykonať
právo po prvý raz začne plynúť premlčacia doba aj pre úroky z omeškania. Ak táto premlčacia doba
uplynula a dlžník vzniesol námietku premlčania, potom nemožno veriteľovi priznať premlčané právo na
úroky z omeškania, a to ani v ďalšom období, a to napriek tomu, že samotná istina nebola splnená.
Ak teda nebolo právo na úroky z omeškania uplatnené s istinou, počiatok premlčacej doby úrokov z
omeškania je totožný s počiatkom premlčacej doby samotnej pohľadávky a premlčí sa vo všeobecnej
premlčacej dobe. Ak sa potom dlžník premlčania dovolá, nemožno úroky z omeškania veriteľovi priznať
napriek tomu, že dlžník je dosiaľ stále v omeškaní s plnením peňažného dlhu. Právo na úroky z
omeškania sa premlčí ako celok, a preto nemožno priznať jednotlivé časti úrokov z omeškania iba za
niektoré obdobia.

Navrhovateľ navrhol, aby súd posúdil vznesenú námietku premlčania z hľadiska dobrých mravov.

V prejednávanom prípade navrhovateľ podľa súdu nepreukázal, neodôvodnil, že svoje právo nemohol z
nejakého relevantného dôvodu na súde uplatniť včas. Rovnako neodôvodnil dopad námietky premlčania
na jeho majetkové a sociálne pomery. Predávajúci postúpil pohľadávku Zmluvou o postúpení pohľadávky
dňa 26.1.2001. Žaloba na súd bola doručená dňa 4.11.2003. Prípadná argumentácia s odkazom na
zákon č. 446/2001 Z.z. účinný 1.1.2002 podľa súdu neobstojí (nevedel, kto je pasívne legitimovaný),
pohľadávky, z ktorých sú vyčíslené úroky z omeškania, boli splatné v roku 1999-2001. Predávajúci mohol
uplatniť svoj nárok pred účinnosťou citovaného zákona. Ide o právnickú osobu a zamietnutie žaloby
nemá a nebude mať tvrdý dopad a nebude poškodzovať navrhovateľa. Súd nepovažoval námietku
navrhovateľa za dôvodnú.

O povinnosti nahradiť trovy konania odporcom v 1. rade súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Navrhovateľ požadoval zaplatenie 50.801,87 eur (100%). Súd navrhovateľovi priznal 29.299,61 eur
(57,67 %). Neúspešný bol navrhovateľ v rozsahu 42,33 % (100-57,67). Navrhovateľovi vznikol nárok na
pomernú časť náhrady trov konania v rozsahu 15,34 % (57,67-42,33).

Odporcovia v 2. a 3. rade boli podľa súdu úspešní v rozsahu 100 %, preto súd o povinnosti navrhovateľa
nahradiť trovy konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku podal odporca v 1. rade odvolanie v časti výroku o povinnosti odporcu v 1. rade zaplatiť
navrhovateľovi 29.299,61 eur a v časti výroku o povinnosti odporcu v 1. rade nahradiť navrhovateľovi
trovy konania, a to z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Uviedol, že
štát - Slovenská republika ani Ministerstvo zdravotníctva SR neboli účastníkom zmluvných vzťahov
s pôvodným veriteľom (Medika, š.p.) a pôvodná NsP Stará Ľubovňa v týchto obchodných vzťahoch
vystupovala ako samostatný právny subjekt - právnická osoba so všetkými s tým spojenými právami
a povinnosťami. Žalovaný úrok z omeškania podľa neho nespadá pod záväzky definované v § 4 ods.
2 písm. a) zákona č. 446/2001 Z.z. (nejde o „tovar, práce a iné výkony“). V tejto veci pôvodná NsP
Stará Ľubovňa ešte pred prechodom zriaďovateľskej funkcie na Prešovský samosprávny kraj uhradila



(oneskorene) istinu (faktúry za dodaný tovar) navrhovateľovi. Aj z uvedeného možno podľa odporcu v
1. rade ustáliť, že v danom prípade (už uhradeného záväzku) sa jednalo o záväzok dlžníka - pôvodnej
NsP Stará Ľubovňa, a nie o záväzok štátu. Na podporu týchto tvrdení odporca v 1. rade poukázal
aj na rozsudky súdov Slovenskej republiky konajúcich v obdobných veciach súvisiace s prechodom
zriaďovateľskej funkcie a dotýkajúce sa tak istiny a príslušenstva ako aj samotného príslušenstva, ktoré
sa opierajú v zásade o totožnú argumentáciu odporcu v 1. rade:

Podľa § 3 písm. m) zákona č. 416/2001 Z.z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej
správy na obce a vyššie územné celky v znení neskorších predpisov prešla zriaďovateľská funkcia
k príslušnému zdravotníckemu zariadeniu (v tomto prípade NsP Stará Ľubovňa) dňom 1.1.2003 z
ministerstva na príslušný vyšší územný celok, v tomto prípade na Prešovský samosprávny kraj.
Avšak tu ide len o úpravu, resp. zmenu zriaďovateľskej funkcie, a nie o zmenu pasívnej legitimácie
zdravotníckeho zariadenia. Týmto zákonom nedošlo k prechodu záväzku na iný subjekt. Keďže ani
zákonom ani iným právnym úkonom, napr. dohodou o prevzatí dlhu, neprešiel predmetný záväzok na
iný subjekt, zdravotnícke zariadenie, štátna príspevková organizácia NsP Stará Ľubovňa je pasívne
legitimovaným subjektom. V uvedených rozsudkoch konajúce súdy k plneniu zaviazali príslušné
zdravotnícke zariadenia a žaloby voči Ministerstvu zdravotníctva SR boli zamietnuté. V tejto súvislosti
odporca v 1. rade poukázal na ust. § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách
verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v tom čase na platné ust. § 23 ods. 3 zákona
č. 303/1995 Z.z., ktoré je v podstate identické), podľa ktorého ak k zániku rozpočtovej organizácie alebo
príspevkovej organizácie dochádza rozdelením, zlúčením alebo splynutím, zriaďovateľ určí v rozhodnutí
termín, vecné a finančné vymedzenie majetku vrátane súvisiacich práv a záväzkov, ktoré prechádzajú
na právneho nástupcu, ktorým môže byť len rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia. Ak
rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu, práva a
povinnosti prechádzajú dňom bezprostredne nasledujúcom po dni zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný
zákon neustanoví inak.

Odporca v 1. rade poukázal na to, že navrhovateľ doručil žalobu súdu dňa 4.11.2003, teda v čase,
keď Prešovský samosprávny kraj sa stal zriaďovateľom NsP Stará Ľubovňa, na ktorého prešla
zriaďovateľská funkcia v zmysle § 3 písm. m) zákona č. 416/2001 Z.z. dňom 1.1.2003. Prešovský
samosprávny kraj (odporca v 2. rade) pôvodnú NsP Stará Ľubovňa zrušil uznesením zastupiteľstva
PSK č. 76/2006 zo dňa 30.5.2006. Ak záväzky - úroky, ktoré sú predmetom tohto sporu, nepreviedol na
odporcu v 3. rade, odporca v 1. rade má za to, že tieto mu zostali v zmysle uvedených argumentov a
je pasívne legitimovaným subjektom v danom spore.

Odporca v 1. rade navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že k zaplateniu istiny vo
výške 29.299,61 eur a trov konania zaviaže odporcu v 2. rade, prípadne, aby vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie.

Proti rozsudku podal odvolanie aj navrhovateľ. Žiadal, aby odvolací súd riadne preskúmal vec, a to z
pohľadu, či zriaďovateľom nebol odporca v 2. rade, keďže podľa zákona č. 446/2001 Z.z. na neho mala
prejsť zriaďovateľská funkcia vo vzťahu k zrušenej nemocnici Nemocnica s poliklinikou Stará Ľubovňa,
a to aj z dôvodu, že práve odporca v 2. rade túto nemocnicu zrušil svojim rozhodnutím (uznesenie
zastupiteľstva PSK zo dňa 5.6.2006). Ak bol teda odporca v 2. rade oprávnený zrušiť nemocnicu, musel
byť jej zriaďovateľom. Ak bol odporca v 2. rade jej zriaďovateľom, tak podľa § 21 ods. 13 zákona č.
523/2004 Z.z. na neho prešiel záväzok voči navrhovateľovi.

Čo sa týka odporcu v 3. rade, navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd posúdil, či uvedený subjekt nie
je právnym nástupcom zrušenej nemocnice, keď napokon sám súd to uznal tým spôsobom, že voči
nemu pokračoval (uznesenie č.k. 27Cb/25/2004- 400 zo dňa 26.3.2012) ako voči právnemu nástupcovi.
V tomto smere navrhovateľ poukázal aj na ustanovenia Zakladacej listiny Ľubovnianskej nemocnice,
n.o., ktorej zakladateľom je odporca v 2. rade a Mesto Stará Ľubovňa. Súd v uvedenom uznesení
vychádzal zo znenia uvedenej zakladacej listiny, v zmysle ktorej Ľubovnianska nemocnica, n.o. je
právnym nástupcom všetkých záväzkov a pohľadávok, ktoré vznikli NsP Stará Ľubovňa a ktorá je ako
právny nástupca (univerzálny sukcesor) registrovaný podľa § 9 zákona č. 213/1997 Z.z. o neziskových
organizáciách v registri neziskových organizácií.



Navrhovateľ tiež žiadal, aby mu boli priznané aj úroky z omeškania v časti, v ktorej ich súd zamietol,
pričom súd vychádzal zo záveru, že úroky sa premlčujú ako celok, a nie za jednotlivé dni. Navrhovateľ
je názoru, že súd mu mal priznať aj úroky za jednotlivé dni, ktoré ku dňu podania žaloby premlčané
neboli. Nemohol zamietnuť úroky z omeškania z celej faktúry, a to aj v ich časti za jednotlivé dni, ktorá
ešte premlčaná nebola. Navrhovateľ podotkol, že istiny boli zaplatené, teda nedošlo k ich premlčaniu.
Judikát, na ktorý poukázal súd, vychádza zo záveru, že ak je premlčaná istina, je premlčaný aj úrok, čo
ale nie je v tomto prípade totožná vec.

Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a zaviazal na zaplatenie pohľadávky
tak, ako bola žalovaná, spoločne a nerozdielne všetkých troch odporcov. Zároveň žiadal zaviazať
všetkých troch odporcov na zaplatenie trov konania.

Odporca v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniam navrhovateľa a odporcu v 1. rade navrhol napadnutý
rozsudok potvrdiť. Uviedol, že záväzok (úhrada istiny za lieky) a úroky z omeškania, ktoré sú predmetom
sporu, vznikli ešte v čase, keď zriaďovateľom NsP Stará Ľubovňa bolo Ministerstvo zdravotníctva SR.
Keď sa Prešovský samosprávny kraj stal zriaďovateľom NsP, takýto záväzok s príslušenstvom na neho
neprešiel, ale zo zákona ostal pôvodnému zriaďovateľovi, a to Ministerstvu zdravotníctva SR. Odporca
v 2. rade poukázal na to, že NsP Stará Ľubovňa bola štátnou príspevkovou organizáciou, a zároveň
bola správcom majetku štátu, to znamená, že všetok majetok, ktorý nemocnica mala, bol vo vlastníctve
Slovenskej republiky a nemocnica bola jeho správcom. Má za to, že aj lieky ako tovary, v súvislosti s
ktorými vznikol záväzok na ich úhradu a na úhradu úrokov z omeškania, patrili do majetku štátu v správe
NsP Stará Ľubovňa.

Odporca v 2. rade tiež uviedol, že záväzok a úrok z omeškania (ako jeho príslušenstvo) je podriadený
pod § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 446/2001 Z.z. Preto vniknutý záväzok, ktorý bol navyše už uhradený,
by nemohol prejsť na Prešovský samosprávny kraj (zriaďovateľa NsP Stará Ľubovňa). To isté platí aj pre
úroky z jeho omeškania, pretože sú jeho príslušenstvom. Keďže úroky neboli uhradené ku dňu prechodu
majetku štátu na vyšší územný celok a súviseli s majetkom štátu, podľa zákona neprešli na VÚC.

Odporca v 2. rade dal do pozornosti aj Delimitačný protokol o odovzdaní a prevzatí kompetencií,
majetku, záväzkov, pohľadávok a rozpočtu, ktorý bol podpísaný medzi Ministerstvom zdravotníctva SR
ako zriaďovateľom NsP Stará Ľubovňa, Prešovským samosprávnym krajom a NsP Stará Ľubovňa.
Podľa tohto protokolu bola hodnota záväzkov delimitovanej organizácie (NsP), ktoré v zmysle zákona č,
446/2001 Z.z. prešli do vlastníctva PSK k 1.1.2003, 0,- Sk. Aj táto skutočnosť podľa odporcu v 2. rade
poukazuje na to, že ten, kto plne zodpovedá za predmetný záväzok, a teda aj za zaplatenie jeho úrokov,
je práve Ministerstvo zdravotníctva SR ako pôvodný zriaďovateľ NsP Stará Ľubovňa.

Odporca v 2. rade má za to, že pasívne legitimované v tomto konaní je jednoznačne Ministerstvo
zdravotníctva SR. Len z opatrnosti poukazuje na to, že v prípade neuznania jeho argumentácie, by
podľa jeho názoru bola pasívne legitimovaná Ľubovnianska nemocnica, n.o. Uviedol, že Ľubovnianska
nemocnica, n.o. vznikla 4.8.2005. Tak v Zakladacej listine zo dňa 12.7.2005 ako aj v Rozhodnutí
Krajského úradu v Prešove zo dňa 4.8.2005 je ustanovené, že Ľubovnianska nemocnica, n.o. je právnym
nástupcom NsP Stará Ľubovňa, a to všetkých práv a záväzkov z pracovnoprávnych vzťahov, know
how a záväzkov a pohľadávok, ktoré vznikli z dodávateľských vzťahov. Úroky z omeškania, ktoré sú
predmetom tohto sporu, súviseli s istinou za dodávku liekov, a to podľa odporcu v 2. rade znamená, že
spadajú pod dodávateľské vzťahy a mala by ich uhradiť Ľubovnianska nemocnica, n.o.

S argumentáciou odporcu v 3. rade a súdu prvého stupňa, že Ľubovnianska nemocnica, n.o. by nemohla
uhradiť tieto záväzky z dôvodu, že nie je a nemôže byť právnym nástupcom NsP Stará Ľubovňa podľa
zákona č. 523/2004 Z.z. sa odporca v 2. rade nestotožňuje. Uviedol, že Ľubovnianska nemocnica, n.o.
už samotným dňom svojho vzniku prevzala práva a záväzky z pracovnoprávnych vzťahov, know how
a záväzky a pohľadávky, ktoré vznikli z dodávateľských vzťahov, a to z dôvodu, že takáto bola vôľa
zakladateľov, ktorí ju takto založili a takto aj vznikla, a nemocnica teraz nemá právo rozhodovať alebo
argumentovať, že by niečo z týchto troch oblastí na ňu neprešlo. Ľubovnianska nemocnica, n.o. prevzala
uvedené záväzky nie po zrušení NsP Stará Ľubovňa, ale ešte za jej existencie, a preto na túto skutočnosť
nemožno podľa odporcu v 2. rade aplikovať ust. § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z.z., ktorý rieši možnosti
pri zlúčení, rozdelení, splynutí alebo zrušení príspevkovej alebo rozpočtovej organizácie. NsP Stará
Ľubovňa bola zrušená, a to bez právneho nástupcu, a tie práva a povinnosti, ktoré ku dňu zrušenia na



nej boli, prešli zo zákona na jej zriaďovateľa, t.j. na Prešovský samosprávny kraj. Práva a záväzky z
pracovnoprávnych vzťahov, know how a záväzky a pohľadávky, ktoré vznikli z dodávateľských vzťahov
už v čase zrušenia na NsP Stará Ľubovňa neboli a preto by nemohli v súlade s ust. § 21 ods. 13 zákona
č. 523/2004 Z.z. prejsť na samosprávny kraj. Na NsP Stará Ľubovňa boli len verejné financie (záväzky
voči poisťovniam, daňovému úradu), a tie odporca v 2. rade priebežne pouhrádzal.

Pokiaľ ide o samotné úroky z omeškania, odporca v 2. rade v celom rozsahu súhlasí s odôvodnením a
argumentmi súdu prvého stupňa, a to aj výškou, ako ich súd vyčíslil, aj s uznanou námietkou premlčania.
Odporca v 2. rade uviedol, že úroky z omeškania predstavujú druhú pohľadávku vzniknutú na základe
zákona v súvislosti s omeškaním pri platení istiny a je na ne taký istý nárok ako na istinu. V tomto prípade
tak úroky z omeškania vznikli tiež ako záväzok súvisiaci s dodávkou tovaru.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi
odvolaní navrhovateľa a odporcu v 1. rade a s vyjadrením odporcu v 2. rade k uvedeným odvolaniam
dospel k záveru, že odvolania sú dôvodné.

V konaní bolo nesporné, že Medika š.p. dodala pre Nemocnicu s poliklinikou Stará Ľubovňa, IČO: 17
335 442 (ďalej len „NsP“) tovar - lieky, liečivá, zdravotnícke pomôcky a NsP sa zaviazala za dodaný
tovar zaplatiť kúpnu cenu, čím došlo k uzatvoreniu ústnych kúpnych zmlúv. Taktiež bolo preukázané, že
NsP faktúry neuhradila v lehote splatnosti, preto sa pôvodný navrhovateľ predmetnou žalobou domáhal
zaplatenia úroku z omeškania (pôvodne len voči odporcovi v 1. rade). Pôvodný navrhovateľ nadobudol
pohľadávku od š.p. Medika na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 6.12.2000 a Dodatku
č. 1 zo dňa 26.1.2001.

Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.11.2011 bola postúpená pohľadávka pôvodného
navrhovateľa (Medicentrum - Zvolen, spol. s.r.o.) na spoločnosť FELYMA, spol. s.r.o. Na návrh
navrhovateľa súd uznesením č.k. 27Cb/25/2004 zo dňa 5.4.2004 podľa § 92 ods. 1 O.s.p. rozhodol o
pristúpení odporcov v 2. a 3. rade do konania.

Súd prvého stupňa pri skúmaní pasívnej vecnej legitimácie odporcov v 1., 2. a 3. rade na plnenie
záväzku vychádzal zo záveru, že pasívne vecne legitimovaným je odporca v 1. rade, pretože sa jedná
o pohľadávku na úhradu za dodávky tovarov, súvisiacu s majetkom štátu, nakoľko NsP bola správcom
majetku štátu a táto pohľadávka bola splatná a neuhradená v čase prechodu majetku štátu na VÚC.
Poukázal na ust. § 55 d) ods. 6 zák. č. 303/1995 Z.z. Konštatoval zároveň, že tým sa vylúčila pasívna
vecná legitimácia odporcu v 2. rade, čo podporuje i delemitačný protokol pri prechode majetku zo štátu
na VÚC, kde v bode 5 písm. b) podľa prílohy 4b) uvedené záväzky neprechádzajú zo štátu na VÚC.

Súd prvého stupňa ďalej dospel k záveru, že pasívna vecná legitimácia odporcu v 3. rade neprichádza
do úvahy, nakoľko ide o iný subjekt, ako bola pôvodná NsP, keďže tá zanikla podľa § 21 ods. 13
zák. č. 523/2004 Z.z. zrušením bez právneho nástupcu, čo mal preukázané uznesením č. 76/2006 zo
dňa 5.6.2006 zastupiteľstvom Prešovského samosprávneho kraja, preto nemožno uvažovať o právnom
nástupníctve odporcu v 3. rade ako neziskovej organizácie.

Súd prvého stupňa preto zaviazal odporcu v 1. rade ako nositeľa záväzku k povinnosti zaplatiť úroky z
omeškania, pričom v časti nároku prihliadol na námietku premlčania, a žalobu voči odporcom v 2. a 3.
rade ako nedôvodnú zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Taktiež
sa dostatočne nevysporiadal so všetkými listinnými dôkazmi, najmä Zakladacou listinou odporcu v 3.
rade zo dňa 12.7.2005, Rozhodnutím Krajského úradu v Prešove zo dňa 4.8.2005 a Výpisom z registra
neziskových organizácii, týkajúci sa odporcu v 3. rade. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní nezohľadnil,
že pôvodným dlžníkom navrhovateľa bola štátna príspevková organizácia NsP Stará Ľubovňa, ktorá
bola zmluvnou stranou kúpnych zmlúv a ktorá ešte pred prechodom zriaďovateľskej funkcie na odporcu
v 2. rade uhradila (oneskorene) faktúry za dodaný tovar. Odvolací súd má za to, že žalovaný úrok z
omeškania nespadá pod záväzky definované v § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 446/2001 Z.z. ani nešlo o



záväzky štátu tak, ako to má na mysli ust. § 55d) ods. 6 zák. č. 303/1995 Z.z., pretože sa jednalo o
záväzok NsP Stará Ľubovňa ako samostatného právneho subjektu.

Ľubovnianska nemocnica n.o., IČO: 37886851 bola zriadená ako nezisková organizácia, pričom zo
Zakladacej listiny (čl. IV bod 3) je zrejmé, že je právnym nástupcom (univerzálnym sukcesorom)
príspevkovej organizácie NsP Stará Ľubovňa, teda že je právnym nástupcom aj záväzkov a pohľadávok,
ktoré vznikli NsP z dodávateľských vzťahov.

Uvedené skutočnosti súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní dostatočne nevyhodnotil a preto jeho
závery o vecnej pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade sú predčasné.

Súd prvého stupňa sa taktiež dopustil pochybenia, keď vo výroku rozsudku vo veci samej nerozhodol
osobitne voči odporcovi v 2. a 3. rade, ale rozhodol len voči odporcovi v 1. rade, a voči odporcovi v 2. a
3. rade rozhodol len o trovách konania. Výrok „vo zvyšku súd žalobu zamieta“ je vo vzťahu k odporcom v
2. a 3. rade neurčitý a nie je z neho zrejmé, že ním bolo rozhodnuté aj o zamietnutí žaloby voči odporcovi
v 2. a 3. rade.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že závery prvostupňového súdu sú bez doplnenia dokazovania v
naznačenom smere predčasné, a konanie trpí i inou vadou - nesprávnosťou výroku vo veci samej voči
všetkým účastníkom konania na strane odporcu.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. v celom rozsahu zrušil
a podľa ods. 2 mu vec vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne podľa § 224 ods. 3 O.s.p. aj o náhrade trov
prvostupňového a odvolacieho konania.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.